Denník N

Anton, Juraj a všetko dobro sveta

Keď zomrel Juraj Kušnierik, popísalo sa, že na Slovensku je zas o čosi menej dobra. Keď zomrel Anton Srholec Štefan Hríb povedal, že odišiel človek, ktorý budoval to hodnotné Slovensko.

Cukráreň znie tak sladko a tá, o ktorej hovorím je dvakrát taká, verte. Majiteľka si ju pestuje: dlhé roky sa tam mení iba výzdoba, stoličky sú neprečalúnené, je to to miesto, ktoré ostáva, ktoré sa každého pol roka nemení na poisťovňu, pokus obchodovať v malom meste s matracmi, neprenajíma sa Vietnamcom. Je to polostrov starých nádejí, kam sa chodíte uistiť, že vaša mladosť nie je fikcia, že v detstve ste tam po kine chodili na zákusok; a tým všetkým, čo sa tam zjedlo a udialo, tým, koľko mnoho slov tam visí v stenách, koľko úsmevov, tým sa z priestoru stáva príbeh, ktorý nahlodá každý, kto lyžičkou štrngne o tanier.
Ona cukráreň je v kultúrnom dome malého mesta. Divadelníci miestneho súboru tu pri cigarete vyrástli z trvalej, dnes tu ich vlastné deti režírujú hry. Folklóristi, hudobníci, komunita, maliari; cengnutím o podšálok vyťahujú oponu sveta, kde estetický zážitok je najväčšia substancia. Malomeštiacka inteligencia. S úctou. Môj domov. Uznávaní, ktorí neodišli do sveta.

V rohu sedel otec a tri deti bez mamičky. Možno bola na jóge, možno na vernisáži. ,,Ale musíte mať radosť s takým kŕdľom“, volá predavačka. Uštebotanú seansu narušil zanedbaný muž, ktorý sa v miestnosti poobzeral, akoby niekto hľadal, pristúpil k rodine a pozdravil: ,,Čauko.“ A čo ja viem. Možno sem zablúdil v nádeji, že mu niekto zaplatí medový rez. Možno naozaj niekoho hľadal. Ocko sa na neho zadíval, akoby kdesi vo výške mužovej tváre zachytil čudný nepochopiteľný zvuk a ďalej sa venoval deťom, ktoré zvedavo kukali. Muž tam chvíľu stál, a potom odišiel. Možno pochopil, že žije vo svete, kde sa s divnými strapatými mužmi nehovorí.
Anton Srholec v rozhovore pre Štefan Hríba povedal: ,,Pre mňa je kresťanské viac, než byť pokrstený a chodiť do kostola. Pre mňa sú kresťanskí aj tí, ktorí z rozličných dôvodov nechodili alebo nechodia do kostola, ale vedia, kde majú domov, potom aj spoločenstvo tých ľudí, ktorí veria v dobro. … Boh je taký veľký, je vo všetkom peknom, pravdivom, dobrom, úprimnom…

Prianím Srholca bolo, aby viera a Láska prekračovala hranice kostolov a kvitla v rodinách, na uliciach. Koľkými detailmi dávame denne deťom príklady, vytvárame ich svety? Budeme príkladom, že iná ľudská bytosť nestojí ani za odpoveď a nedeľná kázeň nás očistí?

Kázňou je život. Slovo Božie vzniká zakaždým, keď sa zamilovane pozeráme na svet. Keď v núdzi vidíme výzvu ako ju zaplniť dobrom. Možno tak nejak žil aj Srholec, ako o ňom hovoril Hríb: vyhľadával neľahké situácie, ale nie masochisticky; ale aby v nich zasvietil Svetlo. My sa spoliehame, že rola ľudí, čo zapaľujú srdcia, ktorí spájajú dlane, vedú k Láske je pre Srholca, Kušnierika, Bezáka. Že konať dobro je rola tých a tamtých. A naša rola? Je akurát cítiť v spoločnosti týchto ľudí zvláštne osvietene, cítiť sa lepším človekom, pretože oni plátajú medzery medzi svetmi, ktoré my striktne rozdeľujeme na dobrý a zlý. Kostol dobrý, tulák nebezpečný. Hríb komentoval tento Srholcov životný štýl optimistického kráčania priamo k utrpeniu, že ,,Potenciál Lásky je práve tam, kde si myslíme, že to všetko (láska, dobro, svetlo) chýba.

Asi v tom to je, že po niektorých ľuďoch ostávajú diery: chcenie vedieť sa ako oni zaľúbiť do sveta tak, že je vidieť nebo všade. Inšpirujme sa veľkými, ale nezabudnime, že všetci môžeme byť konateľmi. Všetci môžeme budovať to hodnotné Slovensko, ten hodnotný svet. Pretože, ako povedal Pišta Vandal v spomienke na Srholca: ,,Dobro, keď sa delí, tak z neho neubúda.“

Nemyslím si, že je dobra menej, nemôže, lebo tých, ktorých sa dotklo, nesú zapálené svetlo. Ale už nech radšej nikto neumiera; a vôbec tí, s ktorými som si, trúfalo mysliac, chcela vymeniť aspoň pohľad. Alebo žeby inak? A už radšej vôbec nečakajme, lebo odíde to, na čom záležalo a to požehnanie nás minie?

Foto: Michal Jenčo

Teraz najčítanejšie