Denník N

Prečo V4 tak vehementne odmieta utečencov?

Rozmýšľame inak, máme iné hodnoty, v skutočnosti ani nie sme Európania? Aj nad tým by sa oplatilo zamyslieť, ale myslím si, že odpoveď je jednoduchšia.

Nechceme tu utečencov, ekonomických migrantov – surovo povedané – nechceme tu moslimov.
Niekto povedal, že vraj poskytnutie azylu je výsada, nie právo. Tak je nutné povedať, že členstvo v EÚ nie je samozrejmosť, ale česť. Klub, kde platia určité pravidlá. Slovensko sa vzdalo pocty byť plnoprávnym členom spoločenstva a participovať na rozvoji tohto klubu. Ale nekoná takto len Slovensko, ale aj ostatné krajiny V4. Čo tieto krajiny spája?
Rozmýšľame inak, máme iné hodnoty, v skutočnosti ani nie sme Európania? Aj nad tým by sa oplatilo zamyslieť, ale myslím si, že odpoveď je jednoduchšia – strach z inakosti.
Fóbia zo straty identity.
Maďari sa boja, že stratia svoju identitu. Táto fóbia ich sprevádza od nepamäti. Nemajú v Karpatskej kotline blízke etnikum. Sami nedokážu uveriť tomu, že sa tu udržali tisíc rokov. Trianon je pre nich hlboká potupa a teraz sa obávajú, že bude narušená ich národná jednota, národnostné zloženie.
Maďarsko je v podstate národnostný štát, kde cudzinec sa veľmi rýchlo asimiluje. Je k tomu prirodzene kultúrne nútený. Ale je to samozrejmé, ak niečo chce dosiahnuť, musí sa prispôsobiť. A tak je to asi správne.
Poliaci tiež prešli rôznymi fázami, keď ich na mape Európy nebolo vidno. Až znovuzaloženie štátnosti v r.1919 im dalo nádej, podobne ako Československu, budovať vlastnú republiku.
Žiaľ opäť neúspešne, prišla vojna, opätovné straty územia. Poľsko je zas veľké a už nikdy nechce zostať malé. Chce mať silný hlas. A chce aby ho bolo počuť. Je silne katolícke a nechce ohroziť charakter svojho štátu. Navyše nie teraz, keď sa k moci opäť dostala kresťanská a silne nacionálne orientovaná strana Právo a Spravodlivosť  (PiS).
Česko má problémy s identitou podobné. Na stredovekú históriu Českého kráľovstva sa odvolávajúci národ, prešpikovaný hrdosťou na prvú demokratickú Československú republiku, má neblahé skúsenosti s Nemcami, Rakúšanmi.
Po Benešových dekrétoch sa z Česka stal tiež takmer národný štát. Tento štatút ohrozuje len veľký počet prisťahovalcov z Vietnamu a tolerovaní Slováci. Česi už tiež nechcú pociťovať nadvládu iných a preto xenofóbne vášne v tejto navonok mierumilovnej a krásnej krajine získavajú čoraz silnejšie slovo. Sú živené politikmi, priamo prezidentom štátu.
Veľmi zvláštny, no podobný je príklad Slovenska. Mladého štátu, ktorý ako keby svoju identitu ešte len hľadal. Možno toto je zápas, ktorý formuje spoločnosť a identitu národa, no ak je tomu tak, buduje sa na zlých základoch. Územie Slovenska bolo trvalo ovládané inými mocnosťami. Hranice sa prekresľovali. Ale predsa len v rámci Uhorska sa sformoval jednotný národ.
Špecifikom predsa len je veľká maďarská menšina a zakorenené a oprávnené obavy pred ich iredentistickými snahami. Paniku vyvoláva už len pojem autonómie. Slováci sú stále ako leby v pozore. A politici radi tieto pocity z času na čas oživujú. Človek, ktorý sa bojí, je ľahko manipulovateľný.
No národ ako celok nie je schopný sa ujednotiť ani na jednej historickej udalosti a ťahať za spoločný povraz. Nehlásime sa k Uhorským kráľom, historický dar v podobe založenia ČSR a umožnenia rozvíjať sa na ucelenom území si neceníme, založenie prvej Slovenskej republiky dodnes nedokážeme historicky interpretovať a zakomponovať do vlastných dejín. Slovenské Národné Povstanie rozdeľuje národ podobne ako v počiatkoch rozdeľoval spoločnosť osamostatnenie sa Slovenska od Českej republiky. Ironicky sa dá skonštatovať, že okrem hokejových majstovstiev sveta niet stmeľovacej udalosti. Navyše po niekoľkých rokoch sa už aj na hrdinu tých čias – Janka Lašáka zniesla hŕba kritiky.
Keď nedokážeme jednotne oceniť naše osobnosti z histórie, je len prirodzené, že sa obávame inakosti a rozvratu štátu. Žiaľ poniektorí si neuvedomujú, že hra na protiimigračnú politiku môže skončiť presne tým rozvratom. Bude to čaro nechceného.

Teraz najčítanejšie