Parížska Bohéma vo vesmírnej lodi so Slávkou Zámečníkovou

Režisér Claus Guth sa v očiach tejto časti verejnosti dopustil takmer svätokrádeže, keď Bohému, ktorá zvyčajne býva inscenovaná v Paríži, zasadil do prostredia kozmickej lode a vesmíru. Paríž je pritom neodmysliteľnou súčasťou deja, veď kde inde by mladí a chudobní umelci viedli práve taký bohémsky spôsob života, aký opera opisuje, ak nie práve v Latinskej štvrti, či na Montmartri.

Čerešničkou na torte bol aj samotný fakt, že inscenáciu zbavenú Paríža sa Guth odvážil inscenovať práve v Paríži, v Opera Bastille.

Je zaujímavé, že to, čo pred siedmimi rokmi vzbudzovalo vášne a emócie rozhorčenia, dnes žiadne protesty publika nevyvoláva, práve naopak. Keď hystéria opadla, diváci začali oveľa racionálnejšie uvažovať nad prezentovaným uchopením príbehu a zistili, že zvolenému spôsobu výkladu nemožno uprieť svojskú dokonalosť.

Tá spočíva predovšetkým v zistení, že napriek tomu, že príbeh je inscenovaný v mierne absurdnom výklade, aj tak doslovne sedí so spievanými textami dialógov napísanými pre úplne iný kontext.

Vziať pôvodné libreto a posunúť ho do iných reálií, iného priestoru a času dokáže (s prepáčením) v podstate úplne hocikto, aj ten, kto chce len provokovať, aby zaujal. Zlých príkladov každý z nás videl neúrekom.

Len málokedy je takýto posun natoľko kvalitne premyslený, aby sa autori nového výkladu na žiadnom mieste ideovo nezrazili s duchom pôvodného textu libreta.

Avšak tentokrát to bolo úplne inak. Claus Guth mal všetko prepracované až do najjemnejších detailov. Niektoré pôvodné dialógy dokonca v jeho výklade nadobúdajú úplne iný, nový zmysel. Ako keď napríklad Rodolfo, ktorý si podľa libreta odvádza Marcella na bok, aby mu povedal: „Tu nás nik nebude počuť” teraz tú istú vetu Marcellovi hovorí na opustenej planéte, kam kozmická loď nakoniec dopraví hrdinov.

„Tu nás nik nebude počuť” zrazu platí úplne doslovne. Puccini to síce takto nemyslel, avšak diváka zamrazí, keď si naplno uvedomí nový, oveľa drsnejší kontext pôvodných slov.

A takýchto brilantných okamihov je v inscenácii viacero.

Bohéma tak ako ju poznáme z klasického stvárnenia, zvykne navodzovať dojem, že diváci sledujú príbehy štyroch hrdinov odvíjajúce sa v aktuálnom čase. V knihe Henryho Mürgera Scènes de la vie de bohème, ktorá slúžila Puccinimu ako predloha, je to však úplne inak.

Postavy v zrelom veku sa tam pozerajú späť na svoju roztopašnú mladosť a spomínajú na ňu ako na vzdialený sen. Z epilógu je zrejmé, že celý príbeh je v skutočnosti len kaleidoskopom rôznych spomienok starších mužov na minulosť.

Práve tento rozmer si Claus Guth zvolil ako ťažiskový a spomienky na dávnu mladosť hrdinov zasadil do doby ešte viac vzdialenej, než autor predlohy Mürger. Konkrétne do doby, keď zem zanikla. Či sa tak udialo z dôvodu jadrového výbuchu alebo prírodnej katastrofy, nie je podstatné. Zostali len poslední štyria ľudia, ktorí prežili vďaka tomu, že sa v čase katastrofy nachádzali vo vesmíre na kozmickej stanici.

Teraz im dochádza palivo, potrava, aj posledné zásoby kyslíka. Vrátiť sa nemajú kam, domov neexistuje. Ostatní kozmonauti, ktorí boli vo vesmírnej lodi s nimi, sú tiež už dávno mŕtvi.

Bohéma v Opera Bastille. Foto: Guergana Damianova

A tak poslední reprezentanti ľudstva, čakajúc na smrť, sú na lodi zahltení vynárajúcimi sa spomienkami na minulosť, na bohémske časy svojej mladosti, na dobu, kedy bolo pre čo žiť.

Čím je na palube menej kyslíka, tým viac sa ich spomienky menia na halucinácie a blúznenie, realita na kozmickej lodi sa prelína s prízrakmi minulosti a hrdinovia postupne nevedia rozlišovať, čo je ešte realita a čo už len spomienka. Snažia sa do posledných chvíľ si vybavovať pekné časy mladosti.

„Na pokraji smrti ich prenasledujú kruté a temné nočné mory. Obrazy, ktoré vyčarujú, sú plné nostalgie, pretože nálada tých, ktoré si pamätajú, je hlboko melancholická. To, čo bolo, sa už nikdy nevráti. Krajina smrti čelí krajine života, vízii živého Paríža, bohémskeho Paríža, ktorý je preč,“ – uvádzajú autori koncepcie.

Napriek tomu, že samotná idea takto postavenej inscenácie pôsobí na prvý pohľad šialene až priam absurdne, prekvapivým výsledkom je nakoniec celkom vierohodné a zároveň pomerne intenzívne dávkovanie pocitov smútku a beznádeje – a to celými priehrštiami.

Uvedený výsledok je pritom dosiahnutý bez zbytočnej sentimentálnosti. Vyvolané pocity dobre korešpondujú s Pucciniho hudbou – tá predsa vyjadruje tie isté nálady, hoci s oveľa väčšou dávkou plačlivosti.

Bohéma v Opera Bastille. Foto: Guergana Damianova

Bol som preto veľmi zvedavý, ako si v takto zvolenej koncepcii réžia poradí napríklad s tým, že mladí ľudia, ktorí nemajú čím kúriť, prikladajú (podľa pôvodného libreta) do ohňa stránky poslednej Rodolfovej hry, alebo so situáciou, keď ich navštívi ich domáci Benoit a bude žiadať zaplatenie nájomného.

Ako sa Benoit dostane na kozmickú loď? Urobia si kozmonauti na palube ohník?

Toto sú práve tie momenty, kedy režijné posuny v kontexte a čase zvyčajne tvrdo narazia na pôvodné texty spievané v nezmenenej podobe.

Vo výklade Clausa Gutha je však Benoit mŕtvy ešte skôr, než sa začne opera.

Keď jeden z kozmonautov spomína, ako domáci pán k nim prišiel vyberať nájomné, ostatní sa celom vtipne pustia do rekonštrukcie a parodovania tejto udalosti, pričom telo jedného z mŕtvych kozmonautov im poslúži ako postava Benoita. Mávajú jeho rukami (ako s bábkou) a hýbu jeho hlavou a Benoitove repliky namiesto neho posmešne interpretuje Colline.

Opisovanie takto rozohratej situácie prostredníctvom slov môže na čitateľa pôsobiť pritiahnuto za vlasy, avšak na scéne opery Bastille všetko prebiehalo mimoriadne vtipne, spontánne a hravo, ako roztopašná akcia ľudí, ktorí napriek ťažkým okolnostiam sa ešte stále vedia zabávať.

Bohéma v Opera Bastille. Foto: Guergana Damianova

Spisovateľa Rodolfa réžia pretvorila na autora „lodného denníka“, ktorý zapisuje denné udalosti na kozmickej lodi.

Zápisky sú v štýle: “Deň 126, expedícia v nebezpečenstve, motory nefungujú, zdroje na udržanie života takmer vyčerpané. Voda limitovaná. Život závisí od posledných zvyškov kyslíka. Neustály zápas s temnotou a chladom.

(Na tomto mieste dostávajú nový rozmer aj slová libreta popisujúce, ako je štyrom hrdinom zima).

To, čo Rodolfo zapisuje do počítača, vidia diváci znázornené na veľkých plochách vo francúžštine a angličtine.

Bohéma v Opera Bastille. Foto: Guergana Damianova

Keď si hrdinovia majú prikúriť prvým a druhým dejstvom Rodolfovej hry, na kozmickej lodi všetko prebieha inak. Snažia sa zohriať tak, že opravujú pokazené kúrenie. Musia pritom pracovať aj so softvérom prístrojov lode a zničiť nadbytočné digitálne záznamy. Najprv tie s prvým dejstvom nafilmovaného materiálu, neskôr aj tie s druhým.

Nehádžu ich do pece, ale vždy tesne predtým, než záznam prostredníctvom diaľkového ovládania vymažú, si vymazávané zábery ešte naposledy prezerajú. Znovu nevidieť žiaden rozpor s počúvanými textami.

Nejdem opisovať všetky detaily, podstatný je výsledný dojem. Réžia sa veľmi tvorivo pohrala s výzvami, pred ktoré bola postavená. Ide o poctivú a dobre premyslenú koncepciu.

Bohéma v Opera Bastille. Slávka Zámečníková úplne vľavo. Foto: Guergana Damianova

Inscenácia je veľmi zaujímavá pre tých divákov, ktorí Bohému v klasickom vyznení veľmi podrobne poznajú, pretože práve tí môžu pozorne sledovať, ako si réžia poradila v zmenenom kontexte so situáciami z pôvodnej predlohy.

Zaujímavá je však aj pre tých, ktorí Bohému nikdy nevideli a nevedia, ako mala vyzerať vo verzii podľa Pucciniho a jeho libretistov. Pre tých bude aj tento nový výklad logický, uveriteľný a nepotrebujú ho vôbec s ničím porovnávať.

Prekvapivý je potom aj záver, ktorý napriek tomu, že ho inscenátori obrátili úplne naruby, taktiež nikde nekonfliktuje s pôvodnými textami.

Všetci kozmonauti zahynú. Rodolfo zomiera ako posledný a Mimi – ktorá je len jeho spomienkou – ako jediná stále žije. Respektíve zostáva naďalej na scéne, odetá v bielom a pomaly kráča za horizont, zanechávajúc mŕtveho Rodolfa samotného.

Presne naopak v porovnaní s tým, ako je to u Pucciniho.

Na javisku zostáva už len iluzórna postava míma, ktorá namiesto rozprávača na viacerých miestach inscenácie mimicky komentuje dianie na scéne. Spolu s poslednými znejúcimi akordami však teraz už len sfúkne sviečku.

Bohéma v Opera Bastille. Záver opery – všetci sú mŕtvi, na scéne len Mimi v bielom a iluzórna postava míma. Foto: Guergana Damianova

Takýto záver posúva vyznenie diela ešte viac depresívnym smerom a je pomerne neštandardným vyústením drámy. Dôvod na bučanie publika však naozaj neexistuje a zdá sa, že diváci to po siedmich rokoch pochopili aj sami.

Výprava je pastvou pre oči a je inšpirovaná Vesmírnou odyseou Stanleyho Kubricka, iným však pripomína aj Tarkovského Solaris.

V prvom dejstve vidíme kozmickú loď, v druhom po výtvarnej stránke prekvapivo dobre zobrazenú neznámu planétu (scéna Etienne Pluss).

Rodolfo, ktorý je skutočnou postavou z mäsa a kostí, má po pristáti na neznámej planéte oblečený skafander (kostýmy Eva Dessecker). Postavy, ktoré sú už len halucináciami a zhmotnenými predstavami z minulosti s dýchaním bez skafandra problémy nemajú, keďže neexistujú.

Postupne sa však bez skafandra na scéne objavujú aj Colline, Schaunard a Marcello a je tak zrejmé, že mŕtvi sú v tejto časti inscenácie už aj oni.

Bohéma v Opera Bastille. Foto: Guergana Damianova

Slávka Zámečníková (Musetta) spolu spolu s americkou sopranistkou Ailyn Pérez (Mimi) a talianskym basom Gianlucom Burratom (Colline) vytvárali trojicu dominantných  hlasov večera. Paradoxne americký tenor Joshua Guerrero (Rodolfo), ktorý stvárňoval hlavnú mužskú postavu a mal oveľa väčší priestor vyniknúť, než Zámečníková či Burrato, nebol ani zďaleka spevácky natoľko výrazný.

A rovnako ani jeho kolegovia – poľský barytón Andrzej Filończyk (Marcello), či talianský barytón Simone del Savio (Schaunard). Podali spoľahlivé výkony, ktoré boli na slušnej a kvalitnej úrovni, neboli však nijako oslnivé.

Naopak na výkonoch Pérez, Zámečníkovej a Burrata stálo a padalo celé predstavenie.

Ailyn Pérez bola lyrickou a nežnou Mimi, spievala vrúcne a frázy nasadzovala mäkko. Burratov jadrný a objemný bas s vynikajúcou nosnosťou mal krásnu tmavú a sýtu farbu a nestrácal rezonanciu a lesk ani v najnižších polohách.

Zámečníková preukázala zmysel pre štýl, výbornú spevácku techniku a kultúru frázovania. Jej hlas bol vďaka skvelej rezonancii dostatočne prierazný ešte aj vtedy, keď spievala za scénou. Jej tóny zneli s ľahkosťou, nikdy neboli forsírované.

Dokázala rýchlo a efektívne podnietiť správnu náladu. Napríklad odetá ozdobným boa z modrého vtáčieho peria spolu s dlhými čiernymi rukavicami, ktoré pozvoľna vyzliekala a odhadzovala, prechádzajúc sa pritom pri striptérskej tyči, vykúzlila presne tú správnu atmosféru parížskeho nočného lokálu.

Bohéma v Opera Bastille. Slávka Zámečníková v strede v ružovom. Foto: Guergana Damianova

Preukázala aj veľkú dispozíciu pre komično, najviac ma bavila jej karikatúra hysterky, ktorú tlačí topánka a potrebuje to čo najviac okázalo dať celému svetu najavo. Dramatická gradácia komickej situácie sa zodpovedajúco prejavila aj v jej speve.

Dirigent Michele Mariotti si dal záležať, aby nechal vyznieť jemné nuansy v tonalite, harmónii a v orchestrácii a aby pekne vynikli legáta. Zvolil relatívne veľmi pomalé tempá. Iní dirigenti by možno prezentovali o niečo energickejšiu koncepciu, avšak k spomaleným pohybom Rodolfa v skafandri (dokonale imitujúcimi stav beztiaže) sa rozvláčnejšie tempá vlastne výborne hodili.

Bohéma v Opera Bastille. Foto: Guergana Damianova

Zaujímavý je aj bulletin opery Bastille pripravený k tejto inscenácii. Okrem iného podrobne rozoberá, ako sa Puccini stretol 19. marca 1893 s Leoncavallom v milánskej kaviarni, kde mu oznámil, že plánuje skomponovať operu na témy z Mürgerovho románu. Leoncavallo, ktorý vtedy tiež už pracoval na Bohéme, bol pochopiteľne veľmi podráždený, že mu Puccini chce vyfúknuť námet.

Okamžite zašiel za svojim vydavateľom Edoardom Sonzognom, ktorý okrem publikovania hudobných diel vlastnil aj noviny Il Secolo. Tie na príkaz svojho majiteľa v najbližšom vydaní oznámili svojim čitateľom, že Bohému bude komponovať Leoncavallo.

(Keďže všetky vydania denníka Il Secolo od roku 1865 sú digitalizované a je k nim voľný prístup: TU  uvedený oznam som vyhľadal a urobil screenshot).

Il Secolo z 20. marca 1893

Puccini však mal taktiež dobré kontakty v novinách, aj keď iných než Leoncavallo. Denník Corriere tak o niekoľko dní uverejnil presne opačný oznam, že Bohému bude komponovať Puccini.

Il Secolo následne iniciovalo na svojich stránkach verejnú debatu o tom, či  je seriózne, aby si tento námet zobral na spracovanie iný hudobný skladateľ, keď Leoncavallo podpísal zmluvu so Sonzognom už na konci decembra a už dlho rokuje s niekoľkými spevákmi.

Il Secolo z 21. marca 1893

Puccini odpovedal listom v Corriere, v ktorom bagatelizoval celý problém slovami:

„Na čom vlastne záleží maestrovi Leoncavallovi? To, že on začal skôr, predsa vo veciach týkajúcich sa umenia nemôže znamenať, že teraz už všetci musia ten istý predmet interpretovať s rovnakou koncepciou. Nech skladá on, budem skladať aj ja. Súdiť bude verejnosť.“

Bulletin k Bohéme podrobne popisuje aj Pucciniho následné veľké problémy s libretistami. Základný scenár a zadefinovanie jednotlivých scén bola úloha pre Luigiho Illicu. Giuseppe Giacosa mal zas na starosti literárne dolaďovanie textu a verše. Puccini im však do všetkého neustále zasahoval.

Na prvých dvoch obrazoch opery sa všetci traja zhodli a aj ich zhudobňovanie postupovalo rýchlo. Orchestrácia prvého dejstva, začatá 21. januára 1895, bola dokončená 6. júna a 2. dejstva 19. júla 1895. Potom však nastali problémy.

Na konci roku 1893 Puccini vyškrtol časť tretieho dejstva, ktoré opisovalo večierok na nádvorí obydlia Musetty. Scéna znázorňovala, ako veritelia tesne pred príchodom hostí zabavili Mussete, ktorá nemala už ani na nájomné, všetok nábytok.

Vymazanie tohoto obrazu vytvorilo diery v príbehu, ktoré bolo potrebné zaplniť, čo doviedlo skladateľa do vyčerpávajúceho zápasu so svojimi dvoma libretistami. Zasekli sa v kruhu a nevedeli sa pohnúť ďalej (v Leoncavallovej Bohéme pritom tento obraz zostal zachovaný).

Výsledkom tak bolo, že ešte deň pred premiérou nebolo jasné, či niektoré pasáže iných obrazov v opere zostanú, alebo nie.

Manuskript Pucciniho partitúry dosvedčuje, že orchestrácia tretieho dejstva bola dokončená až 18. septembra a štvrtého dejstva až 10. decembra 1895, čiže je zrejmé, že sa celý proces kvôli vyškrtnutiu tohoto obrazu výrazne zabrzdil.

Bohèma bola v čase svojej premiéry kritizovaná za nedostatok akcie na scéne a nedostatočne košatej zápletke diela.

V Mürgerovej predlohre však nie je samotný dej až tak podstatný, oveľa dôležitejší je opis farieb, nálad a atmosféry vychutnávania si života plného nezávislosti, slobody a ignorovania konvencií.

„Puccini sám cítil veľkú nostalgiu za vlastným bohémskym životom, za študentskými časmi v Miláne. To je dôvod, prečo téma, ktorá otvára operu a neustále sa vracia, je motívom z Capriccio sinfonico, ktoré Puccini zložil na záverečnú skúšku na konzervatóriu,“ – uvádza bulletin Opera Bastille.

Oficiálny trailer Opera Bastille k Bohéme

***

Slovenská sopranistka Slávka Zámečníková sa vo francúzskej metropole zapísala veľmi dobre. Nielenže vyvolala nadšené reakcie publika, ale zdá sa, že si ju dobre všimli aj vo vedení operného domu. Na základe jej stvárnenia úlohy Musetty dostala v tomto svetovo prestížnom stánku aj ponuku na naštudovanie ďalšej roly.

Zdá sa, že dobytie Bastilly Slávkou Zámečníkovou bolo teda nakoniec veľmi úspešné.

 

Peter Bleha

Diskusia k článku je možná na facebookovej stránke: Do Re Mix