Hľadanie raja

Tak, áno, ak ste si klikli na textík ďalej, zisťujete, že ide o priehľadný marketingový ťah autora, motív ako zaujať…

…chce som parafrázovať názor autora knihy, ktorú som práve dočítal…kto chcel, ten posúdil, ználepkoval autora, uľavil svojmu egu a neklikol, teda toto nečíta…

Ide z mojej strany naozaj o vnútorný boj, či niečo písať o zaujímavej knihe, ktorú som vlastne dočítal po cca. 25 rokoch. Neviem, či išlo o preklad, ktorý mi nevyhovoval, či reči a opisy tried, filozofické a ideologické vsuvky, hlavne o evolúcii či Herbertovi Spencerovi…

Ide teda, máte dobré tušenie, kto tušíte, o Jacka Londona a knihu Martin Eden. Bolo to samozrejme i sfilmované, či tv seriál, ten ma zaujal svojho času tiež. Inak, poviedky tohto autora ma bavili vždy a …čo dodať?

Teda, keby som sa včera z médii nedozvedel, že práve Jack London by oslavoval narodeniny (12.1. 1846) nepísal by som toto tu, možno z dôvodov vyššie uvedených…

Ale ma to prekvapilo, bral som to ako znamenie…:-)

Teda zaujalo ma, že konflikt, konflikty, ktoré autor načrtol, sú vlastne stále aktuálne. Trochu tá aktuálnosť pripomína i F. M. Dostojevského… len z opačnej strany oceánu…

Ide vlastne o opis fázy spoločnosti, ktorú zažívame i dnes, stret názorov, života, živočíšnosti, pôvodnosti s kultúrou, snobizmom, triedou buržoázie, peňazí a ranku… k nám sa vracia momentálne chvost, ktorý dobehol psa, teda osvietenské ideály, sekularizmus dobiehajú oslobodené kolónie a ich tradičná religiozita…Naša religiozita buržoázie sa stretá s religiozitou známou Európy z čias stredoveku…

Ide tiež o príbeh vzdelávania, príležitosti a rovnosti, stret socialistických i fašistických ideológii s ideológiou konzervativizmu USA.

Martin Eden, človek stvorený pre robotnícky svet, so stigmou zlej gramatiky, prízvuku…prichádza do domu svojej lásky, kde stretáva strednú triedu a spočiatku ju obdivuje a snaží sa nabažiť svoj hladný intelekt, i génia…

Ukazuje sa pekne konflikt medzi jeho vôľou žiť, hrou svalov, ohňom v očiach, s ustáleným svetom symbolov, fráz a názorov…

Osvojuje si tento svet, prekonáva jeho limity. Popisuje limity vzdelávacieho systému, ktorý vlastne osobitosť žiaka poriadne okreše a dá do nejakej škatuľky, ktorej sa dostane spoločenské uznanie, diplom, postavenie, plat…i manželstvo – dohodnuté podľa majetkových pomerov…

Plnohodnotnosť človeka verzus produkt spoločnosti, obmedzená a použiteľná figúrka, ktorá zapadá do stroja a dostáva prídel peňazí za prácu a postavenie, ktoré jej výkon prináleží…

Prázdne slová, hlúposť, formálnosť… kontra kvalita žitia, života, človeka…

Martin Eden, autobiografické prvky samotného Jacka Londona, je samouk, skúma slová ako také, do vetieth, ktoré sa snaží sformulovať podľa pravidiel gramatiky, sa snaží dať myšlienky, opis toho, čo zažil, čo je skutočné, čo je život…Tieto opisy v knihe stoja za to…

Martin Eden hovorí, že je realista. Nehlási sa k socialistom a ani k buržoázii, nerozumie si postupne so žiadnou triedou. Vzdelaním sa dostal mimo svet ľudí. Toto pripomína i postavu R. Raskolnikova z Dostojevského knihy Zločin a trest.

Obaja majú problém s moderným svetom, s uplatnením svojho intelektu. Obaja sú namyslení a vlastne urážajú ľudstvo ako také.

Mám dojem, že obe knihy upozorňujú na potrebu slušnosti ako takej (apel i na dnešný svet, keď nemáme srdce, chuť pochopiť inakosť, iný spôsob života, tradície a nemáme chuť viesť dialóg).

Martin Eden hovorí, že nijaký štát s otrokmi nevyžije. Prejavuje názor, že demokracia je vlastne podvod na ľuďoch, že dav je zmanipulovaný pár jednotlivcami, ktorí sú prázdni, kontrolujú toky peňazí, kapitál, myslenie, hodnoty, rozhodovanie …

Pravdu však, paradoxne predstavuje stret so smrťou, chorý priateľ mu vraví: „Čuduješ sa, prečo práve ja som socialista.Prezradím ti to. Je to preto, že socializmus je nevyhnutnosť, lebo dnešný spoločenský systém neprežije, lebo tvoje časy muža na koni už dávno preši. Otroci nepripustia nič také. Je ich priveľa a znenazdania strhnú toho jazdca z koňa skôr ako sa vyšvihne do sedla. Neunikneš im, a budeš musieť prehltnúť celú tú morálku otrokov. Pripúšťam, že to nie je príjemná kaša.“ „Muža na koni mať nemôžeme, a čokoľvek môže byť iba lepšie ako tie ochočené svine, ktoré sa teraz držia pri moci.“

Tragicky sa ukazuje, že intelektuál ostal osamotený, uviazol tiež vo svojej viere v ideológiu a obrovské vypätie intelektu pri písaní – na úkor tela, spánku či výživy si vyžiadal svoju daň.

Martin Eden síce dosiahol úspech v literatúre ale ostal prázdny, akoby vyhorený, zmierený so svojou realitou…a zaplatil svoju daň, podobne ako Jack London…

Teda, čo ma bavilo na tom čítaní, že i naša spoločnosť „čelí“ kríze, nepochybujem však, že sa s ňou vyrovná. Čo však s túžbou jedinca po šťastí, po pravde? Čo s Martinmi Edenmi? Teda, čo s jedincom a individualitou? Ako človeka viesť, vychovávať,  aby mohol viesť ozajstný život? Majú pravdu intelektuáli, že je výdobytok našej kultúry, keď vieru prejavujeme „doma“, lebo spoločnosť je sekulárna?

A čo s ideológiami? Čo s davom, ktorý potrebuje jeho pán? Do akej miery sú potrebné spoločenské obmedzenia individuality, a do akej, je potrebné zachovať pre človeka silu, asertivitu, vzdelanie? Rovnováhu srdca a rozumu, tela a mysle?

„Ako márne hľadám zápisky a spomienky na vlaňajšie snehy, tak podobne to bude aj s popisom kultúry, ktorá pripomína tieto snehy…Zrodilo sa niečo nové a pre nás cudzie, so silou života, prekoná naše skostnatelé obzory. A energia, kritika, zmetie staré pravdy…“

To som si včera ako svoju myšlienku poznačil a len doplním, že už J.J. Rousseau kritizoval náš buržoázny piedestál, že je silne nachýlený k ťažisku rozumu, že chýba cit. Teda, návrat k ľudskosti, zákonnosti, prirodzenosti, slušnosti je cesta…inak ťažko hľadať motív, ktorý dáva silu…a bez sily nás zmetie silnejšie, to, čo má väčšiu „vôľu k životu“.

Pripomína to trochu Quo vadis, knihu autora s Poľska, kde sa stretol unavený človek Rímskej ríše s ohromnou silou ranného kresťanstva…

Aha, už viem, prečo som mal chuť niečo písať, išlo o to, že niekto v minulom blogu, kde som spomenul stav politických strán pred voľbami povedal názor, že to všetko všetci vieme, že čo s tým…No práve, keď vieme, že politické strany sú tu samé pre seba, že občan je braný ako to spomenul už Jack London, tak s tým treba niečo robiť, lebo nik iný to za nás neurobí. Žiadajme viac, už len zmena volebných obvodov by prospela, máme jeden, ako si želal Vladimír Mečiar…teda, volíme podľa kandidátky, kto je komu ako zaviazaný a vlastne ho nepoznáme…stačí heslo, logo, názov strany…občas nejaká vulgárnosť v médiách…