Viete, že poludňajšie slnko ukazuje na juh?

Zavrite na chvíľu oči a predstavte si absolútne ticho, prerušované len ukľudňujúcim zvukom jemne špliechajúcej morskej vody. Sedíte v kajaku, ktorý sa mierne pohupuje a máte úplný pokoj v duši. Problémy zostali v nejakej inej dimenzii, tu ste len Vy a kľudná voda. Taký pocit som snáď nikdy predtým nezažila.

Ale poďme pekne po poriadku. Tento článok výnimočne nie je o zošívaných rodinách a nevlastných rodičoch a deťoch. Aj keď sľubujem jednu dobrú radu pre vás v závere článku. Bude o jednom výnimočnom výlete na kajakoch po švédskych ostrovoch Svätej Anny.

Asi pred dvoma mesiacmi sme s kamarátkou Erikou sedeli vo vinotéke v Bratislave a rozprávali sa o všeličom možnom. Pri druhom pohári Merlotu sme zistili, že sme obe vodáčky a Erika spomenula výlet do Švédska na morských kajakoch – 10 dní po neobývaných ostrovoch Sv.Anny. Všetko si nesiete sebou v kajaku – vodu, jedlo, stany, spacáky, oblečenie, ste úplne mimo civilizácie. V danom momente mi to prišlo ako geniálna myšlienka, tak sme sa rovno prihlásili.

Keď som sa neskôr zamyslela, čo presne to znamená – v kajaku som nesedela snáď 30 rokov a už vôbec nie v plne nabalenom. Do toho ma seklo v krížoch a skončila som na pohotovosti, bolel ma bedrový kĺb, bola som unavená na smrť – najradšej by som sa na to vykašlala a šla do all inclusive resortu v Grécku. Našťastie som to neurobila. Našťastie!

Nikdy by som totiž nespoznala ten blažený pocit kľudu a nezistila kopec ďalších vecí. Napríklad, že človek toho k spokojnosti potrebuje naozaj málo. Keď sme v prvý deň stáli pri kajakoch a mala som všetky svoje veci nabaliť do jeho kômôr, zdalo sa mi to ako nemožná misia. Všetko sa mi zdalo dôležité a potrebné. Musela som vyložiť späť do auta minimálne polovicu vecí, ktoré som si chcela zobrať, aj tak som to tam len tak tak natrepala. Hádajte čo – aspoň 30% z vecí, ktoré som do kajaku vtesnala som nakoniec vôbec nevytiahla. Človek zistí, že v podstate potrebuje vodu (2,5 litra na deň), malý varič, jeden hrniec, šálku, malý stan, spacák, dve tričká, dvoje gate, spodné prádlo a mikinu. A zubnú kefku a pastu.

Keďže na opustených ostrovoch nie sú zrkadlá, je vám v podstate jedno, ako vyzeráte. Dôležité je, ako sa cítite. Je to veľmi oslobodzujúci pocit.

Nezistila by som ani to, aké skvelé je ležať na vyhriatych balvanoch po celodennom pádlovaní, ako skvelo chutí káva z campingového presso stroja (večná vďaka spolukajakárovi Lubošovi), že človek vlastne tak veľa jedla nepotrebuje (aspoň polovicu som doniesla domov), že škoricové slimáky z maličkej pekárne na ostrove sú najlepšie na svete. A aké je to spať celú noc ako zabitá, lebo ma nič nezaťažuje.

Riešim len to, aby sa kajak hýbal správnym smerom, aby sme mali kde prespať, ohriať večeru, upratať po sebe táborisko a zase sa pobaliť do kajaku.

Jeden zážitok sa mi vryl do pamäti najviac – búrka na mori. V ten deň žiadna búrka nebola v predpovedi. V pohodičke sme sa plavili a pomaly hľadali miesto na prespanie na niektorom z ostrovov. Zrazu sa zamračilo a začalo kvapkať. V diaľke sme videli bielu hmlu nad hladinou – vyzeralo to, akoby sa nejaká zasnežená pevnina približovala k nám. A s ňou prišiel lejak, krúpy, blesky a silný vietor. V prvom momente som zostala v šoku, čo sa deje – hladina sa zmenila na strapatú plochu, oblaky sa zdali tak nízko, že ak natiahnem ruku, ľahko sa ich dotknem. Náš sprievodca bol skvelý. Okamžite zavelil na návrat do prvej zátoky, aby sme v bezpečí búrku prečkali a odtiaľ nemo sledovali tancujúce krúpy. Ako rýchlo búrka prišla, tak aj odišla. Človek mal až pocit, že sa mu to vlastne len zdalo – len dúha pripomínala, že ešte pred chvíľou lietali hromy a blesky.

Ešte pár vecí som si uvedomila (a som za to vďačná). Napríklad to, ako veľmi sme zabudli žiť a orientovať sa v prírode. Nemala som poňatia, že ak sa cez obed postavíte tvárou k svojmu tieňu, pred sebou budete mať sever a za chrbtom juh. Alebo aké to je počuť úplné ticho, bez hluku áut, ľudí, fabrík. Nápoveda – je to úžasné!

A úžasné bolo aj to, aká skvelá partia sme sa zišli. Okrem Eriky som nikoho nepoznala, boli sme rôzneho veku, vzdelania, z rôznych častí Slovenska. Čo sme mali spoločné  je láska a rešpekt k prírode, vode, určitý stupeň dobrodružstva a hlavne pohodu. Po prvom dni som mala pocit, že tých ľudí poznám celý život – to sa mi ešte nikdy nestalo. Bez problému sme zdieľali jedlo, variče, oblečenie, zubnú pastu, pomáhali si (aj pri mojej nezmyselnej potrebe stále vystupovať suchou nohou na breh). Nedá mi nespomenúť úžasnú praženicu so slaninou, ktorú náš sprievodca Rio urobil pre všetkých. No, priznávam….trochu sme ho vyhecovali, ale bolo to nebíčko v papuľke.

A hlavne som mohla byť sama sebou. Na nič sa nehrať, byť proste ja.

Tieto pocity si chcem nechať aj teraz, keď už som späť v Bratislave, v bežnom živote. Už sa nechcem hrať na niekoho iného a riešiť, čo si ľudia o mne myslia, chcem mať viac ticha a namiesto ďalších nových šiat zažiť ďalšiu búrku na mori. Chcem mať tú slobodu a dobrý spánok a zdravý chrbát (po pár dňoch na kajaku bolesť chrbta úplne zmizla).

Som neskutočne vďačná za možnosť toto všetko zažiť – vďaka Erike za tento nápad a Merlotu, že som nabrala odvahu.

A tá sľúbená myšlienka pre nevlastných rodičov (ale v podstate pre všetkých). Rola nevlastného rodiča (alebo biologického rodiča, partnera, dieťaťa, zamestnanca, obchodného partnera) nie je jediná, ktorú v živote máte. Stále ste to primárne vy ako osoba a máte právo aj na svoje vlastné zážitky. Užite si ich naplno. Garantujem, že po návrate budete šťastnejší a spokojnejší nevlastný rodič. A s vami aj celá rodina.

Svet potrebuje kajaky!

Pekné leto prajem.

P.S. ak chcete zažiť podobný trip, pozrite na adventurio.sk. Dám ruku do ohňa (alebo do kajaku), že budete nadšení.