Denník N

Priame a nepriame hrozby Františka Mikloška

Náboženskí fanatici by svoje vyhrážky neformulovali lepšie.

Jedným z veľkých nedorozumení ponovembrovej histórie je, že František Mikloško je považovaný za demokratického politika. Tento obraz získal v časoch, keď bojoval za práva svojich vlastných súkmeňovcov v cirkvi. Od tých čias demokracii škodí.

V roku 1990 odovzdal spolu s Fedorom Gálom a ostatnými členmi koordinačného centra VPN Slovensko autoritatívnemu Mečiarovi, v roku 2009 po jednom z neúspešných pokusov stať sa prezidentom odmietol podporiť demokratku Ivetu Radičovú, pretože nevidel rozdiel medzi ňou a Ivanom Gašparovičom, kandidátom autoritatívneho Fica, v roku 2012 podporil svojou kandidatúrou Matoviča, ktorý rozkladá základné inštitúcie demokracie.

Tým všetkým poškodil demokraciu nepriamo.

František Mikloško pri svojom x-tom comebacku do politiky vyhlásil, že ak chcú liberáli po voľbách spolupracovať s kresťanskými demokratmi, musia urobiť ústupky v požiadavkách na ľudské práva pre menšiny. Odmietanie práv menšín na rovnakú šancu dosiahnuť životné šťastie a strašenie západným liberalizmom sa stali nástrojmi jeho aktuálnej politiky.

Vo svojom poslednom článku František Mikloško píše: „Ale keď niekto chce na cirkev siahať a urážať jej princípy, tak mu odkazujem, že tu končí každý dialóg a sme pripravení na obranu i zápas, ktorý cirkev v dvetisíc ročnej histórii zatiaľ nikdy neprehrala.“

Náboženskí fanatici, ktorí pred pár rokmi zabili 12 ľudí pri útoku na humoristický časopis Charlie Hebdo a pre ktorých je najväčším nepriateľom demokracia a sekulárny štát, by to asi neformulovali lepšie.

Sekulárny štát nie je podriadený žiadnej náboženskej ideológii. Slovensko sa za taký zatiaľ považuje. Myslím si, že svojou vyhrážkou začal Mikloško demokraciu a sekulárny štát ohrozovať priamo.

Skutočný demokrat bojuje nielen za práva svojej vlastnej komunity, ale za rovnaké práva pre všetkých. Takým Mikloško nie je, to je po jeho jasne formulovanej hrozbe jasné.

Spomenul som si na slová komunistu Klementa Gottwalda, ktoré svojho času bez škrupulí naplnil:

„My se od ruských bolševiků do Moskvy chodíme učit, jak vám zakroutiti krk.“

Fotka, na ktorej si František Mikloško podáva ruku s fašistom, môže načrtnúť kontúry toho jeho historického zápasu. Čo možno očakávať ? Dialóg skončí a na rad príde v Ústave zakotvená vedúca úloha Mikloškovej cirkvi? Príde aj paragraf a trestný čin poburovania proti cirkvi?

To všetko sme tu už mali s komunistami a padlo to.

Keď som si prečítal Mikloškov článok, začal som si v duchu spievať pesničku Michaela Kocába:

„Jak tupí jsou, oh jak je lituju, Když nevědí, že pýcha předchází pád“.

 

Teraz najčítanejšie