Denník N

Hamran alebo sila outsiderstva

Karikatúra – Danglár: Novinky z ringu
Karikatúra – Danglár: Novinky z ringu

Nakoniec je možno dobre, že sa politik „starej gardy“, teda Ivan Šimko, pokúsil ešte aj z postu člena úradníckej vlády obnoviť vo vzťahu k polícii „staré móresy“. Aspoň sa všelikto „odkopal“ a preukázal tesne pred voľbami, čo je zač – nielen Fico, ale aj Dzurinda.

Už dávno vo mne niekto nebudil dôveru tak ako človek v karikatúre, teda policajný prezident Hamran.

Čo nevylučuje, že možno je to celkom inak: že sa v ňom možno tragicky mýlim a že sa pod jeho vedením polícia naozaj mení na „aktivistickú“ zložku, ktorá (ako tvrdia jeho neprajníci na čele so smeráckym zloduchom a jeho suitou) už vopred vie, koho treba obviniť, a cestu k tomu si už nejako nájde. Hlava-nehlava, kajúcnik-nekajúcnik.

Všetko je možné – len hovorím, že momentálne mám presne opačný dojem.

Taký, že keď niekto chce, aby sa veci na Slovensku konečne začali robiť poriadne, alebo jednoducho štandardne, musí nevyhnutne pôsobiť ako najväčší exot, ba až podvratný živel.

Pani Saková zo strany pionierika (dlhoročného súmračného súputníka) sa vyjadrila, že ak by Hamran odišiel z vedenia polície, 95 % policajtov by si vydýchlo.

Je možné, že je to naozaj tak!

Ako vravím: keď chce niekto na Slovensku začať veci robiť poriadne a kvalitne, alebo čo i len štandardne, bude všetko iné, len nie „obľúbený v kolektíve“.

Je lahodne paradoxné, že asi najlepší (minimálne predpokladmi určite) predseda vlády, akého sme na Slovensku kedy mali (čiže Ódor) – je Maďar.

A asi najlepší policajný prezident, akého sme na Slovensku kedy mali (čiže Hamran) – je takisto Maďar.

Slovenský Maďar či maďarský Slovák – nie je to jedno? Chvalabohu (akokoľvek to znie neuveriteľne pre každého, kto na Slovensku zažil najmä 90. roky so spoločenskou atmosférou diktovanou aj žilinským grázlom) sa zdá, že v roku 2023 je to už naozaj jedno.

Aspoň do 30. septembra 2023 určite. Od toho dňa však na Slovensku reálne hrozí nástup (ex)boľševicko-fašistickej vlády, a teda návrat nie iba do atmosféry 90. rokov, ale rovno do úvodu 40. rokov kombinovaných s 50. až 80. rokmi.

Keď Putinova diktatúra v Rusku doviedla krajinu k opätovnej nostalgii za tamojším vražedným komunistickým režimom, nedokázala by nová slovenská (ex)boľševicko-fašistická vláda po 30. septembri 2023 na Slovensku to isté?

Určite áno, a s veľkou radosťou! Biľakovsko-husákovský kolaborantský vzor, vyskúšaný po roku 1968, im bude inšpiratívne svietiť na cestu. A na „bratskú pomoc“ od súdruhov z Moskvy sa ako vždy bude dať spoľahnúť!

Svojím spôsobom je logické, že práve Hamran a Ódor sa neboja byť na Slovensku „iní“ – čiže kvalitní.

Dôraz na kvalitu práce sa v našej krajinke skutočne nenosí. Nad takým niečím ohŕňame nos – pozeráme sa na to s nevôľou a podozrievavosťou.

Kto na Slovensku prízvukuje, že treba pracovať kvalitne, okamžite sa tým katapultuje do pozície outsidera, ak nie rovno vyvrheľa spoločnosti.

Lenže nie sú Hamran a Ódor už len tým, že sú (pôvodom) príslušníci (národnostnej) menšiny, automaticky outsidermi?

Samozrejme, že sú! S touto rolou sa zžívajú celý svoj život a nie je im nijako cudzia.

Možno práve preto majú „odvahu byť kvalitní“. Lebo áno: na Slovensku treba mať odvahu na to, aby človek chcel vo všeobecnom marazme byť kvalitný, pracovať kvalitne.

Hamran a Ódor mohli mávnuť rukou a povedať si: „Veď čo! Už beztak som outsider len preto, lebo som ‚Maďar‘! Tejto nálepky sa už nezbavím – tak to už potom môžem rovno byť outsiderom aj preto, lebo budem presadzovať kvalitu práce!“

Vždy mi bol sympatický aj bývalý policajný prezident Spišiak. (Už pred rokmi som z neho vystrihol dva pochodové videocitáty tutu.) Hovorieval som si zarmútene: takého kvalitného človeka na vedenie polície už Slovensko nikdy nenájde.

(Spišiak je Slovák, ale aj na ňom je niečo z pohľadu tradičného Slováka neslýchané, až škandalózne: naučil sa plynule po maďarsky! Kto to kedy videl?)

Medzičasom vieme, že Spišiak je v podstate Hamranov mentor. Potom až tak veľmi neprekvapuje, že „žiak možno ešte prekoná svojho učiteľa“. Každý správny učiteľ by z takého úspechu svojho žiaka mal len a len radosť.

Vo všeobecnej politickej mizérii na Slovensku v nadchádzajúcich parlamentných voľbách 30. septembra (ako sme už dvakrát zdôraznili, takmer určite povedú k nastoleniu exboľševicko-fašistickej vlády na Slovensku, a ešte aj kolaborantskej s Moskvou) takmer niet koho voliť.

Našťastie je tu to takmer!

Z predošlých vládnych garnitúr po februári 2020, v ktorých dominoval vyšinutý Trnavčan, jednoznačne najlepšie so cťou obstála SaS-ka.

Lenže stále je to strana babráka Sulíka: áno, toho, ktorý v roku 2010 zvrhol svoju vlastnú vládu (a Slovensko tak na 8 rokov odovzdal Ficovej suite – s akými katastrofickými následkami, už vieme).

Zvrhol vlastnú slovenskú vládu, lebo nechcel pomôcť Grécku – hoci vedel, že tým, že vlastnú vládu zvrhne, pomoci Grécku aj tak nezabráni. Navyše nasledujúce roky ukázali, že pomoc Grécku (ako ju v Európe i vo vtedajšom slovenskom parlamente chcel prakticky každý relevantný politik okrem Sulíka) bola správnym riešením, ktoré naozaj pomohlo Grécku dostať sa z krízy, ktorá začala ohrozovať stabilitu celej EÚ.

V encyklopédii politológie pod heslom politické donkichotstvo by sa Sulíkove eskapády z roku 2010 vynímali na žiarivom mieste.

Sulík je dobrý bloger a asi aj ekonomický poradca (celkovo je to z môjho pohľadu vtipný a sympatický človek) – ale nie vrcholový politik.

Navyše sa SaS potáca na päťpercentnej hranici zvoliteľnosti do parlamentu a ja nechcem už tretí raz (po rokoch 1994 a 2020) zopakovať svoju hlúpu chybu: dať hlas vo voľbách strane, ktorá sa do parlamentu nedostane, a tak môj hlas prepadne.

Áno, vo februári 2020 som bol taký hlúpy, že som dal hlas KDH, lebo mi bola sympatická vízia otvorenosti zmýšľania jeho vtedajšieho predsedu Hlinu.

Dnešný predseda KDH Majerský je opakom otvorenosti zmýšľania – preto o hlase pre KDH už neuvažujem ani v teórii. A navyše sa aj tentoraz KDH opätovne potáca okolo päťpercentnej hranice zvoliteľnosti a je veľmi pravdepodobné, že to s ním aj v posledný septembrový deň roku 2023 dopadne rovnako, ako to s ním dopadlo v posledný februárový deň roku 2020, a do parlamentu sa už znova nedostane. Tentoraz zaslúžene.

Hlina sa presunul na kandidátku k Sulíkovi (čo slúži ku cti Hlinovi aj Sulíkovi), ale ani to mi nestačí, aby som dal hlas SaS-ke. Ako hovorím, verím, že som sa po dvoch popáleniach už definitívne poučil: už nikdy v živote nedať vo voľbách hlas strane čo i len koketujúcej s neprekonaním hranice zvoliteľnosti do parlamentu! A to sú v nadchádzajúcich voľbách SaS aj KDH, ba aj (mnohonásobne zaslúžene) vyšinutý Trnavčan.

O tragikomických straničkách pánov Hegera a Dzurindu (akokoľvek môžu byť obaja tým či oným spôsobom osobne sympatickí či z minulosti záslužní) škoda čo i len reč strácať. (Ešte menší volebný planktón ani nevnímam.)

A tak mi 30. septembra zostáva jediná voľba: Progresívne Slovensko. Napriek tomu, že za „ľavičiara“ ani „progresívca“ sa nepovažujem. Ak mi je niečo z duše protivné, je to politická korektnosť (hodnotím ju ako vyslovene nebezpečný jav pre slobodu slova) – a obávam sa, že Progresívne Slovensko je jej zástancom. No rovnako sa nepovažujem ani za „pravičiara“, ani za „liberála“, ani za „konzervatívca“. Neznášam nálepky!

Škoda, že na Slovensku nemáme takú silnú pirátsku stranu ako v Česku, kde je dokonca vo vláde. Piráti sú môjmu naturelu asi najbližší: sú jasne za slobodu slova, jasne proti Putinovej diktatúre – čo viac si želať?

Čo dnes nie je, možno raz aj na Slovensku bude. Piráti kandidujú v septembrových voľbách pod číslom 1 a hlas pre nich, samozrejme, v tomto roku ešte znamená hlas odhodený do smetného koša, preto im ho nedám.

Ale vraj hľadajú za seba členov volebných komisií; možno sa im prihlásim a podporím ich aspoň takto, keď už nie svojím hlasom.

(Koniec koncov, pred voľbami 2010 som sa prihlásil za člena volebnej komisie za OĽaNO a aj som absolvoval prípravné stretnutie členov budúcich volebných komisií v podzemných priestoroch bývalého kina Slovan na Námestí SNP. Ešte som Trnavčana vtedy nemal „prekuknutého“. „Odkopal sa“ však veľmi rýchlo: ešte pred voľbami zlikvidoval čelo svojej vlastnej kandidátky – takzvanú „suitu z .týždňa“ na čele s Mojžišom a Zajacom. Zdesený som hneď zatelefonoval na miestny úrad, nech si ma škrtnú zo zoznamu členov volebných komisií, lebo so stranou OĽaNO už nechcem mať nič spoločné. A tak som vo volebnej komisii nakoniec nezasadol.)

Rozhodnutie, že 30. septembra budem „musieť“ voliť Progresívne Slovensko, mi značne uľahčuje, že na jeho kandidátke bude – Jaroslav Spišiak. Tak ako som si kedysi hovorieval, že „lepšieho policajného prezidenta než Spišiaka už Slovensko ani nemôže mať“ – rovnako si dnes hovorím, že ani lepšieho potenciálneho ministra vnútra než Spišiaka si predstaviť neviem.

Akokoľvek to z dnešného pohľadu vývinu volebných preferencií pôsobí ako neuskutočniteľná utópia. (No ešte v septembri 1989 sme si mysleli, že ďalšie desaťročia prežijeme v komunistickom žalári; stačili však dva mesiace a všetko sa obrátilo naruby.)

Znova zdôrazním, že sa možno mýlim (ako som sa pred voľbami 2010 mýlil s OĽaNO): že možno pánov Hamrana a Spišiaka preceňujem, že možno sú v skutočnosti nekompetentní, ak nie priamo škodliví.

To všetko je možné. Ako by som – ako tuctový občan – mohol dovidieť do zákulisia polície či ministerstva vnútra a objektívne posúdiť, čo sa v nich naozaj deje?

Každý z nás môže 30. septembra voliť len na základe dojmov a informácií, ktoré dosiaľ nazbieral. A tie moje sú predbežne také, že páni Spišiak a Hamran si zaslúžia moju najvyššiu dôveru.

Ani s hľadaním 4 osôb na „krúžky“ na kandidátke PS nebudem mať žiadny problém. Popri čísle 15 (Spišiak) to vidím na čísla 19 (Prostredník), 49 (Kocúr) a 5 (Valášek).

„Takže hneď dvoch ‚heretických teológov‘ chceš krúžkovať, čo? Ja ti tvoju dušu pirátsku!“

Teraz najčítanejšie

Alexander Avenarius

Prekladateľ, korektor, tlmočník, učiteľ jazykov, správca serverov. Milovník elektronickej literatúry a mobilných prístrojov (čiže digitálny knihomoľ), študent filozofie a filmov, polyglot, grafoman, hobby-recenzent. Tvorca alternatívneho rozloženia slovenskej klávesnice. Môj alternatívny blog je na adrese extempore.top. Svoje knižné, filmové a iné recenzie posielam – vzhľadom na prehlbujúcu sa nefunkčnosť portálov IMDb a Amazon – aj do blogu AveKritik.com.