Čo som sa naučil počas vojny na Ukrajine?

Zmenili sa mi priority. Napríklad sloboda sa stala pre mňa ešte dôležitejšou. Za socíku mi už ako dieťaťu bolo jasné, že toto nie je slobodný režim a že žijeme ako zvieratká v zoologickej záhrade a túžil som po živote v ozajstnej prírode. November ´89 bol pre mňa magický. Odvtedy nosím bradu ako prejav slobody. Odvtedy sme rozbehli to, čo sa dnes volá Návrat. Denne si vážim občiansku slobodu a pestujem svoju občianskosť. Po tom, ako začala vojna za humnom, som si bytostne uvedomil, že za slobodu sa zomiera a že som za ňu ochotný zomrieť…

Keď začala vojna, ukázalo sa, ako jednotlivci s občianskou mentalitou zareagovali pružne, osobne a s nasadením. A ako sa štát postupne zorientovával v situácii a po týždňoch až mesiacoch prevzal rolu v krízovej situácii a nastavil systémy. Je to neprekvapivé a prirodzené. Potrebujeme vnímavých občianskych jednotlivcov a združenia, potrebujeme štát, ktorý sa následne ujme systémov a potrebujeme podnikateľský sektor, ktorý zrealizuje potrebné veci za peniaze.

V Návrate sme sprevádzali ukrajinské deti, ktoré k nám prišli bez rodičov a niekoľko mesiacov žili v slovenských rodinách. Priebežne a pravidelne sme sa stretávali s deťmi a s dočasnými náhradnými rodičmi a boli sme v kontakte aj s ukrajinskými biologickými rodičmi detí. Bolo to intenzívne, podnetné, naučil som sa veľa nových veci, napríklad viac som porozumel zložitosti medzikultúrnej komunikácie. Znova som sa učil, ako nemám hodnotiť ľudí, ale hľadať také nástroje pomáhania, ktoré nebudú uberať na dôstojnosti jednotlivca.

Keď deti odišli na Ukrajinu, stretli sme sa so slovenskými rodinami a zaujímali sa, čo im to dalo a čo im to vzalo. Bolo to vzrušujúce zdieľanie. Keď to zjednoduším, nevzalo im to nič, možno trocha zo súkromia. Ale dalo im to nové pohľady na seba navzájom, na ich manželstvo, na svoje deti, na dôležitosť vzťahov, na čas strávený spolu, na svoje vzťahy. Nebolo to pre nich vždy ľahké, ale konečný pocit bola vďačnosť.

Nedávno som sa stretol v kľude na káve s pár ľuďmi, ktorí intenzívne pomáhali na hraniciach a zaujímal som sa, ako to vnímajú s odstupu, čo robia dnes, prečo to robili/robia, čo im to dalo a čo vzalo. Dnes, po vyše roku, už nie sme v entuziastickej fáze pomáhania. Na vojnu a krízu sme si zvykli, aj keď je rovnako, možno aj viac vážna, bolestivá a potreba pomoci sa nezmenšila. Niektorí sa vrátili k svojim životom, niektorí pomáhajúci vyhoreli,  celospoločensky prevládla skepsa a niekoľko ľudí a združení stále pomáha ľuďom na Ukrajine.

Boli to pre mňa veľmi zaujímavé stretnutia. Jeden z odkazov pre mňa je, že popri fungujúcich systémoch stále zostávajú „diery“, ktoré môžu vyplniť práve jednotlivci mimo systémov. Vďaka za nich.

Stretol som sa aj s priateľom, ktorý vyše 30 rokov systémovo organizuje pomoc v Afrike, posledný rok aj na Ukrajine. Za tie roky zažil veľa krásnych vecí, ale aj veľa sklamaní v ľuďoch, v inštitúciách, veľa frustrácie. Zaujímalo ma, ako to zvláda robiť dlhodobo a s nádejou. Je to Kanaďan žijúci na Slovensku 30 rokov, takže vidí veci z pohľadu viacerých kultúr a celosvetovo. Jeho prvá reakcia na moju otázku bola, že na v strednej Európe je skepsa považovaná za múdrosť… Nuž, áno.

Za posledné roky sme ako spoločnosť dostali niekoľko príležitostí pre rozvoj. Boli to príležitosti často spojené so smrťou, žiada sa mi povedať až obeťou. Vražda Jána a Martiny, vražda na Zámockej, smrť ľudí na zastávke na Zochovej, ale aj návšteva pápeža Františka, ktorá bola spojená s veľkými očakávaniami na zmenu od širokých okruhov spoločnosti. A teraz vojna, možno aj energetické a ekonomické limity.

Čo sa zmenilo a čo nie? Čo na úrovni spoločnosti, čo v mojej komunite a rodine a čo v mojom živote?

Neviem sa ubrániť dojmu, že sme málo využili príležitosti, za ktoré niekto položil život…

Marek Roháček,
predseda Návratu