Kyjevské párty, šialený nápad majora OSN a metalový koncert v obliehanom Sarajeve

Bolo to v období, kedy Bruce Dickinson opustil svoju domovskú kapelu Iron Maiden a vydal sa na sólovú dráhu. Vojna v rozpadajúcej sa Juhoslávii vtedy trvala tretí rok a hlavné mesto Bosny a Hercegoviny Sarajevo bolo obliehané bosenskými Srbmi už viac ako dva a pol roka.

O Bosnu bojovali Srbi, Chorváti a Bosniaci (bosnianski moslimovia). Vojna bola sprevádzaná etnickými čistkami a veľkou brutalitou na všetkých stranách.

Výnimkou nebolo ani Sarajevo, ktoré bolo obliehané od apríla 1992, a ktorého obyvateľstvo bolo ostreľované bosenskými Srbmi z okolitých kopcov.

Srbom velil generál Ratko Mladić, ktorý sa okrem iného počas obliehania preslávil aj vetou: „strieľajte na Pofaliće (štvrť v Sarajeve), tam nežije veľa Srbov“.

Šialený nápad pri pive

V tejto situácii bol v meste súčasťou kontingentu OSN aj major Martin Morris, ktorý jedného večera popíjal s kolegami pivo a zo srandy povedal, že by bolo super pritiahnuť do mesta nejakú kapelu.

Vtip však prerástol v skutočný plán. Po odmietnutí prvými kapelami zavolal Bruceovi, ktorého reakcia bola: „Ok, znie to dobre…“, a po presvedčení zvyšku kapely sa vydali do Bosny.

Kapela zvyknutá na cestovanie lietadlami alebo vrtuľníkmi sa musela cez vojnou rozorvanú Bosnu prepraviť v kamiónoch miestnej dopravnej spoločnosti a pred vstupom do Sarajeva prestúpiť do obrnených vozidiel OSN, pripravených majorom Morrisom.

Vzhľadom na nebezpečenstvo ostreľovania alebo útoku, ak by sa o koncerte dozvedeli bosenskí Srbi obliehajúci mesto, nebola akcia verejne propagovaná a informácie o nej fanúšikovia a hudobná komunita medzi sebou šírili ústnym podaním.

Napriek tomu sa koncertu zúčastnili stovky ľudí a nemožné sa stalo skutočnosťou. Spevák Iron Maiden odohral koncert v obliehanom Sarajeve uprostred krvavej balkánskej vojny.

A ľudia to náležite ocenili nadšením a energiou už od jeho úvodných slov: „Scream for me Sarajevo!“, čo je aj názov dokumentárneho filmu natočeného o tejto výnimočnej udalosti.

Na druhý deň kapela odohrala aj akustický koncert v sirotinci pre deti, ktorým rodičia zahynuli vo vojne.

Žiť sa musí… aj vo vojne

Túžba ľudí po zábave a hudbe ľudí neprejde ani počas vojny. Mnohí majú dokonca ešte väčšiu potrebu zabaviť sa, keďže každý deň môže byť ich posledný. „Na tých pár hodín vojna neexistovala, zabudli sme na ňu“, povedal jeden z účastníkov koncertu v dokumente o dvadsať rokov neskôr.

A práve o tom to je, že ľudia sa snažili ďalej žiť napriek ostreľovačom a bombardovaniu, nedostatku zásob či teplej vody.

Mladé kapely spolu naďalej skúšali zakaždým, keď mali elektrický prúd, ľudia počúvali hudbu a sarajevské divadlo hralo divadelné hry, či protivojnový americký muzikál „Vlasy“, ktorý je kritikou vojny vo Vietname, ale hodí sa ako kritika akejkoľvek vojny.

Čestným občanom mesta

Keď sa Bruceovi Dickinsonovi podarilo vystúpiť v Sarajeve počas brutálneho a najdlhšieho obliehania mesta v modernej histórii (trvajúceho 1425 dní), nie je žiaden dôvod, prečo by v Kyjeve či Odese nemohla byť diskotéka.

Tieto mestá sú dosť ďaleko od frontu a ľudia na Ukrajine sa taktiež chcú zabaviť a aspoň na chvíľu zabudnúť na vojnu okolo seba. Napriek tomu, že aj tak ďaleko od frontovej línie neustále zažívajú húkanie poplašných sirén a nálety rakiet.

Navyše to pôsobí aj ako morálna podpora obyvateľom. V roku 2019 bol Bruce Dickinson za koncert počas obliehania ocenený čestným občianstvom Sarajeva. Pri slávnostnej ceremónii vtedajší starosta mesta Abdulah Skaka povedal, že Dickinsonov koncert „bol jedným z tých momentov, keď sme si v Sarajeve uvedomili, že prežijeme“.

Samozrejme, ani zábava ďaleko od frontu nie je počas vojny neobmedzená. Podniky v Kyjeve či iných mestách Ukrajiny majú pre nočný zákaz vychádzania obmedzené hodiny prevádzky a musia zatvoriť do desiatej večer.

Nehovoriac už o tom, že mnohé videá zdieľané na sociálnych sieťach boli natočené ešte pred inváziou, a teda boli iba zavádzajúco zneužité na opätovné šírenie klamstiev a výmyslov o tejto vojne.