(Skeptikov?!) sprievodca Fenoménom: Časť deviata – David Grusch
Interview, o ktorom som písal v poslednom príspevku sa vo svojej zhutnenej podobe predsa len odvysielalo stanicou News Nation v pondelok (12.6. 2023) nad ránom nášho času. Tento rozhovor však pre ľudí žijúcich mimo Spojených štátov nie je prístupný, a teda Vám ako zdrojový materiál môžem poskytnúť dve možnosti. Prvou je, že použijete VPN a navštívite priamo stránku News Nation alebo v prípade, že radšej čítate, prípadne nemáte VPN, môžete navštíviť verejne dostupný zdroj, kde je urobený kompletný prepis celého odvysielaného rozhovoru medzi investigatívcom Rossom Coulthardom a Davidom Gruschom. Tretiu možnosť Vám poskytnem ja priamo v tomto príspevku.
Pôvodne som písal, že bude zverejnené „surové“ 7-hodinové interview s Davidom Gruschom, no nakoniec sa to News Nation rozhodla skrátiť na to najpodstatnejšie. Extenzívnejší rozhovor by mal vyjsť v priebehu niekoľkých týždňov. Napriek tomu bolo však toto interview nabité informáciami, ktoré sú absolútne neuveriteľné a ak by Vám ich povedal ktokoľvek na ulici, utekali by ste od neho veľmi rýchlo preč.
Bude to síce veľmi fragmentované, keďže aj ten rozhovor bol zostrihaný do rozličných segmentov, no pokúsim sa vyjadriť k všetkému podstatnému. Pred tým než si začnete čítať tento článok Vám odporúčam pozrieť si môj predchádzajúci príspevok, aby ste mali k dispozícii dodatočný kontext. Poďme teda do toho.
…
Na začiatku rozhovoru Grusch povedal, že neidentifikované lietajúce objekty sú s istotou neľudského pôvodu, no kategoricky sa vymedzil voči tomu, že vieme o čo presne ide. V zásade povedal, tak, ako som už písal v predchádzajúcom príspevku, že tu absolútne nemusí ísť o mimozemšťanov, no keďže veľmi pravdepodobne nikto nevie s určitosťou povedať odkiaľ objekty a entity v nich pochádzajú, sú označované za NHI (non-human intelligence). Grusch zároveň tvrdil, že aj keď nemáme dosť dát o tom, aby sme boli schopní určiť pôvod NHI, existujú indikácie, ktoré hovoria o tzv. „extradimenzionálnom“ pôvode NHI, a teda o tom, že NHI môže pochádzať z vyšších priestorových dimenzií (pamätajte, že pri Fenoméne sa bavíme v intenciách nám neznámej/málo známej, vysoko špekulatívnej, fyziky).
…
Rozhovor ďalej pokračoval Gruschovým príbehom o tom, prečo sa vlastne rozhodol predstúpiť pred verejnosť. Tvrdil, že po tom, čo sa k nemu z rozličných zdrojov dostali materiály v podobe fotografií, videí a dokumentov, sa snažil o to, aby mu bol umožnený prístup k programu, ktorý bol zodpovedný za nadobúdanie a reverzné inžinierstvo objektov. Jeho žiadosť bola rázne zamietnutá a od toho času voči nemu začalo zastrašovanie zo strany ľudí zodpovedných za ten program. Špecifiká tohto zastrašovania Grusch zatiaľ nezverejnil, keďže ide o živý prípad, ktorý vyšetruje Generálny inšpektor pre spravodajské služby (ICIG). Spomenul však, že to zastrašovanie sa netýkalo len jeho osoby, ale aj jeho rodiny.
…
Ďalej sa Grusch vyjadril k samotným objektom. Hneď od začiatku povedal, že nikdy žiaden objekt alebo jeho okupantov nevidel, no videl utajené fotografie a iné materiály. Čo sa týka chemickej kompozície objektov, Grusch tvrdil, že ide o zvláštny mix nám známych chemických prvkov, ktorých pomer izotopov je ale ťažko pochopiteľný (o tom budem písať podstatne viac v neskoršom príspevku).
Dodnes sa podľa Gruscha v rámci objektov neurobil veľký technologický pokrok, čo pripisuje tomu, že je tento program úplne roztrieštený (kompartmentalizovaný) do rozličných už aj tak kompartmentalizovaných programov (štandard v rámci utajeného výskumu a vývoja). Predstavte si 10 rozličných druhov ovocia, ktoré pokrájate (kompartmentalizujete) a následne do nich dáte jedenáste ovocie – napr. jablko, ktoré nielenže rozkrájate, no aj ho pomixujete na kašu a pridáte ho k zvyšku ovocia. Potom to celé vezmete a pomixujete ešte viac. Ak tú zmes dáte niekomu inému, bude prakticky nemožné, aby v nej rozpoznal chuť, vôňu, alebo textúru jablka. Daňou za šialenú kompartmentalizáciu programu zameraného na nadobúdanie a reverzné inžinierstvo objektov síce bolo, že technologický pokrok urobený za dekády jeho činnosti bol limitovaný, zároveň to však slúžilo na to, aby bol tento program takmer dokonale skrytý pred verejnosťou, Kongresom, vládou, a drvivou väčšinou armádnych a spravodajských zložiek Spojených štátov. Ak sa pýtate ako je to možné a či je to legálne, tak odpoveď je jednoduchá – nie je, čo Grusch počas rozhovoru niekoľko krát zdôraznil. Veľmi malý počet ľudí (maximálne desiatky, až stovky) mal teda plnú a nespútanú kontrolu nad niečím, čo by malo patriť verejnosti na celom svete. Ak je to pravda, implikácie niečoho takého sú šialené, nedozerné a nedemokratické. Vráťme sa ale k samotným objektom.
Ako som na základe informácií z kuloárov predpokladal v predchádzajúcom príspevku, prvý nadobudnutý objekt bol podľa Gruscha skutočne havarovaný stroj patriaci NHI v Talianskej Lombardii v roku 1933. Osobne mi v tejto súvislosti napadá mýtická Hitlerova „Wunderwaffe“ známa aj ako „Die Glocke“ – zvon, no ide zatiaľ o úplný mýtus, teda berte to s veľkou rezervou. Spojenci, konkrétne Američania sa k objektu dostali po tom, čo ich na to upozornil (a teraz sa podržte) Vatikán, a teda, ak sú Gruschove zistenia pravdivé (a zatiaľ je veľmi málo objektívnych dôvodov na ich spochybnenie, ak si odmyslíme šialenú povahu toho, čo hovorí), samotný Vatikán vie o Fenoméne minimálne od roku 1933. O spojení Fenoménu a náboženstva budem určite písať v ďalšom z neskorších príspevkov, pretože je to veľmi dôležitá a relevantná súčasť skúmania povahy Fenoménu. Navyše, je mimoriadne kontroverzná a zaujímavá.
Následne po implikovaní Vatikánu do tohto celého sa Coulthard pýtal Gruscha na jednu z najväčších UFO legiend na svete – havárie pri mestečku Roswell v Novom Mexiku. Grusch povedal, že mu o tomto incidente Ministerstvo obrany zakázalo hovoriť na verejnosti, čo je potenciálne dôležité. Osobne som sa o tomto konkrétnom incidente pevne rozhodol nepísať vôbec, pretože celá legenda je zahádzaná nánosmi dezinformácií, no asi to budem musieť predsa len prehodnotiť. Zatiaľ v krátkosti. V roku 1947 v púšti neďaleko Roswellu havaroval objekt, ktorého časti (v rátane tiel okupantov) armáda pozbierala a odviezla na leteckú základňu v štáte Ohio. Následne armáda dokonca vydala vyhlásenie, ktoré bolo súčasťou historického novinového článku, kde potvrdila, že pri Roswell havaroval lietajúci tanier. Následne toto svoje tvrdenie stiahla a pokračovala dekády trvajúca dezinformačná kampaň v rámci celej tematiky Fenoménu.
Grusch sa následne vyjadril aj k tomu, ako vlastne Spojené štáty prišli k tým objektom (údajne ich majú okolo 12 – niektoré o dĺžke cez 100 metrov!). Tvrdil, že niektoré z týchto objektov buď havarovali alebo ich našli pristáte, niekedy aj s telami ich okupantov. Tu sa nám prirodzene naskytuje otázka ako je vôbec možné, že inteligencia značne prevyšujúca tú našu môže lietať cez vesmír, prípadne dimenzie a jednoducho sa „vytrieskať“ na úplne náhodných miestach na svete. Možná odpoveď na to je veľmi komplikovaná a sľubujem Vám, že sa k nej onedlho dostaneme, no nie je to predmetom dnešného príspevku.
…
Ďalším segmentom, ktorý je v rámci tematiky Fenoménu veľmi dôležitý, je jeho možný úmysel. Ako som spomínal už v predchádzajúcom príspevku, existujú možné prípady, kedy mal Fenomén potenciálny nepriateľský úmysel. Tieto prípady sa zväčša týkajú úmrtí stíhacích pilotov pri vyostrených priamych stretoch s objektmi. Grusch sa ale rozhovoril aj jednom z množstva prípadov keď sa Fenomén zaujímal o nukleárny potenciál ľudstva. Grusch konkrétne spomenul prípad, ktorý sa odohral v roku 1967 na leteckej základni Malmstrom v štáte Montana. Táto letecká základňa je súčasťou tzv. severnej vrstvy základní, ktoré operujú s medzikontinentálnymi balistickými raketami, ktoré majú nukleárne hlavice. Ide teda o vysoko strážené objekty. Grusch svojou výpoveďou potvrdil aj slová priameho účastníka malmstromského incidentu, Roberta Salasa, ktorý svoj príbeh už povedal aj v rámci AARO, ako aj pod prísahou relevantným komisiám Kongresu. Salas tvrdí, že v marci 1967 k jednej z raketových základní priletel veľký žiarivý objekt a vznášal sa priamo nad balistickými raketami pripravenými na odpálenie (bolo to počas Studenej vojny). Salas bol v tom čase zodpovedný za to, že sedel v kryte a monitoroval stav balistických rakiet a v prípade pokynu mal zahájiť ich odpálenie. Pripravených rakiet bolo 10. V deň, keď tam prišiel objekt a vznášal sa nad odpaľovacou rampou, podľa Salasa všetkých desať jadrových zbraní bolo jednoducho objektom naraz odstavených, čo je úplne nemožné, pretože, keďže tu nejde o cukríky, ale o najničivejšie zbrane, aké kedy ľudstvo vytvorilo, ten systém má množstvo redundancií a každá jedna raketa je napojená sa samostatný obvod. Tento incident nebol, mimochodom, ani omylom jediným a odporúčam pozrieť si konferenciu venovanú tejto tematike z roku 2010 pod taktovkou veľmi seriózneho výskumníka Roberta Hastingsa, ktorý o tom napísal vynikajúcu knihu. Na túto tému si povieme o mnoho viac niekedy inokedy. Je náročné v súvislosti s takýmito incidentmi kategoricky interpretovať úmysel Fenoménu, no minimálne to naznačuje to, že Fenomén má moc zahrávať sa s najsilnejšími zbraňami, aké má ľudstvo k dispozícii, čo by malo rozhodne zaujímať každého príčetného človeka.
…
Ďalšou oblasťou ku ktorej sa Grusch vyjadril boli zranenia ľudí, ktorí prišli do kontaktu s Fenoménom. Takýchto prípadov je, aj medzi civilistami, neúrekom a aj k tomu sa časom dostaneme, no Grusch sa vyjadril len všeobecne k priamemu ohrozeniu na zdraví a živote tých ľudí, ktorí prišli v rámci programu reverzného inžinierstva s objektmi do bezprostredného kontaktu. Negatívny vplyv na zdravie a život týchto ľudí má zvyčajne na svedomí ionizujúca radiácia.
…
Grusch neskôr uviedol, že bol jeden z tých, ktorý vyšetrovali nám už známe videá „Tic-Tac“ (USS Nimitz, 2004) a „Gimbal“ (USS Theodor Roosevelt, 2015) – mimochodom, od roku 2017 dodnes oficiálne nevysvetlené! Konštatoval, že minimálne čo sa týka incidentu na USS Nimitz, ide o jednoznačný anomálny stroj, ktorý nie je ľudského pôvodu.
Grusch zároveň tvrdil, že súčasného riaditeľa AARO, Shauna Kickpatricka pozná asi 8 rokov a že pred rokom mu povedal všetko, čo zistil, no Kirkpatrick sa mu už nikdy neozval. To by v zásade potvrdzovalo úvahy, že AARO, podobne ako projekt Blue Book, je len PR kampaňou, ktorej účelom je zahrať novonadobudnutý záujem o tému Fenoménu opäť raz do stratena. Musím sa priznať, že pri Kirkpatrickovi vyskakuje viacero červených kontroliek aj mne, a teda je na mieste si zatiaľ počkať.
…
A teraz k tým emocionálne a racionálne najnáročnejším veciam. Najprv k tej emocionálnej rovine. Na otázku Coultharda ako je možné, že niečo takto masívne sa nedostalo na verejnosť odpovedal Grusch jednoducho – dostalo. Nespočetne veľa krát. A to prostredníctvom obrovského množstva príbehov, pozorovaní aj fyzických dôkazov, o ktorých v tomto blogu píšem od samého začiatku, metodicky a postupne. Podľa Gruscha však ktokoľvek kto už riadi tento neoficiálny a nelegálny „program“ je zároveň zodpovedný za sofistikovanú dezinformačnú kampaň zameranú na americkú (a svetovú) populáciu, ktorej jadrom bolo miešanie kúskov pravdy s množstvom dezinformácií a hoaxov, nehovoriac o udržiavaní stigmy spojenej s Fenoménom ako takým v laickej a odbornej verejnosti (spomeňme si na Robertsonov panel a Condonovu komisiu). Čo je však ešte horšie je, že Grusch síce implicitne, no veľmi priamočiaro naznačil, že nielenže životy a kariéry ľudí boli v záujme udržania tajomstva zničené, no aj to, že niektorí ľudia boli aj zavraždení, a toto predstavuje verejné obvinenie, ktoré je v najstaršej demokracii na svete absolútne nehorázne.
Týmito spôsobmi bolo teda možné držať hrádzu viac-menej neporušenú dlhých 90 rokov. Zdá sa však, že to sa postupne končí. Musím však podotknúť jednu dôležitú vec – otázka Fenoménu nestojí a nepadá na Gruschovi a je nevyhnutné mať na pamäti to, že pokiaľ je súčasťou dezinformačnej kampane a vedome (alebo nevedome) klame v záujme udržania hrádze počas ďalších dekád, v žiadnom prípade to nebude znamenať, že Fenomén nemôže byť skutočný.
A teraz k tej racionálne veľmi ťažko uchopiteľnej veci. Grusch Coulthardovi povedal jednu zásadnú vec, ktorá, ak je pravdivá, sa bude tráviť len mimoriadne ťažko. Grusch tvrdil, že NHI, teda okupanti objektov, entity alebo akokoľvek ich nazveme, sa stretli s vojenskými predstaviteľmi Spojených štátov a uzatvorili spolu nejakú dohodu. Zároveň tvrdil, že NHI sa rovnako stretla s predstaviteľmi aj iných veľmocí (predpokladajme minimálne vtedajší Sovietsky zväz). K tomuto Grusch, podľa svojich slov, nemohol povedať viac. Akokoľvek nenormálne to znie, a neverím, že to píšem (za ten čas som si už ale zvykol), nie je to úplne nové a bezprecedentné. Už dekády sa v rámci UFO komunity hovorí o istom filme, ktoré dali natočiť predstavitelia amerického letectva, pravdepodobne v roku 1971 – dátumy sa líšia – na leteckej základni Holloman v Novom Mexiku. Podľa tohto príbehu to video zachytáva ako na pristávacej dráhe pristál objekt, z ktorého vyšli okupanti a za sprievodu predstaviteľov letectva odišli na rokovanie do jednej z budov letiska.
Ja viem…
Úprimne, o existencii Fenoménu som do veľkej miery presvedčený, nie na báze viery, ale na báze množstva materiálnych, no najmä anekdotických dôkazov. To je mojim čitateľom predpokladám, že úplne zrejmé, no zároveň verím, že ma nepokladáte za šialenca. Osobne ešte viem pripustiť možnosť, že v rámci amerického vládneho aparátu existuje nejaký program zameraný na nadobudnutie objektov, možno ešte reverzné inžinierstvo, ešte telá okupantov….fajn, no mám obrovský problém akceptovať čo i len možnosť toho, že NHI priletela na leteckú základňu v Novom Mexiku, aby sa stretla a „pokecala“ si s predstaviteľmi amerického letectva. V prípade, že sa Gruschova výpoveď skutočne potvrdí je, samozrejme, možné, že niektoré z jeho tvrdení sú jednoducho úmyselnými dezinformáciami. Nezabudnime na to, že priamu skúsenosť s týmto údajným programom nemá, no zároveň aj na to, že jeho tvrdenia postupne potvrdzuje množstvo ľudí, z ktorých niekoľko údajne pracovalo priamo buď pre daný program alebo pre kontraktora (nejakú leteckú spoločnosť/i – najčastejšie sa skloňuje Battelle Memorial Institute, Ratheon, Lockheed Martin, a pod.). Títo jednotlivci, aj keď zatiaľ verejne neznámi už vypovedali pod prísahou pred Kongresom a neustále pribúdajú. Bude to teda ešte mimoriadne zaujímavé.
Pred tým než pre dnešok skončíme, spomeniem ešte jednu vec, ktorú Grusch v rámci medzinárodných (medzidruhových?) dohôd konštatoval, ktorá je ale ľahko dohľadateľná a, zdá sa, že každý na ňu buď zabudol alebo to málokomu prišlo veľmi čudné. V roku 1971 podpísali Spojené štáty a Sovietsky zväz tzv. Dohodu o opatreniach na zníženie rizika vypuknutia jadrovej vojny medzi Spojenými štátmi americkými a Zväzom sovietskych socialistických republík, ktorej článok 3 hovorí doslova: „Obe strany sa zaväzujú k tomu, že sa navzájom okamžite upovedomia v prípade, že systémy včasného varovania zaznamenajú neidentifikované objekty alebo v prípade, že zaznamenajú známky rušenia týchto systémov, prípadne súvisiacich komunikačných zariadení, pokiaľ takýto jav môže znamenať riziko vypuknutia jadrovej vojny medzi týmito dvoma krajinami.“
Na prvý pohľad sa to môže javiť banálne, prípadne trochu zvláštne, no v zásade v poriadku. V kontexte toho, čo hovoril Grusch to však nadobúda prinajmenšom zaujímavý rozmer. Dáva dokonalý zmysel, že ak mali obe vlády (US, ZSSR) vedomosť o objektoch, ktoré lietajú hore dole na oblohe po celom svete, posledná vec, ktorú by chceli je, aby sa rozpútala nukleárna svetová vojna na podklade toho, že nejaký neidentifikovaný cudzí objekt bol zaznamenaný radarmi systémov včasného varovania, nehovoriac o tom, ak takýto objekt interferoval priamo s odpaľovacím zariadením medzikontinentálnych balistických rakiet nosiacich jadrové hlavice. Aj Sovieti mali svoj Malmstrom, len z iného súdka. V roku 1982 v jednom zo sovietskych odpaľovacích zariadení na Ukrajine pozorovali jeho dôstojníci niekoľko objektov, ktoré sa priblížili k zariadeniu a následne asi tucet dôstojníkov videlo ako sa analógový panel na odpaľovanie jadrových zbraní rozsvietil, spontánne sa do neho zadali prísne utajované nukleárne kódy a zbrane hromadného ničenia boli pripravené na odpálenie. Následne všetko zhaslo a objekty odišli. Ale, ako sa hovorí, o tom potom.
…
Svoje interview s Rossom Coulthardom ukončil paradoxne Grusch podobne, ako som ukončil svoj predchádzajúci text aj ja, a teda vyslovením nádeje, že v konfrontácii s existenciou Fenoménu sa ľudstvo ako také na chvíľu zastaví, nadýchne a popremýšľa nad tým, či by predsa len nebolo lepšie, keby sme sami seba začali vnímať ako jeden kolektívny druh.
…
Viem, že toho bolo dnes až priveľa, pretože mnoho z toho, čo zaznelo v rozhovore s Gruschom som Vám chcel obšírnejšie a hlavne pomaly nadávkovať počas nasledujúcich mesiacov. To aj urobím, no dovtedy to všetko skúste vstrebať. Stále tu ešte ostávajú aspekty Fenoménu, ktoré Grusch nepomenoval a tie sú podľa môjho názoru suverénne najzaujímavejšie. Medzitým ostáva len otázkou času kým sa Gruschova výpoveď potvrdí alebo vyvráti a momentálne je len a len na americkom Kongrese a americkej verejnosti ako sa s tým vysporiadajú. Pevne verím, že pokiaľ chcú Spojené štáty naďalej viesť svetové spoločenstvo, urobia v tom všetkom raz na navždy poriadok.
Keďže by ma veľmi zaujímalo či majú aj ľudia na Slovensku skúsenosti s podobnými fenoménmi, neváhajte ma kontaktovať na e-mailovej adrese: [email protected]. Máte moje slovo, že príbehy, prípadne iné informácie, ktoré sa mi rozhodnete sprostredkovať sa nikdy bez Vášho výslovného súhlasu nedostanú na svetlo sveta. Vopred Vám veľmi pekne ďakujem a veľmi si to vážim.
