Denník N

Ako ryžovať na štátnom ( Ako nevyrábať a napriek tomu zarábať )

Návod ako rýchlo zbohatnúť na štátnych pozemkoch.

Čo by ste povedali, keby Vám niekto ponúkol nasledovné:

Prenajmem Vám svoj byt za 30€. Ak si ho budete upratovať, budem Vám za upratovanie platiť 200€. Dohoda?

Moji známi na úvodnú testovaciu otázku reagovali v zásade 2 spôsobmi:

  1. „Si si zamenil sumy, nie?“
  2. „Si sa zbláznil? Veď prerobíš 170€, to je totálna blbosť! Veď to je normálne, že keď mi prenajmeš byt, musím ho aj po sebe upratovať.“

A majú pravdu. Takáto ponuka nedáva žiaden ekonomický zmysel. Náš štát ale funguje na hlavu. Čo sa nám bežným ľuďom zdá normálne, pokladá za nenormálne, a naopak, čo my považujeme za ekonomický nezmysel a hlúposť – prenajať byt za 30€ a nájomcovi platiť 200€ za jeho upratovanie – štát považuje sa správne a zmysluplné. O čom píšem?

Príklad s bytom ako nehnuteľnosťou som nezvolil náhodne – píšem totiž o tom, ako naša vláda a štát nakladá s našimi spoločnými štátnymi nehnuteľnosťami – konkrétne so štátnymi pozemkami v správe Slovenského pozemkového fondu (SPF).

Aby sme sa rozumeli správne, napriek tomu, koľko rôznych afér a káuz je spojených s existenciou SPF, moja výčitka tentokrát nesmeruje k SPF – ten je v tejto situácii iba vykonávateľom vôle vlády resp. štátu. SPF podľa zákona (okrem iných úloh) „spravuje poľnohospodárske nehnuteľnosti vo vlastníctve štátu ako aj nakladá s pozemkami, ktorých vlastník nie je známy”.

Ako teda vyzerá v praxi nakladanie so štátnymi (našimi spoločnými) poľnohospodárskymi pozemkami v praxi? Nuž, presne ako som popísal v úvodnom odseku. Štát prenajíma súkromným obchodným spoločnostiam či družstvám 1 hektár poľnohospodárskej pôdy v priemere za 30€. A obratom ruky každému, kto sa zaviaže prenajté pozemky aspoň „upratovať“ (legislatívne: „zabezpečovať udržiavanie; t.j. činnosť, ktorá zabráni rozširovaniu samonáletov drevín, inváznych druhov rastlín a húževnatých burín”) vyplatí z tzv. agrodotácií prostredníctvom štátnej Pôdohospodárskej platobnej agentúry 200€ za každý hektár (130-253€ v praxi). Skvelý deal? Nuž ako pre koho.

V kumulatívnych číslach tak štát nielenže na vlastníctve vlastných nehnuteľností nič nezarobí, ale dokonca desiatky miliónov eur prerobí. Z prenájmu pôdy o výmere cez 400 tisíc ha (viac ako pätina všetkej poľnopôdy v SR) totiž SPF zinkasuje ročne len 12 miliónov €. Agrodotácie na uvedenú výmeru, ktoré štát vyplatí jej nájomcom (nie vlastníkom!), predstavujú každoročne 100 miliónov €. Takže pre štát – pre nás – čistá strata cez 80 miliónov € každoročne. A čo tým štát získal?

Agrodotácie v zmysle pôvodných cieľov Spoločnej poľnohospodárskej politiky EÚ sú určené na plnenie a dosahovanie jej hlavných cieľov. Tými sú potravinová sebestačnosť, kvalita potravín, primeranosť cien potravín a zamestnanosť v poľnohospodárstve resp. na vidieku celkovo. Napĺňa sa takýmto účelovým „dotovaním nájomcov pôdy“ niektorý z uvedených cieľov? Motivuje štát týmto vlastníkov pôdy k zamestnanosti či produkcii? Rastie poľnohospodárska výroba v SR, posilňuje sa naša potravinová sebestačnosť či zamestnanosť v poľnohospodárstve? Ani náhodou. V skutočnosti ide len o priamy presun spoločných, štátnych peňazí k súkromným osobám. Pod pokrievkou akože „agrodotácií“.

Uvediem konkrétny príklad – spoločnosť B, jeden z Top10 prijímateľov agrodotácií v SR, v roku 2014 „užívala“ 3649 ha pozemkov, z toho skoro polovicu – 1637 ha – v prenájme od štátu. Nájomné pre štát? Menej než 50 tisíc €. A koľko štát vyplatil spoločnosti agrodotácií? 1,5 milióna €. A výsledok? Spoločnosť vykázala produkciu 700 tisíc € (áno, ani nie polovicu z dotácií), pričom zamestnala len 20 ľudí! Teda na každé 1€ poľnoprodukcie spotrebovali 2€ zo spoločných peňazí! Nonsens. A zamestnanosť – 700tisíc € na 20 zamestancov prepočítane znamená, že na každého zamestnanca sme každý mesiac prispeli vyše 6000€ (nie 60€, ani 600€ – ale šesťtisíc eur každomesačne). Samozrejme, k zamestnancom sa tých 6000€ každomesačne nedostalo ani náhodou. Na mzdy šla za celý rok len štvrtina – 400tisíc €. No dobre, keď ale málo zamestnancom, málo v produkcii – kam sa tie dotačné peniaze podeli? Hádate správne – čistý zisk pre súkromných majiteľov viac ako 600 tisíc €. A to už dáva logiku, nie?

Systém prideľovania agrodotácií v sume 500mil€ ročne je dnes najväčšou kliatbou nielen pre slovenské poľnohospodárstvo, ale žiaľ pre celý slovenský vidiek. Kliatbou pre milióny Slovákov žijúcich na vidieku. Preto je dnes u nás na vidieku nezamestnanosť skoro 20%, a teda 3-násobná ako v mestách, kým vo vyspelých európskych krajinách (Rakúsko, Nemecko, Holandsko, Británia) je nezamestnanosť na vidieku takmer neznámy pojem. Katastrofa, o platoch ani nehovoriac. Obzvlášť, ked je Slovensko najvidieckejšou krajinou EÚ.

Našťastie, dá sa to zmeniť. Podpora musí smerovať tam, kde vznikajú pracovné miesta a zvyšuje sa produkcia. Mechanizmus musí byť motivačný, viazaný na konkrétny cieľ a nie na veľkosť obrábanej plochy. Presne tak to funguje v krajinách i firmách, ktoré sú úspešné. A presne motivačný dotačný systém, spolu s ďalšími opatrenia štvorlístka Potravinovej miliardy, nám otvorí cestu k desiatkam tisíc pracovných miest na vidieku, k 1 miliarde € v HDP (vo forme vyššej produkcie domácich potravín), k vyšším platom a k potravinovej sebestačnosti. Viac o tom píšem v knižke Potravinová miliarda pre Slovensko aj na http://www.marcelklimek.sk/potravinova-miliarda-pre-slovensko .

Marcel Klimek je autor koncepcie Špeciálnych ekonomických zón a Potravinovej sebestačnosti pre Slovensko ( www.marcelklimek.sk ), číslo 16 na kandidátke OĽANO-NOVA.

Teraz najčítanejšie

Marcel Klimek

autor trilógie "Nemecký štandard pre Slovensko", makroekonóm Ekonomického inštitútu a podpredseda dozornej rady Všeobecnej zdravotnej poisťovne