„Nerozumiem rozsudku a to som si ho vypočula dvakrát“ FB Márie Kolíkovej 19.5.2023

Uvažujem nad tým, komu vlastne smerujem úvahu v tomto svojom blogu. Primárne je určite smerovaná kolegom, advokátom. Rovnako môže byť cieľovou skupinou nemalá sudcovská a prokurátorská obec.

Ale keďže sa moja úvaha týka verejného hodnotenia práce justície, a nielen jej, ale aj práce všetkých orgánov verejnej moci, zo strany advokátov, ktorí väčšinou majú svojich klientov, môže zaujať aj širšiu verejnosť.

19.5.2023 sa opäť dostalo do centra pozornosti verejnosti, médií a aj kolegov advokátov, sudcov a prokurátorov, vyhlasovanie rozsudku v mediálne ostro sledovanej kauze vraždy novinára. Pre laickú verejnosť bude asi vhodné objasniť, že vyhlásenie rozsudku je finálnou časťou konania pred súdom, kedy už súd ukončil dokazovanie, vypočul si záverečné reči sporových strán, vytvoril si o veci názor a o nej aj rozhodol, vyniesol rozsudok, alebo ak chcete, rozsúdil ju. A to, ako ju rozsúdil, oznamuje verejnosti formalizovaným spôsobom, ktorý sa označuje ako vyhlásenie rozsudku.

Súd je jednou z mocí v štáte, ktorá zabezpečuje  jeho demokratické fungovanie a má vytvárať v systéme bŕzd a protiváh garancie pred zneužitím moci zo strany moci výkonnej ( vláda) a moci zákonodarnej ( národná rada). Sudcovia majú štatút verejných činiteľov, sú chránenými osobami z pohľadu trestného práva a hoci sú vo “ zvláštnom“ vzťahu voči štátu, ktorý má byť garanciou ich sudcovskej nezávislosti a slobody pri rozhodovaní, súčasne reprezentujú pri výkone svoje sudcovskej funkcie štát. To sa prejavuje navonok formálne v tom, že rozsudky vynášajú v mene republiky, pričom počas vyhlásenia výroku rozsudku sú prítomné osoby vyzvané na to, aby povstali.

V prípade vyhlásenia rozsudku v kauze vraždy novinára trvalo vyhlasovanie rozsudku niekoľko hodín a podľa medializovaných informácií skončilo okolo 18.30 hodiny. Súčasťou vyhlásenia rozsudku je výrok. To je záväzná časť rozsudku, podľa ktorej sa rozsudok aj vykonáva, teda plní to, čo je v rozsudku uvedené, či už dobrovoľne alebo vynúteným procesom ( zo strany súdu alebo exekútora). Z výroku sa dozvieme, ako súd vec rozsúdil ( vinný- nevinný, má zaplatiť- nemá zaplatiť a podobne). Proti tejto časti je možné sa odvolať. Vyhlasuje sa aj stručné odôvodnenie rozsudku, čo je časť, z ktorej sa dozvedáme, prečo tak súd rozhodol. Tu si zostručnene vypočujeme  ako vyhodnotil vykonané dôkazy ( dôveryhodnosť výpovedí sporových strán, ich tvrdenia, svedkov) ako aj právne posúdenie ( teda ako bol prípad posúdený z pohľadu platného práva). A na záver súd vyhlási poučenie o opravnom prostriedku, teda, kto, ako a dokedy sa môže proti rozsudku odvolať.

V prvom rade musím zdôrazniť, že súdenie, inak povedané vynášanie rozsudkov, rozhodovanie zo strany súdu, či už súd predstavuje jeden sudca, alebo kolektív sudcov, je intelektuálne mimoriadne náročná činnosť. Jeho kvalitu ovplyvňuje nielen dosiahnuté vzdelanie sudcu, jeho praktické skúsenosti v obore, ale aj jeho životné skúsenosti, hodnotové nastavenie a celková kompozícia osobnosti sudcu. A je spojená s obrovskou zodpovednosťou, primárne preto, lebo v každom výroku rozsudku hovorí sudca v mene štátu. To, že má jeho výrok takú silu, že zasiahne do života ľudí, je jedine preto, lebo mu štát túto silu a autoritu prepožičal. Každý sudca teda má obrovskú moc. Moc nielen nad osudmi a s určitou mierou preháňania doslova nad životmi, ale aj nad budúcnosťou štátu, pomerov v ňom, a teda aj nad tým, ako sa bude ekonomika štátu rozvíjať alebo naopak stagnovať. Táto téma by si vyžiadala osobitný príspevok a bez problémov aj konferenciu, či sympózium, kde by sa jej dalo donekonečna venovať otváraním nových a nových oblastí, v ktorých práca sudcu vplýva na spoločnosť a veľakrát je určujúca pre jej „zdravotný stav“.

Pre zdravie spoločnosti je dôležité nielen to, ako sudcovia súdia, ale aj to, ako s ich formálnym postavením a autoritou narába okolie. Ak sú za svoju prácu sústavne zosmiešňovaní, ostrakizovaní, označovaní za skazenú a skorumpovanú skupinu ako celok, ich práci a rozsudkom, ktoré vynášajú chýba autoritatívny základ. Všetkým. Aj tým, ktoré sú kvalitné, a zaslúžia si uznanie nielen odbornej, ale aj laickej verejnosti.

Obrovským celospoločenským problémom je nízka dôveryhodnosť justície u občanov. Politici, dokonca aj tí, ktorí posväcujú svoje výroky na adresu justície svojou odbornou erudíciou, radi používajú bombastické skratky, o ktorých sa domnievajú, že im osobne vynesú politické body, pričom sa príliš neobťažujú uvažovaním nad tým, že svoje osobné body získavajú na úkor celku, za ktorý údajne bojujú. Medzi jednu z nich patrí tá, že za nízkou dôveryhodnosťou je výlučne správanie sa sudcov. To je len účelová polopravda.

K nízkej dôveryhodnosti prispieva alarmujúca neznalosť zákonov medzi občanmi, hoci súdy s nimi musia narábať podľa zásady neznalosť zákona neospravedlňuje. Z čoho vyplýva nízka miera akceptácie rozsudku, ktorý nie je v súlade s predstavou občana o platnom práve. K nízkej dôveryhodnosti prispieva extrémne nízka kvalita prijímaných  zákonov a legislatívneho procesu a jeho výstupov. Ak výsledkom aktivity zákonodarcov je vytvorenie prostredia, v ktorom občan zákony dodržať objektívne nemôže, lebo dodržaním jedného  poruší iné dva alebo tri, občan nemôže mať pocit spravodlivosti. Voči štátnej moci je to pocit, ako v názve slovenského filmu  “ Otec ma zderie tak, či tak “ (1980) podľa prózy Vincenta Šikulu “ Prázdniny so strýcom Rafaelom“. Ak sú zákony prijímané na objednávku mocných, alebo ad hoc reagujú na jednu konkrétnu celospoločenskú udalosť, ich dopad je veľakrát v rozpore s rímskoprávnou zásadou “ Odiosa et inhonesta non sunt in lege praesumenda“ – „Odporné a nečestné sa nemá predpokladať v  zákone.“

K dôveryhodnosti osoby sudcu patrí aj jeho zdržanlivosť pri komunikácii s médiami a vyjadrovanie sa v živých veciach. Rovnako tak prispieva k autorite sudcov, a štátnych orgánov,  povinnosť, ktorá je uložená advokátom ich stavovskými predpismi, podľa ktorej majú byť ich vyjadrenia na adresu súdov a iných orgánov verejnej moci formulované tak, aby nenarušili nezávislosť advokáta, ale ani nezávislosť súdu a iného orgánu verejnej moci. Advokáti sú povinní správať sa k sudcom a orgánom verejnej moci slušne a korektne.

Je len pár súdnych agend, v ktorých rozsudok vyhovuje obom sporovým stranám. Platí teda, že rozsudok, ktorý je kriticky vnímaný jednou stranou, vyhovuje strane druhej. Právny boj medzi stranami by sa mal odohrávať v pojednávacích miestnostiach. Nie pred kamerami médií, na ich stránkach, alebo inde na verejnosti. V záujme toho sa  súdy pri svojom rozhodovaní riadia zásadou, ktorú sformuloval Diocletian  a nájdete ju v Codex Iustinianus I. 9,47, 12  v znení “ Vanae voces populi non sunt audiendae“ , preloženú profesorom JUDr. Karolom Rebrom, Dr.Sc do slovenčiny „povrchné hlasy ľudu netreba vyslyšať ( sudca nemá súdiť podľa nálad verejnosti). To, že na verejnosti, nielen zo strany médií, ale aj „odborníkov právnikov“ nielen z politického prostredia, ale aj z prostredia justície, počúvame bizarné výzvy a upozornenia, že rozsudok musí byť v súlade s požiadavkami a náladami verejnosti, primárne svedčí o vzdelanostnej úrovni autorov týchto výziev. Ďalej svedčí o tom, že si mýlia verejné lynčovanie, pomstu, politický zápas, s procesom súdenia, ktorý je zverený súdom. Lynčovanie sa vyznačuje tým, že sa riadi náladami verejnosti. Od súdneho procesu na Slovensku predchádzajúce generácie a ostáva veriť, že aj súčasné, očakávajú vyššiu kvalitatívnu úroveň.

Ak teda, ako advokát kritizujem rozsudok, ktorý nevyhovuje môjmu klientovi, musím mať na pamäti, že môže vyhovovať druhej sporovej strane. Rešpekt  k práci sudcu, kolegovi advokátovi a ostatným osobám, ktorých sa spor týka, musí viesť profesionálov k zdržanlivosti pri vyjadrovaní a pri voľbe výrazových prostriedkov. Kritika advokáta založená na šírení otvorených lží  a urážok adresovaných na adresu sudcu, musí  byť všeobecne ponímaná ako  neprípustná. Je to hrubé porušenie etického kódexu a povinností advokáta. Za samozrejmosť považujem, že sa v živej veci, k rozsudku v nej vynesenému vyjadrujú tí, ktorí sú dôsledne a dopodrobna oboznámení nielen so súdnym spisom, ale aj s priebehom celého procesu.

Advokátka Mgr. Mária Kolíková, s pozastaveným výkonom advokácie, https://www.sak.sk/web/sk/cms/lawyer/stop/proxy/list/form/row/row/6343/attr/adv_full_name/display a poslankyňa národnej rady zaujala k rozsudku vyhlasovanému 19.5.2023 stanovisko, ktoré nahrala na video a zverejnila 17.43  a takto sa prihovorila verejnosti na sociálnej sieti:https://www.facebook.com/watch/?v=930162004732282

„Nerozumiem, prečo Špecializovaný trestný súd oslobodil Mariana Kočnera z objednávky vraždy novinára Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej. Vypočula som si dvakrát toto rozhodnutie a neporozumela som mu. Úplne chápem, že rodičia Jána Kuciaka a Martina Kušnírovej boli rozhorčení po tomto rozhodnutí. Myslím si, že ako bývalá ministerka spravodlivosti a advokátka by som mu mohla, mala rozumieť ?  Preto nemám ani žiadne očakávanie, že mu môže rozumieť širšia verejnosť. Nemám pochybnosť, že sudcovia rozhodli v najlepšom vedomí a svedomí. Ale to nestačí. Musia urobiť viac. Myslím si, že by mali dať priestor aj novinárom, aby sa pýtali a aby im odpovedali, dostatočne zrozumiteľne, aby aj oni a cez nich my ostatní sme uverili, prečo tak súd rozhodol a že toto je spravodlivé. A je nepodstatné, že tento prípad ešte pôjde pred Najvyšší súd. Je dôležité, aby v každom štádiu konania sme rozumeli, prečo tak súd rozhodol a teraz tomu tak nebolo.“

Doplnila ho aj statusom na svojej stránke FB v znení :

„NESTAČÍ ROZHODNÚŤ, TREBA VYSVETLIŤ .

Nerozumiem, prečo Špecializovaný trestný súd oslobodil Mariana Kočnera z objednávky vraždy Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej. Vypočula som si dvakrát rozsudok a jeho odôvodnenie. Neporozumela som mu ani ako bývalá ministerka spravodlivosti a advokátka. Preto nemám očakávanie, že by mu mohla rozumieť širšia verejnosť a úplne chápem rozhorčenie rodičov Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej. Osobitne v takomto prípade je úplnou nevyhnutnosťou, aby súd urobil maximum pre vysvetlenie dôvodov svojho rozhodnutia. Mal dať tiež priestor novinárom pýtať sa a odpovedať im na ich otázky. Nie je vôbec podstatné, že ide o živú vec a môže ísť ešte na Najvyšší súd SR. Je dôležité, aby sme rozumeli v každom štádiu konania, prečo a ako súd rozhodol. Nepochybujem o tom, že sudcovia rozhodli v najlepšom vedomí a svedomí. To však nestačí. Aby sme uverili, že súdy rozhodujú spravodlivo, musia urobiť viac preto, aby sme rozumeli ich rozhodnutiam.“

Napriek zdanlivej snahe o korektné vyjadrovanie na adresu sudcov, nemožno k týmto vyjadreniam povedať, že by sa jednalo o vecnú kritiku. Je to otvorený, jasne čitateľný politický útok na súd pre jeho rozhodovanie. Verejná mienka je manipulovaná proti súdu, ktorý rozhodol, tak že autorka sa nevyhýba otvorenej nepravde, že si rozsudok vypočula dvakrát, nakoľko v čase, kedy video zverejnila, nebol rozsudok úplne vyhlásený ani raz.

Pani poslankyňa bola  ministerkou spravodlivosti  v čase, keď súd vo veci vykonával dokazovanie a pojednávania, a preto nesmela byť dôverne oboznámená so spisom, s dôkaznou situáciou. V opačnom prípade by sa verejne priznala k politickému zasahovaniu do nezávislosti justície.  Tým, že verejnosť ubezpečuje, že si rozsudok vypočula dvakrát, chce účelovo vyvolať dojem, že sa s jeho dôvodmi seriózne zaoberala. To, však objektívne nemohla, lebo video publikovala skôr, než bolo vyhlásenie rozsudku dokončené. Navyše ako advokátka musí vedieť, že podrobné odôvodnenie rozsudku, obsahuje až jeho písomné vyhotovenie. Teda ak mu nerozumie v čase, kedy ešte ani nebol vyhlásený, keď nie je písomne odôvodnený,  a keďže nebola zástupkyňou sporovej strany so spisom dôverne oboznámená nie je,  nie je to niečo, o čom by mala publikovať dramatické statusy.

Nielenže nezastupovala žiadnu zo sporových strán, ako ministerka spravodlivosti bola povinná zachovávať zdržanlivosť, a ako príslušník výkonnej moci, nezasahovať mocensky, ani politicky do činnosti súdnej moci, a teda so spisom oboznámená nesmela byť. Vec teda nevyhnutne hodnotí  na základe toho, ako vec prezentujú určité médiá. A keďže s hodnotením prišla ešte predtým, ako vyhlásenie rozsudku so stručným odôvodnením odznelo, dokonca podsunula verejnosti, že rozsudku určite neporozumie, a chápe rozhorčenie rodičov zavraždených mladých ľudí, nesnažila sa ani len skrytou formou o korektnosť pri vystupovaní vo vzťahu k súdu.

Ako máme rozumieť tomu, že  súdu v čase, kedy tento rozsudok ešte len vyhlasuje, vyčíta, že nedal priestor novinárom ?  Súd neorganizoval tlačovú besedu pre médiá, ale vyhlasoval rozsudok.

Ak od „bežných“ advokátov, ktorí nie sú politicky exponovaní, nie sú bývalými ministrami, nie sú politikmi, očakávame správanie podľa § 38 advokátskeho poriadku o čo viac, by to malo platiť pre tých advokátov, ktorí majú  z titulu svojej politickej a spoločenskej angažovanosti väčšie mediálne pokrytie a väčšiu sledovanosť zo strany občanov !

Iný kolega, advokát, poradca prezidentky vyvolal svojím hodnotením  rozhodnutia súdu o vzatí jeho klientov do väzby, reakciu zo strany kolegu advokáta, vo forme otvoreného listu, ktorý bol publikovaný v Právnych listoch, v ktorom upozorňuje na to, že advokát svojím hodnotením sudcu vlastne verejne urazil.  Otvorený list kolegovi advokátovi – Právne listy (pravnelisty.sk)

Znamená to, že keď si „advokátske hviezdy“ v tom zmysle, že majú veľkorysý priestor v médiách, prominentných klientov a prominentné postavenie, môžu dovoliť takýto štýl vyjadrovania  sa vo vzťahu k súdom, považuje to advokátska obec za korektné, vecné vyjadrovanie, ktoré nezasahuje do nezávislosti súdov ?  Znamená to, že každý advokát nespokojný s rozsudkom, ktorý nemusí byť vynesený vo veci, v ktorej by sám zastupoval, môže na svojom profile na sociálnej sieti publikovať vyjadrenia podobné tomu, aké predniesla pani poslankyňa ? Alebo emotívne vyzývať sudcov na to, aby vrátili diplom a spálili talár ?

A čo bude považované za adekvátnu reakciu zo strany advokáta protistrany ? Má vyzvať kritika na vrátenie diplomu, výmaz z komory, návrat na štúdiá alebo ešte iné teatrálne výstupy, na ktorých sa bude verejnosť zabávať ? Alebo na návštevu terapeuta, ktorý mu pomôže ovládať svoje emócie a správať sa profesionálne ?

Má byť súčasťou komunikácie sudcu s médiami aj to, že povie, že rozsudok je výsledkom nekvalitnej práce advokáta tej, ktorej strany  ? Alebo naopak vyzdvihovanie kvality advokáta, ktorý je sudcovi viac sympatický ? Má na svojom profile na sociálnej sieti povedať, že neodporúča, aby si klienti volili takého zástupcu, takého obhajcu ? Má sa o advokátoch vyjadrovať pred verejnosťou spôsobom, ktorá spochybní ich odbornosť ? 

Rovnako to platí o odôvodňovaní rozhodnutí, ktorými súdy zrušujú rozhodnutie súdu nižšej inštancie, súd musí byť zdržanlivý, a aj keď je dôvod na odbornú kritiku, táto nesmie zájsť tak ďaleko, že by znížila dôstojnosť a dôveryhodnosť justície, ako takej. Súd, alebo sudca, ktorému sa vec vráti, sa opäť musí „posadiť“ v pojednávacej sieni pred sporové strany ako autorita, a pokračovať v pojednávaní a opäť vec rozsúdiť a vyniesť rozsudok.

Zdržanlivosť je na mieste o to viac, že neodborná verejnosť vníma súdy, advokátov, prokurátorov, ako jeden celok. Ako právnikov. A médiá v honbe za senzáciami a v snahe o zisk z predaja svojich „produktov“, s radosťou poukazujú na nespravodlivosti, porušovania povinností a iné neprávosti, ale už menej, ak vôbec, na dobré, spravodlivé a rozumné rozsudky. Preto, ak nekorektne až zákerne znevažujeme jedného, škodíme všetkým a najviac škodíme celej spoločnosti.