Denník N

Priehľadnosť slov

Milióny rokov fungujeme na základe toho istého vzorca. Rozpoznanie, skúsenosť, pamäť, myslenie. V myslení nedokážeme adekvátne reagovať na prítomnosť. Myslenie potrebuje skúsenosť. Preto tu bude vždy niekto ako Oppenheimer, niekto kto v naivnom presvedčení zostrojí niečo, čím bude chcieť pomôcť. Ak ľudia zostroja zbraň, ktorá dokáže vyhubiť ľudstvo, použijú ju. Už sme ju použili. Myslenie prichádza vždy potom, až keď je po všetkom. Nikdy nemôže byť plne prítomné a teda zodpovedné. V eseji kladiem otázku, či je možné zotrvať v skúsenosti, ktorá je za myslením či emocionalitou a tým vytvoriť novú paradigmu skúsenosti, ktorá nebude len hromadením.

Slová, neviditeľné ako dych, ktorým ich tvoríme. Zároveň veľmi ťažké. Dávame im váhu tým, že sa s nimi identifikujeme. Vtedy sú pre nás všetkým a sú pre nás veľmi dôležité. Slovo však nie je tým, čo pomenováva, nie je reálnou vecou. Slovo je symbol. Ak sa chcem stretnúť s niečím reálnym, musím ísť za slovo. Je to vôbec možné? Ísť za slová? Myseľ je utopená v slovách, je nimi presiaknutá. Návyk pomenovať to, čo zažívam či vidím, je tak silný a úplne spontánny, že toto pomenovanie sa objavuje takmer súčasne s tým, ako niečo spozorujem. Zbadám auto a hneď (v mysli) poviem: „auto“. Tento návyk limituje celú našu existenciu na jazyk a teda na myslenie. Moja skúsenosť so svetom a so sebou je vždy zahalená v neviditeľnom závoji slov.

Vráťme sa k otázke, či je možné ísť za slová. Slovo (jazykový znak) je možné vnímať tak, že pozostáva z troch častí[1]. Z toho, čo vidím alebo počujem (zvuk, písmo – označujúce), z toho, čo si pod tým predstavím alebo ako to interpretujem vzhľadom na svoju skúsenosť, jazykové znalosti a tak ďalej (jazykový význam – označované) a napokon z toho, čo je mimo aktivitu myslenia a čo toto slovo evokuje (mimojazyková skúsenosť – reálne). Takže označujúce zastupuje označované a označované evokuje reálne. Napríklad, keď poviem najlepší tenista (označujúce), tak sa v mysli dvoch rôznych ľudí vybaví úplne iný význam (Federer či Nadal) v závislosti od ich konkrétnych preferencií. Tvorba významu je vždy limitovaná skúsenosťou a preferenciami, preto jazyk nikdy nebude tým, kde môžeme zažiť úplné spojenie s reálnym. Myslenie zo svojej podstaty rozdeľuje, fragmentuje skutočnosť. Ak sa nedokážeme na myslenie pozrieť z odstupu a sme v ňom vnorení, stáva sa bojovým poľom. Bojiskom názorov a presvedčení. Ak hovorím „ísť do priestoru za jazyk“, myslím tým priestor reálneho. Problém, ktorý súvisí s tým, že naša myseľ je priam opantaná slovami a žije v slovách (v prvej a druhej časti modelu znaku) bez kontaktu s reálnym, vzniká z iluzórneho presvedčenia o jazykovom význame. Tak, ako vidíme slovo napísané na papieri alebo na obrazovke, prípadne ho počujeme, vnímame, že toto slovo niekde začína a niekde končí, vnímame ho ako jeden maličký celok. Podobne môže tento návyk mysle posilňovať našu predstavu, že niektoré slová referujú k fragmentom skutočnosti, ktoré vnímame ako určité celky (auto, dom, pes). Automaticky pripodobňujeme túto vizuálnu či zvukovú skúsenosť k tomu, čo týmto slovom chceme povedať. Teda, ak poviem láska, tak sa nám v mysli „zhmotní“ nejaká predstava lásky akoby to bol samostatný objekt. Podobne aj pri iných slovách – zdravie, choroba, vesmír… No význam sa nenachádza priamo v slove. Význam má diferenčný charakter, to znamená, že existuje vždy ako vzťah. K reálnemu neodkazuje priamo, skôr ho len sprítomňuje, evokuje.

Táto nevinne sa tváriaca ilúzia či mýtus, že význam je v slove a tvorí celok sám osebe, má obrovské dopady na naše každodenné myslenie a konanie. Jazyk môže realitu sprítomňovať len preto, že naša myseľ disponuje pamäťou. Slovo nie je reálnou vecou, ale spomienkou na reálnu vec, minulou skúsenosťou. Realita a vzťahy v nej sú však dynamické a premenlivé, čím v myslení vzniká silné pnutie. Ide o túžbu po autenticite, byť v každom okamihu plne sám sebou. Myslenie je ale vždy minulosťou, ktorou prekrývame prítomnosť. V tomto zmysle vždy unikáme od toho, čo je tu a teraz. Myslením odstúpim z prítomnosti do spomínania na prítomnosť. S iným človekom nemôžem byť nikdy v prítomnom vzťahu, ak sa k nemu vzťahujem myslením. Nemôžem byť v takomto vzťahu ani k sebe samému. V myslení nikdy nemôžem byť autentický, no môžem autenticky myslieť.

Uložená spomienka môže mať povahu symbolu (sémantická pamäť), ale aj emócie či reflexu na úrovni svalstva. V skutočnosti komunikujeme neustále telom, emóciami a symbolmi. Medzi týmito jazykmi prebiehajú ustavičné interpretácie a preklady z jedného do druhého. Napríklad známka v škole môže v symbolickej rovine u dospelého referovať k významu spojenému s merateľnosťou výkonu, pre dieťa má však tá istá známka emocionálny význam v podobe strachu či radosti. Ak nie sme od malička vedení k poznaniu vlastného tela, vlastnej emocionality, potom si tieto interpretácie ani neuvedomujeme a dejú sa tak akosi na autopilota. Napríklad v rodičovstve, keď sa dieťa nejako správa (kričí, kope, nadáva) a tým komunikuje nejaký emocionálny význam. My však, nerozumejúc vlastnej emočnej reakcii na jeho správanie (označujúce), interpretujeme na úrovni symbolu a snažíme sa toto správanie okamžite nejako „riešiť“ – najčastejšie potlačením. Toto naše „riešenie“ vytvorí spomienku. Táto bude bázou pre ďalšiu komunikáciu a vzťahovanie sa k svetu a ľuďom. Toto dieťa o 30 rokov neskôr bude v podobnej situácii tentokrát ako rodič a bude reagovať podobne – podľa naučenej komunikácie (ak si stále neuvedomuje svoje automatizmy a reaktivitu). Nevedomá interpretácia emočného významu do symbolického spôsobuje to, že s dieťaťom nekomunikujeme na jeho úrovni – emočne, ale symbolicky – rozprávame naň. Pritom v pozadí samozrejme beží emočná komunikácia rodiča, napr. jeho strach, od ktorého sa nevedome oddeľuje do jazyka. Robíme to, lebo nás naša vlastná emocionalita zahlcuje a od tohto intenzívneho nepríjemného zážitku sa potrebujeme čo najskôr vzdialiť. Jazyk poskytuje tento komfort či útechu na chvíľu poodstúpiť a akoby pozorovať. Dieťa však vníma náš strach a pokus o jeho potlačenie. Ľudia, ktorí pracujú so zvieratami, napr. psami, to dôverne poznajú. Koľkokrát ste videli majiteľa či majiteľku na psa nervózne kričať či rozprávať, keď sa pes začne správať reaktívne v nejakej situácii? Táto neuvedomená automatická reakcia majiteľa v psovi toto reaktívne správanie len posilní. Pes totiž nevníma, čo hovoríme, ale emočnú a zmyslovú komunikáciu – tón hlasu, nervozitu, gestikuláciu, očný kontakt, postoj tela, atď. Rovnako ako pes v tejto situácii, aj dieťa je zmätené z toho, čo vidí a počuje. Na povrchovej úrovni rodič komunikuje slovami, ale dieťa vníma predovšetkým hlbšiu komunikáciu – to, čo rodič prežíva, jeho emócie.

Interpretácie medzi jazykmi prebiehajú aj opačným smerom. Mnoho slov, a to nielen citovo zafarbených či expresívnych, dokáže referovať k emóciám. Napríklad slová spojené s mocou a hierarchiou ako riaditeľ, poslanec, ale aj slová národ, bratstvo, láska, osvietený, vedomý, celostný, spirituálny, slobodný, mier, hojnosť či liečivý. Už len ich vyslovenie dokáže vyvolať ustráchanú, zvedavú alebo príjemnú emočnú reakciu. Tým, že dochádza k zmiešaniu s emocionálnym významom, môže slovo nadobúdať dôležitosť. Ak chceme porozumieť jazyku emocionality, môžeme ho preložiť do symbolického jazyka. Tak to učíme aj deti. Aby dieťa získalo odstup od emócie a neidentifikovalo sa s ňou, naučíme ho emóciu rozpoznať a pomenovať. Funguje to preto, že symbolický jazyk je vyšší referenčný systém ako jazyk emócií. Keď sa dieťa oddelí od emócie, môže ju pozorovať. Toto pozorovanie v jazyku nám síce dáva komfort určitého odstupu, ale v skutočnosti nezaujímame žiadne privilegované miesto, z ktorého nezávisle pozorujeme. Stále sme v tom istom prúde. Je to akoby sme sa topili v dravej rieke a v jednom momente sa chopíme plávajúceho kmeňa, ktorý nám umožní sa na chvíľu nadýchnuť a získať prehľad o situácii. My sa však namiesto záchrany a vyslobodenia z dravej rieky upneme na tento kmeň a držíme sa ho zubami-nechtami. Začneme sa identifikovať so samotnou myšlienkou.

Človek, ktorý sa identifikuje s myslením, dokáže veľmi efektívne pracovať s časom, plánovať, analyzovať a logicky usudzovať. Všeobecne sa verí, že obzvlášť muži sú takzvane v hlave, že u nich dominuje intelektuálne porozumenie svetu a vzťahom. Na druhej strane myseľ, ktorá je len myslením, je bezcitná a mechanická. Zrkadlom takejto mysle je chatbot, resp. umelá inteligencia. Intelektuálne rozumieť znamená rozumieť niečomu len na úrovni jazyka, konceptov (označujúceho a označovaného), mechanicky ako robot. Presne tak nám dokáže „porozumieť“ aj umelá inteligencia. Dokonale ovláda všetky pravidlá jazyka a dokáže generovať situačne vhodné odpovede. Takáto myseľ je však mŕtva. Naše vzdelávanie je postavené na tomto princípe, precvičovaní intelektu, motivovaní, zapamätávaní, vysvetľovaní. Cibrenie mechanickej mysle. Stále žijeme v descartovskom cogito ergo sum. Patrilo by sa doplniť: ak len myslím, som (ako) stroj. Ideálny produkt pre pracovný trh. Nechápte ma zle. Intelektuálne, teda jazykové porozumenie je skutočne úžasné a dôležité. Ak sa ale nerozvíja spoločne s ostatnými komunikačnými vrstvami, je ploché a nevšímavé. Ak nerozumiem vlastnému telu, emocionalite a mysleniu, trpím neustálymi vnútornými konfliktmi, v zmysle – niečo iné hovorím ako cítim, niečo iné cítim ako konám a niečo iné konám ako hovorím. Som potom rozpoltená, fragmentovaná bytosť, ktorá sa márne snaží byť sama sebou.

Ak sa vrátim k otázke z úvodu tejto eseje: Môžeme ísť za jazyk? Do reality? A prečo to vlastne robiť? Ak sa pýtam na účel konania, v skutočnosti hľadám motív. Čo ma má motivovať k nejakej akcii, k činnosti? Možno by potom otázka mohla znieť inak: Je možné nájsť v priestore, ktorý netvoria slová, nejaký motív? V čistom pozorovaní nemôže byť predsa žiadny motív. Ak je prítomný motív, pozorovanie už nie je čisté a deformuje sa vzhľadom na daný motív. V tom momente som späť v jazyku, keďže konám na základe zapamätanej skúsenosti, spomienky, chcenia. Také pozorovanie je len čiastkové, fragmentárne. Táto fragmentárnosť je bytostnou vlastnosťou myslenia.  Mechanická myseľ neustále obchoduje, chce niečo za niečo. Vždy sa pýta: Čo z toho budem mať? Čo mi to prinesie? Odpoveď by mohla znieť: Nič. Nič také, čo môžem získať a duchovne či materiálne sa obohatiť, zdokonaliť. Žiadny duchovný ani iný rast. Nič ako: som nedokonalý a keď urobím toto alebo tamto, stanem sa niekým iným, dôležitejším, celostnejším, úspešnejším. Prekročiť jazyk znamená byť mimo kumulatívneho priestoru myslenia. Mimo myslenie, ktoré sa riadi logikou motívu a teda pudom hromadenia, získavania. Vtedy sa vzťahujem k sebe, k ľuďom a svetu bez akéhokoľvek motívu. Toto vzťahovanie je čistým poznávaním. Jediné konanie, ktoré nemá motív, je konanie vedené inteligenciou lásky. Otázkou je, či vieme, čo je to láska? A čím sme my? Sme tým „miestom“, ktoré si uvedomuje myšlienky, emócie, pocity? Ak patria nám, potom kto alebo čo si ich privlastňuje? Skúsme sa sami seba opýtať: Čo zo mňa zostane bez myšlienok, emócií a pocitov?

[1] Tu vychádzam z modelov znaku od Ch. S. Peircea a F. d. Saussura. Peircov trojčlenný model považujem za komplexnejší, Sausurova terminológia mi na druhej strane príde zrozumiteľnejšia. U Saussura je význam a reálne zjednotené termínom „označované“.

Teraz najčítanejšie

Peter Kurčík

Vyštudoval filozofiu a slovenský jazyk a literatúru na UMB v Banskej Bystrici (2006). Absolvoval stáž na Katedre elektronickej kultúry a semiotiky na UK v Prahe (2005). Pôsobil ako pedagóg, lektor, network admin. Momentálne sa venuje iniciatívam spojeným so zmenami vo vzdelávaní.