Denník N

Patricio Guzmán, kolektívna pamäť a film ako historický dokument

Významná postava svetového dokumentu sa celú svoju kariéru snaží pochopiť, čo sa udialo v Čile v 70. rokoch.

Krajina bez dokumentárnych filmov je ako rodina bez albumu fotografií, tvrdí Guzmán. Tieto slová vystihujú jeho tvorbu, ktorá sa už viac ako 40 rokov neustále vracia k téme vojenského prevratu Augusta Pinocheta a k tomu, čo nasledovalo potom. Na začiatku 70. rokov Guzmán zachytával dianie v krajine a pomáhal tak vytvárať pamäť, neskôr, po Pinochetovom odstúpení, sa pýta, prečo sa o období diktatúry v krajine nehovorí.

Guzmán študoval na konci 60. rokov v Madride a zvolenie Salvadora Allendeho za prezidenta sledoval iba z diaľky. Rýchlo však pochopil, že v krajine sa niečo deje a preto sa vrátil do Čile a začal nakrúcať. Tak vznikol film Prvý rok a následne aj veľkolepý trojdielny film Bitka o Čile, ktorý zachytáva dianie v krajine počas posledných mesiacov pred Allendeho zvrhnutím.

Bitka o Čile spája prvky filmovej ankety, reportáže a politickej analýzy, pričom jednotlivé časti nezobrazujú udalosti chronologicky, ale každý film má svoju vlastnú líniu. Guzmán sleduje dianie na ulici, demonštrácie rôznych politických síl a štrajky v podnikoch, pýta sa ľudí na ich názory, nakrúca v parlamente hlasovania a vystúpenia politikov… Všetko zároveň dopĺňa svojim slovným komentárom – Guzmán je často rozprávačom vo svojich filmoch. Aj keď sú jeho sympatie k Allendemu zrejmé (navyše, nachádzame sa v období, keď nielen režiséri Latinskej Ameriky využívali film v boji proti autoritám), dokáže sa na dianie na všetkých stranách pozerať kriticky. Podarilo sa mu prepojiť sociológiu s politikou a podať komplexný obraz o krajine.

Aj preto je Bitka o Čile zároveň akousi pamäťou – uchováva pre obyvateľov krajiny minulosť. Stala sa historickým dokumentom – nie iba dokumentárnym filmom, ale dokumentom v širšom slova zmysle. A práve na tento rozmer upozorňuje akési pokračovanie Bitky o Čile, film, ktorý vznikol o 20 rokov neskôr, už po Pinochetovom odstúpení, Chile, la memoria obstinada. Guzmán sa vracia do svojej rodnej krajiny aj s kópiou Bitky o Čile a premieta ju – jednak mladým ľuďom, ktorí majú iba hmlistú predstavu o tom, čo sa dialo, jednak pamätníkom, ktorí sa snažia identifikovať ľudí v obraze. Scéna, keď sa staršia žena pozerá na samú seba vo filme a nevie sa spoznať, asi najlepšie vyjadruje stratu kolektívnej pamäte. Guzmán sa snaží pochopiť, čo je to pamäť (ako niečo abstraktné), no najmä upozorňuje, že Čiľania sa o ňu sami pripravujú – akoby sa snažili zabudnúť na to, čo sa dialo takmer dve desaťročia. Mladí ľudia sa o diktatúre neučia, starší sa o nej odmietajú rozprávať.

Neschopnosť zaoberať sa nedávnou minulosťou je aj jednu z tém, ktorá je “pod povrchom” filmu Nostalgia za svetlom. Guzmán nakrúcal okrem spomínaných i nespomínaných (En nombre de Dios, Prípad Pinochet, Salvador Allende) politických filmov aj filmy viac osobné (Madrid, Ostrov Robinsona Crusoa), či zaoberajúce sa kultúrou Latinskej Ameriky v širších perspektívach (La cruz del Sur). Nostalgia za svetlom, jeho zatiaľ predposledný film, tieto tendencie prepojila. Okrem toho je viac esejistická a vyestetizovaná, Guzmán v nej pracuje s “lyrickými” zábermi na oblohu a púšť.

Vo filme sa totiž venuje púšti Atacama, miestu, ktoré je ideálne pre sledovanie vesmíru i pre zbavovanie sa tiel. Dáva tak vedľa seba prácu astronómov skúmajúcich vesmír a márne hľadanie žien, ktoré sa v púšti snažia nájsť telá svojich blízkych, obetí Pinochetovho režimu. Guzmán načŕtava paralely a kontrasty medzi nimi, naznačuje, akú má amatérska astronómia tradíciu v Čile (politickí väzni si, napríklad, svojpomocne vyrábali prístroje na sledovanie hviezd), hovorí o svojom vzťahu k nej (zaujímavé je, napríklad, porovnať si prácu filmára a astronóma, ich pohľad na svet cez optický prístroj)… A pod tým všetkým je otázka: ako to, že sa v Čile snažíme prísť na to, ako vznikol vesmír, že sa zaoberáme tým, čo sa stalo pred miliónmi rokov, no nedokážeme sa pozrieť na to, čo sa dialo nedávno?

Akýmsi pendantom k Nostalgii za svetlom je Guzmánov posledný film Perleťový gombík. Stojí na podobných princípoch ako Nostalgia, akurát sa venuje pobrežiu a vode. Oceán bolo totiž ďalšie miesto, kde sa štát v časoch diktatúry často zbavoval obetí. Tentokrát však Guzmán volí viac historický pohľad a v súvislosti s pinochetovskými obeťami otvára tému systematického vyvražďovania pôvodného obyvateľstva Čile.

Aj keď moderné dejiny Čile nie sú témou každého Guzmánovho filmu, neustále sa k nim vracia. Je tak výborným príkladom filmára, ktorý svojimi filmami postupne rozvíja jednu tému, vždy sa na ňu pozrie z iného uhla pohľadu, vždy iným spôsobom. Neustále sa posúva a neustále hľadá – je to téma, s ktorou sa sám snaží vyrovnať.

Film Nostalgia za svetlom premietne Kino inak vo štvrtok 14. januára a v pondelok 18. januára o 20h.
Film Perleťový gombík premietne Kino inak v stredu 20. januára o 20h.
A4 – Priestor súčasnej kultúry, budova YMCA, Karpatská 2, Bratislava

Tomáš Hudák

(fotografia: www.patricioguzman.com)

Teraz najčítanejšie