Akademici bývajú odtrhnutí od reálneho sveta, ale zároveň im takýto postoj poskytuje odstup a benefit šírších súvislostí. Mary Kaldor z LSE v Londýne prišla v 90. rokoch s konceptom New Wars (Nových vojen), ktorým analyzovala vtedajšie konflikty na Balkáne a v Afrike. Pozerajúc sa na dnešný Mariupol, vyzerá jej analýza, žiaľ, veľmi trefne. O čo pri tomto koncepte ide?

• Armády a zelení mužíci. Namiesto regulérnych, unifomovaných armád bojuje kombinácia štandardných vojakov, žoldnierov, zelených mužíkov a miestnych futbalových hooligans. Hranica medzi štátnym, súkrommným, domácim a cezhraničným je nejasná. Ukrajina – ilustratívny prípad, ktorý skončí na 50 rokov v odbornej literatúre.
• Súboj identít. Nové vojny sa nevedú v mene jasných ideológii (nacizmus, socializmus), ale sú prejavom súbojov identít (najčastejšie etnických), ktoré sú často konštruované prostredníctvom samotného konfliktu. Vybičovanie vojenských vášní Srbov a Bosniakov, alebo vznik republiky Donetsk. A keďže sa identita tvorí hlavne mediálnym diskurzom, “strategická komunikácia” (hrdé slovo pre propagandu) hrá v bojovom inštrumentáriu dôležitú úlohu.
• Nestabilita ako cieľ. Vojny zamŕzajú a naťahujú sa. Ich cieľom nie je masívne jednoznačné víťazstvo, ale udržiavanie kontinuálnej nestability. Napríklad prostredníctvom terorizovania civilného obyvateľstva (ktoré vytvára okrem iného  vlny utečencov – na Ukrajine vnútroštátnych – tým pádom vedie k ďalšej zátaži na spoločnosť)
• Vojna sa oplatí. Z vojny dokážu štátni aj neštátni hráči veľmi profitovať. Sivá ekonomika, obchodovanie v normálnom právnom štáte nelegálnymi artiklami až po súkromný´bezpečnostný aparát žoldnierov. Je veľmi veľa biznisov, ktorým nefungujúci štát vyhovuje – nie nadarmo bol medzinárodný organizovaný zločin výrazne prítomný prí balkánskych vojnách, a vidíme ho opäť na Ukrajine.

Čo teda z týchto skutočností vyplýva pre naše vnímanie vojny na Ukrajine? Sme zvyknutí na lineárne čítanie konfliktu. Máme jedného, jasného “nepriateľa” – ktorý má absolútnu kontrolu nad svojim územím a bezpečnostným aparátom. Čo ak je to však inak a konflikt na Ukrajine je výsledkom prepletených záujmov niekoľkých kategórií aktérov – a jeho rozmotanie nie je otázkou jednej dohody s Kremľom? Agonizovať nad charakterom V. Putina má zmysel, ale akákoľvek dohoda s ním možno vôbec nebude znamenať konečné vyriešenie problému.

To, že slovenské bezpečnostné doktríny sú staré, nespomínam preto, že štát by mal  vyprodukovať nové každých 5 rokov, ale preto, že charakter toho, ako vyzerá bezpečnostné ohrozenie sa zmenil. Už ho nepredstavuje jedna veľká tanková armáda, ale niečo oveľa komplexnejšie – a tomu by sme mali prispôsobiť aj nástroje reakcie.

Ako funguje policajný zbor alebo spravodajské služby pri odhaľovaní medzinárodného organizovaného zločinu, či ekonomickej kriminality môže mať implikácie na to, aký  pokoj bude v regióne. To, či dokážeme efektívne ochrániť slovenskú infraštruktúru pred hackerskými “neštátnymi” útokmi, alebo zabrániť vysávaniu štátnych a hospodárskych tajomstiev z našich počítačov, má na našu bezpečnosť veľký dopad. Možno oveľa väčší ako počet vrtuľníkov v našej výzbroji.

“New wars” konflikty žijú z nestability, a slabých, kolabujúcich štátov, ktoré nedokážu vynucovať ani základné pravidlá na svojom území. Je v našom záujme  mať v našom okolí pokojné, dobre fungujúce štáty. K nim SR mimochodom nikdy neprispeje svojou “vojenskou mocou,” ale pomocou s budovaním inštitúcií a skúsenosťami z ekonomickej transformácie.