Denník N

Keby Maďarič žil len medzi hercami, chápal by lepšie

Normálne sa mi vidlička so sústom zastavila pred ústami. Bola nedeľa, prvých O päť minút 12 v tomto roku. Marek Maďarič sa zoširoka rozhovoril o svojich úspechoch na poste ministra kultúry. Najprv skromne poznamenal, že samochvála mu je proti srsti, ale potom mu to celkom dobre išlo. Úspechy súkal ako z rukáva.

Lenže reč sa zvrtla aj na neúspechy – najmä na ten, že ako minister kultúry nepohol ani prstom, keď premiér Robert Fico zavelil ignorovať denník SME a Denník N. Minister chvíľu kľučkoval (ozaj len malú chvíľu), a potom na svoju obhajobu zahlásil, že sú to vlastne protivládne denníky. A tak nám týmto priam freudovským prerieknutím minister Marek Maďarič pootvoril svoju dušu: Kto nie je s nami, je proti nám.

A kto je proti nám, s tým zatočíme. Alebo sa s ním nebudeme aspoň baviť. Keby to bolo len detinské.

Maďaričov stranícky a vládny šéf Robert Fico sa na začiatku volebného obdobia snažil vychádzať s novinármi dobre. Pamätám si, ako hovoril o veľkej zodpovednosti Smeru-SD, keďže strana po voľbách začala vládnuť sama. Možno bol aj poučený svojím prvým premiérovaním, keď si to s médiami, azda s výnimku verejnoprávnych, totálne rozhádzal. Tak či onak, na konci volebného obdobia možno skonštatovať, že situácia sa znova zopakovala. Premiér Fico je s niektorými médiami a novinármi zase na nože.

Položme si otázku, prečo. Je to tak preto, že aj druhá Ficova vláda je plná korupčných káuz a tunelovania. Je to tak preto, že v podstate všetko a všetkých, čo jej stoja v ceste, valcuje. Je to tak preto, že neurobila žiadne systémové zmeny v školstve, zdravotníctve či justícii. Je to tak preto, že Fico ako bezohľadný manipulátor zatiahol verejný život do nespočetných konfliktov. A slušné médiá v demokratickej krajine, ktorá má ústavu a v nej ukotvené právo občanov na slobodu prejavu, na slobodné šírenie a získavanie informácií, nemôžu mlčať. Musia odhaľovať.

Ústava ani žiadny iný zákon nehovoria, že médiá majú byť provládne, nekritické, submisívne, slepé a tupé. Zato ústava jasne hovorí, že „orgány verejnej moci majú povinnosť primeraným spôsobom poskytovať informácie o svojej činnosti v štátnom jazyku“. Tlačový zákon dokonca zavádza pojem rovnosti. „Orgány verejnej moci, nimi zriadené rozpočtové organizácie a príspevkové organizácie a právnické osoby zriadené zákonom sú povinné na základe rovnosti poskytovať vydavateľovi periodickej tlače a tlačovej agentúre informácie o svojej činnosti na pravdivé, včasné a všestranné informovanie verejnosti.“

Ak minister kultúry a jeho kolegovia vo vláde i v parlamente vyhodnocujú situáciu tak, že niektoré médiá sú protivládne, nezbavuje ich to povinnosti dodržiavať zákon. Dokonca ani v prípade, keď sa cítia poškodení a možno právom. Na to sú opravy, právo na odpoveď, súdy.

Doba dospela tam, že členovia vlády sa skrývajú za hradbu svojich hovorcov a novinári väčšinou pracujú vo svojich redakciách. V prostredí systematického zatĺkania a neochoty zo strany orgánov verejnej moci sa zvyšujú prešľapy a chyby. Novinári majú právo, ba až povinnosť o nich informovať. Demokratický politik toto všetko chápe. Demokratický politik sa nehádže o zem ako dieťa, a aj so sebazaprením robí to, čo mu ukladá zákon. Je to totiž služba verejnosti.

Dramatik Marek Maďarič toto dramaticky nepochopil. Robím z toho záver, že keby žil len medzi hercami, a nie obmedzenými politikmi, chápal by lepšie.

Teraz najčítanejšie