Naši náckovia sú lepší ako vaši, alebo koho treba viac denacifikovať

Paradoxom je, že sú to často fanúšikovia slovenských fašistov a iných extrémistov, kto takto kritizuje Ukrajincov. Najmä voliči Republiky, ĽSNS ale aj Smeru a SNS. Keď týmto ľuďom nevadí obhajoba Slovenského štátu z obdobia druhej svetovej vojny, Jozef Tiso je ich hrdina a mnohí majú antisemitizmus v krvi, či niektorí z nich zľahčujú alebo popierajú holokaust, prečo im vadia fašisti na Ukrajine?

Možno im vadí práve to, že ten fašizmus na Ukrajine nie je až taký rozšírený ako na Slovensku a jeho zástupcovia nie sú na Ukrajine dokonca ani v parlamente. Pokiaľ teda vynecháme najabsurdnejšie tvrdenia, že celá ukrajinská politická elita sú fašisti alebo nacisti, napriek tomu, že prezident Zelenskyj je ruskojazyčný žid.

Je tiež možné, že títo ľudia jednoducho uveria všetkému, čo im podsunú ich obľúbení politici a ruská propaganda. Čo je pravdepodobnejšie.

Fašisti kričia bite fašistov

Taktiež je zaujímavé, že im nevadí ruský fašizmus. V Ruskej Federácii existuje množstvo extrémistických skupín, niektoré patria k prívržencom, niektoré k odporcom Putina. Napríklad vojenská jednotka Rusič, ktorá je súčasťou Wagnerovej skupiny, alebo šéf Ruského dobrovoľníckeho zboru Denis Kapustin, ktorý velil diverzným útokom v Belgorodskej oblasti.

Navyše aj medzi ruskými politikmi sa nachádzajú ľudia ako Dmitrij Rogozin, bývalý šéf vesmírnej agentúry Roskosmos a člen strany Jednotné Rusko, ktorí hajlovali na verejnosti, a množstvo propagandistov, ktorí sa svojou rétorikou o vraždení v mnohom nelíšia od nacistov Tretej ríše – vyzývajú na ničenie miest, vraždenie Ukrajincov, dokonca topenie ukrajinských detí.

Mnohí z nich, vrátane bývalého prezidenta Medvedeva, dnes zástupcu predsedu Rady bezpečnosti, sa často vyhrážajú použitím jadrových zbraní vo verejných prejavoch a na Twitteri.

Samotný ruský režim už má v súčasnosti oveľa bližšie k fašistickému režimu ako k hocijakej forme demokracie a právneho štátu. Stačí sa pozrieť na faktory, ktoré má ruský režim spoločné s fašistickými režimami v histórii:

• Autoritársky štýl vládnutia
• Kult osobnosti vodcu, ktorého je zakázané akokoľvek kritizovať
• Snaha o obnovu impéria a historických hraníc
• Výbojné vojny
• Vraždenie a väznenie politických oponentov
• Propaganda v štátnych médiách
• Zákaz akýchkoľvek iných médií okrem štátnych a prorežimných
• Prenasledovanie, väznenie alebo ukladanie pokút občanom, ktorí nesúhlasia s oficiálnou politikou
• Militarizmus
• Spojenectvo s inými diktátorskými režimami vo svete (KĽDR, Irán, Sýria)

Nehovoriac už o tom, že úplným mainstreamom v Rusku je obhajovanie a glorifikácia Josifa Stalina, ktorý poslal na smrť milióny vlastných ľudí v čistkách, vykonštruovaných procesoch či úmyselnom hladomore. Ja sám som si v minulosti idealizoval Rusko, veril som, že v súčasnosti už je určite lepšie ako Sovietsky zväz.

No realita v dnešnom Rusku sa veľmi začína približovať realite najtemnejšieho obdobia Sovietskeho zväzu, kedy sa susedia navzájom udávali za protisovietsku činnosť, donášali jeden na druhého, hocijaký nesúhlas a kritika vládnej moci sa trestala, kritici boli posielaní do táborov a akékoľvek samostatnejšie zahraničnopolitické kroky v „spriatelených krajinách“ sa trestali inváziou vojsk.

Extrémistická symbolika

Časťou kritiky voči Ukrajine a jej ozbrojeným silám je nimi používaná symbolika. Najmä ide o ukrajinský trojzubec, ktorý je Ukrajinou používaný ako štátny znak, a ktorý je jedným z najstarších štátnych symbolov na svete. Vyskytoval sa už v Kyjevskej Rusi a našli by sme ho aj v mytológiách rôznych iných národov.

Problematickejší je symbol Pluku Azov, ako aj celá táto jednotka. Od svojho vzniku v roku 2014 sa podľa OSN dopustili vojnových zločinoch na zajatcoch a prvý veliteľ, ako aj cca 10 – 20% jednotky, mali neonacistické tendencie. Pluk bol údajne očistený od neonacistických elementov a niekoľkokrát zmenil svojho veliteľa.

Svoje pôvodné logo obsahujúce symboly používané jednotkami SS v druhej svetovej vojne zmenili a hlavný symbol upravili. Ten však nemecký symbol Wolfsangel stále pripomína. Podľa obhajcov bataliónu je symbol spojením písmen I a N, znamenajúcich „Idea Národa“.

Dnes je Azov vnímaný najmä ako elitná jednotka hrdinsky bojujúca proti okupantom, najmä 86 dní brániaca obliehané mesto Mariupoľ.

Ďalším, často spomínaným symbolom, je kríž, ktorý sa objavuje na niektorých obrnených vozidlách a tankoch ukrajinskej armády. Ten mnohí proputinovskí „odborníci“ poznajú asi len z filmov o druhej svetovej vojne, z nemeckej vojenskej techniky.

Je to však symbol nemeckej armády, ktorý bol používaný aj pred získaním moci v Nemecku nacistami, a používa sa aj po druhej svetovej vojne až do dnes ako symbol Budeswehru.

Čiže jediné, čo tento symbol vypovedá o Ukrajine je to, že dostala vojenskú techniku z Nemecka, čo všetci zaujímajúci sa o túto tému dobre vedia. Okrem toho Ukrajinci na svoju techniku kreslia aj obyčajné biele kríže, aby ju odlíšili od ruskej techniky, ktorá je v prípade vozidiel a tankov sovietskej výroby rovnaká.

Rusi si takto techniku označujú známymi symbolmi Z a V. Ani v jednom prípade však nejde o symboly nacizmu. Aj keď vďaka invázii a spáchaným vojnovým zločinom sa už Z a V stali podobne toxickými symbolmi ako hákový kríž.

Banderovci, Kotlebovci, Uhríkovci…

Časť Ukrajincov si určite idealizuje nacionalistu Stepana Banderu a je pravdou, že na niektorých miestach v Ukrajine má Bandera aj svoju sochu. Šťastným rozhodnutím určite nebolo ani to, keď prezident Porošenko podpísal zákon o štatúte vojnových veteránov pre bývalých Banderovcov, čím ich de facto legitimizoval.

To však neznamená, že celý štát a jeho politická elita sú nacisti. Tak ako na Ukrajine boli pochody extrémistov k sochám Stepana Banderu, tak aj na Slovensku rôzni extrémisti, napríklad Kotlebovci, organizovali svoje pochody s fakľami a replikami gardistických uniforiem z obdobia Slovenského štátu.

Samozrejme ani všetci voliči Republiky alebo obhajcovia Banderu nie sú nacisti. Možno nepoznajú históriu alebo si ju idealizujú, iní ju vôbec neberú do úvahy a zaujímajú sa o to, čo to predstavuje v súčasnosti. Na Slovensku boj proti systému alebo nesúhlas s migračnou politikou EÚ, na Ukrajine rozhodný odpor voči ruskému agresorovi.

Takže keby k označeniu režimu za nacistický stačí toto, Slovensko by bolo minimálne rovnakým kandidátom na denacifikáciu ako Ukrajina. Sochy Tisa síce na Slovensku nemáme, ale zato máme, na rozdiel od Ukrajiny, neonacistov (niektorí aj právoplatne odsúdení za rasistické výroky alebo popierajúci holokaust) a iných extrémistov v parlamente, a veľkú časť populácie, ktorá ich podporuje. A táto časť politického spektra nemá žiadne morálne právo kritizovať Ukrajinu za niečo, čoho sa samy dopúšťajú.

A tak ako u nás, aj na Ukrajine sú mnohí ľudia, ktorí sa stavajú proti extrémistickým prejavom. Ukrajina by sa určite mala viac vymedziť voči tejto temnej stránke svojej minulosti a neidealizovať si ľudí, ktorí síce bojovali za nezávislosť Ukrajiny, ale zároveň sa dopustili hrozných činov a kolaborovali s nacistami.

Je to iba voda na mlyn ruskej propagande, aj keď tá by si tak či tak vymyslela ďalšie dôvody na očierňovanie Ukrajiny. Navyše práve ruská agresia od roku 2014 v Ukrajincoch vzbudila opätovný záujem o Banderovcov a podobné témy, v ktorých obyčajní ľudia hľadajú hrdinskú históriu boja za svoju samostatnosť.