Na sviatok svätého Jána Krstiteľa povstal novodobý Rasputin.

Dnes od rána počúvame  o  Prigožinovom „ťažení na Moskvu“. Prigožin použil tento pojem aby Rusom  pripomenul tradíciu vzbury bojarov, (alebo Pugačeva?). Už menej by sa hlásil  k Rasputinovi.  Ale takú analógiu akoby v dnešnom rannom prejave pripomínal Putin, varujúci pred rozvratom Ruska, aký nastal  počas 1.svetovej vojny. Jeho  súčasťou bola aj postava tohto blúzniaceho  (a obscénneho) kresťanského mystika, čo tak ostro káral (aj verejne) samotného cára.

Už tým, že sa takáto postava mohla zjaviť v epicentre vtedajšej veľmoci, sa Rusko definovalo  ako neeurópske. Na našom kontinente predsa práve skončilo storočie  racionality a veľkých technologických vynálezov. V tej istej dobe, kedy v Kremli  vystrájal Rasputin , poznal svet už autá (dokonca aj elektrické). Aj v Rusku sa už  užíval telefón, vynájdená bola  veterná elektráreň, chladnička, vysávač alebo povedzme  zvukový film a aj Coca Cola .  Napriek tomu  v srdci najväčšieho európskeho mocnárstva vystupovala  postava  akoby prenesená zo stredoveku  (až kým jeho iracionalitu nenahradila tá Leninova).

Rasputin  ťažil z archetypálnej schémy, akú  predstavuje postava svätého Ján Krstiteľa (hlas volajúci na púšti). Pôsobivosť jeho odkazu podčiarkuje fakt, že v ruskom prostredí bývajú vzbury iracionálne a začínajú bez nádeje na úspech.  Vzbury rasputinovského typu, dejúce sa tzv. pre  princíp, nemávajú dobrý koniec. Historicky nedávnou analógiou je napr.  Janajevov puč za Gorbačeva. Dobrý koniec  nemôže mať ani  Prigožinova hra. Postavil sa síce voči Putinovi v dobe jeho veľkého oslabenia, ale nie dosť zrelej ku jeho pádu.  Navyše : Prigožin  nie je alternatívou voči Putinovi. Je  iba hlasom, ohlasujúcim koniec.  Podobne ako Rasputin aj Prigožin je  prorokom prehratej vojny a oznamovateľom zániku ríše. Dnes – ako nájomca a vodca najsurovejších zabijákov Ukrajincov –  dokonca vyhlásil,  že vojna voči Ukrajincom  sa nemala nikdy začať. Akoby opakoval Rasputinove odkazy cárovi, v ktorých ho varoval,  že nemal vstupovať do I. svetovej vojny a ak ju ihneď neskončí, privodí zánik ríše Romanovcov.

Doba v ktorej začal v Kremli pôsobiť „boží človek“  Rasputin  bola typická slabosťou cára Mikuláša II. Presne takou je aj  doba  zostarnutého sovietčíka Putina. Sotva si totiž vieme predstaviť, že by prezident ktorejkoľvek veľmoci (napr. USA ) znášal celé mesiace nepriateľské „kázne“ nejakého svojho armádneho veliteľa. To, že Putin strpel toľký čas  Prigožinove verejné útoky, (a to dokonca  v čase vojny), ukazuje jeho neistotu. Nechal ho zájsť priďaleko. Prigožin ho už nevyzýva na súboj iba metafyzicky a politicky, ale aj vojensky.

Napriek  stereotypu  „rasputinovskej vzbury“, ostáva  koniec Prigožina  otvorený. Je už iné storočie a v ňom sa môžu modifikovať aj také archetypy, akým je  v ruskej kultúre postava proroka volajúceho na púšti. Tento dnešný prorok  asi neprijme pozvanie na večeru s kremeľskou šľachtou (pri akej zavraždili Rasputina). Skôr   ujde, aj so svojimi žoldniermi, na Ukrajinu. Tam sa  možno pokúsi vybojovať si život výmenou za to, že žoldnierov  postaví proti Rusom. Z Ukrajiny, ktorej oficiálni predstavitelia od rána rozumne mlčia, už zaznel hlas, že vraj  Prigožinove ťaženie je  protiteroristické.

Nech už vzburu žoldniera Prigožina zhodnotíte  tak či onak, dneškom  sa vojna na Ukrajine dostala do záverečnej fázy. A to je dobrá správa.