BLOG
Tomáš Búran
Tomáš Búran
2 227

V slobodných demokratických voľbách vidím problém (Vol. 1: Sloboda)

Ukazuje sa, že sme skôr pasažiermi nášho tela a mozgu, než priamymi aktérmi našich činov, myšlienok, volieb a rozhodnutí.

V predošlom článku som všeobecne pojednával o tom, prečo nevolím. Teraz mám v pláne venovať pozornosť jednotlivým témam, ktoré súvisia s problematikou slobodných a demokratických volieb. Demokracia má obsahovať (okrem iného) pravidelné, slobodné a spravodlivé voľby vládnych predstaviteľov, pričom hlasovacie právo má celá dospelá populácia. Prvou témou, ktorej som v minulosti venoval veľa času (a o ktorej bude reč), je sloboda.

Sloboda a jej hranice

Začnem tým, že absolútna sloboda, myslím si, neexistuje. Človek bude vždy aspoň trochu neslobodný. Sme v zajatí fyzikálnych či biologických zákonov. Ak by som akokoľvek chcel, nemôžem teraz vstať a odletieť bez patričných zariadení, ktoré mi to môžu umožniť. Nemôžem mesiac nejesť a nepiť, pretože umriem – som doslova nútený najesť sa, napiť sa. Som nútený spať, som nútený vykonávať potrebu. Nazývam to fyzikálno-biologická nesloboda. Určite súhlasíte, že tento typ neslobody na demokratické voľby takmer vôbec nevplýva.

Ďalším typom neslobody, ktorá má síce tiež svoje základy vo fyzikálnych zákonoch (veď všetky poznané javy v našom vesmíre sú výsledkom fyzikálnych zákonov), je spoločenská nesloboda. Všimnite si, že ak do vety „Som nútený vykonávať potrebu.“ pridám „na WC“, tak sa skrížia tieto dve neslobody. Nemôžem predsa vykonať potrebu hocikde, pretože by som sa vystavil nepriaznivému tlaku spoločnosti. Tento typ neslobody nás v podstate núti vykonávať/nevykonávať činnosti či hovoriť/nehovoriť naše myšlienky. Ak mám v hlave myšlienku, že by mali všetky deti na svete umrieť, je veľmi nevhodné ísť s ňou von, pretože sa vystavím verejnej hanbe, kritike či nenávisti – čo rozhodne nechcem, ak nemám nejakú psychickú poruchu, alebo nie som pod vplyvom omamných látok. Zjednodušene povedané: som neslobodný z hľadiska nepísaných/písaných spoločenských pravidiel.

Pojednávať som mal však o slobode, nie neslobode. Ako sa z toho vymotať? Naša fyzikálno-biologická sloboda končí tam, kde začína jej nesloboda. Podobne mám aj spoločenskú slobodu, ktorá končí v momente, keď narazí na jej neslobodu. Veľký problém, ktorý som zaznamenal, je spojený s rozhodovaním. To súvisí s oboma typmi slobôd, súvisí s našim každodenným životom, súvisí so slobodnými voľbami a vôľou. Máme vôbec slobodu v rozhodovaní? Máme slobodu v našich myšlienkach?

Rozhodujem ja?

Čítate teraz tento článok. Čo bolo príčinou tejto skutočnosti? Ak sa pozorne sústredíte, zistíte, že nie je možné odpovedať, pretože príčina nikdy nekončí. Ukazujú sa tri možnosti nazerania na túto problematiku:

1. Je spôsobený a určený nevyhnutným reťazcom príčin a následkov.
2. Je spôsobený a určený náhodou.
3. Je prepojený determinizmom a náhodou.

Ak by sme náhodu a determinizmus kombinovali akokoľvek, nikde sa nám nezjaví slobodná vôľa v takej miere, v akej si ju radi predstavujeme.

Joel Rifkin, sériový vrah, kvôli ktorému prišlo o život veľké množstvo ľudí. Jeho počínanie bolo spôsobené neurofyziologickými procesmi v jeho mozgu, ktoré boli predurčené predošlými príčinami, nad ktorými vôbec nemal kontrolu. Zlé gény, nešťastná príhoda z detstva, stres, rozličné situácie, ktorým nemohol zabrániť. Dôležité je uvedomiť si, že tieto javy predchádzajú vedomým rozhodnutiam. Je teda otázka „Spáchal zlo z vlastnej vôle?“ správna? Pretože ak áno, tak by sa mohol rozhodnúť inak. Mohol sa rozhodnúť nezabiť ľudí, nemať násilné sklony. Predstavte si, že ste ním. Každý jeden atóm tvoriaci jeho telo je vaším. Ako by ste mohli vzdorovať chuti zabíjať? Správali by ste sa presne rovnako ako on – a to z rovnakých dôvodov.

Na túto tému mal neurofyzik a filozof Sam Harris asi hodinovú prednášku. Použil mnohé zaujímavé argumenty, takže ak máte čas, rozhodne ho venujte Harrisovi – oplatí sa to.

Sam Harris – prednáška o slobodnej vôli

Tím vedcov na čele s Johnom Dylanom Haynesom spravili experiment. Subjektu púšťali na obrazovke 3 náhodné písmená. Ten na ne reagoval stlačením červeného gombíka na pravej/ľavej strane. Scanner ukázal, že sa subjekt rozhodol vykonať danú činnosť skôr (cca o 1 sekundu), než ju vykonal. Odhalil však ešte niečo zaujímavejšie – krivku špecifickej mozgovej aktivity. Išlo o nevedomú aktivitu, ktorá začínala omnoho skôr, než vedomá. Subjekt mal pritom úplnú ilúziu o tom, že sa rozhoduje sám, len na základe svojej slobodnej vôle.

Experiment s Johnom Dylanom Haynesom

Ďalší experiment pochádza od Johna A. Bargha z univerzity v Yale. Zvolal študentov, ktorí dostali za úlohu vytvárať vety, ktoré budú obsahovať špecifické slová. Jedna skupina dostala príjemné slová – ohľaduplný, zdvorilý, trpezlivý… Druhá skupina dostala nepríjemné slová – hrubý, agresívny, narušiť… Po dokončení tejto úlohy ich mali odoslať učiteľovi, ktorý stál na chodbe. Učiteľ sa však rozprával s iným pedagógom a študentov ignoroval. Výsledok? Drvivá väčšina študentov s pozitívnymi slovami do rozhovoru medzi ním a pedagógom vôbec nevstúpila. Všetci ostatní študenti s negatívnymi slovami do konverzácie vstúpili – v priemere po piatich minútach [zdroj].

John A. Bargh vo vedeckom článku Free Will is Un-natural v závere píše, že pokiaľ ide o psychologický koncept slobodnej vôle, dôkazy preskúmané v článku spolu s podstatným množstvom poznatkov získaných v ďalších prírodných vedách, vedú k záveru, že nie je potrebné predpokladať existenciu slobodnej vôle za účelom vysvetlenia vytvárania impulzov správania. Fenomenologický pocit slobodnej vôle je veľmi reálny, rovnako reálny aj pre tých vedcov, ktorí argumentujú proti jej existencii. Tento silný pocit je ilúzia, podobná ako pohyb Slnka po oblohe, pričom aktérom pohybu sme my.

Z posledných rokov výskumu v oblasti neurovedy sa dokonca dozvedáme, že väčšinu činov ovláda naša nevedomá časť mysle. Ak chcete zodvihnúť šálku kávy, tak sa vo vašom mozgu rozpúta obrovská búrka mozgovej aktivity. Musia sa presne naštartovať určité svaly a presná sila, ktorou šálku zodvihnú. Nič z toho si neuvedomujete. Zamilovanie, pochopenie vtipu, riadenie auta (u skúsených vodičov)… To všetko má na svedomí nevedomá myseľ. Vedomá časť mozgu tvorí len malý kúsok toho, čo sa v našich mozgoch deje. Takže nielenže pravdepodobne neriadime myšlienky a rozhodnutia, ktoré sú nám k dispozícii vo vedomej časti mysle, ale mnoho činov, ktoré vykonávame, si ani neuvedomujeme. Kto vás priťahuje, ako sa pozeráte na ostatných ľudí, akú máte osobnosť? To všetko sa nachádza “pod kapotou“ nevedomej mysle a vy k tomu nemáte žiadny prístup. Ak slobodná vôľa existuje, v celom systéme zohráva len malú úlohu.

Ukazuje sa, že sme skôr pasažiermi nášho tela a mozgu, než priamymi aktérmi našich činov, myšlienok, volieb a rozhodnutí.

Zdroje:

Prednáška: Sam Harris – ilúzia slobodnej vôle

Prednáška: David Eagleman – neurovedec na Bayor College of Medicine in Texas

Experiment: John Dylan Haynes

http://www.national-geographic.cz/clanky/svobodna-vule-neexistuje-dukazem-je-priming.html#.Vpq7MirhDIX

http://www.yale.edu/acmelab/articles/FreeWillIsUnnatural.pdf

 

 

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Aj priestor pre blogerov Denníka N vznikol vďaka vám. Predplaťte si nás a podporte našu snahu o kvalitnú žurnalistiku.

Pridajte sa k predplatiteľom

Dnes na DenníkN.sk

Som mladý študent s otvorenou mysľou, no nie natoľko, aby mi vypadla z hlavy. ,,Iste malo v minulosti veľa ľudí veľa vier, veľa hier. Celý život v niečo veriť, ale na kľukatej ceste aj tak veľa dier. Veľa otázkami obklopený, ako vodou svetadiel. Niektorí veria v mier, niektorí vo vojnu sfanatizovaní svojou vierou vier. Obetovaných často veľa tiel. Nie každý kľudne vybral si, že s ktorou vierou vtedy teda šiel. Niektorý začal veriť preto, lebo nemal cieľ. Pod vplyvom viery namaľovaných aj veľa diel, no taktiež aj nabitých veľa diel, čo odpálili veľa striel." - Čistychov

Blogy

|