Lišiak severu alebo agent CIA? „Úspechy“ Putinovej invázie na Ukrajinu
Od ľudí obdivujúcich Putina neustále počúvam, ako majú Spojené štáty obrovský štátny dlh a na to, aby sa ho zbavili potrebujú vyvolávať vojny. Tak ako tú na Ukrajine. Celé je to údajne veľký plán zbrojárskych firiem. Ako inak, veď aj pandémia bola „veľkým plánom farmaceutických firiem na zvýšenie svojich ziskov“. Trošku však zabúdajú na to, že rozhodnutie spustiť inváziu pochádza od jediného človeka – Vladimíra Putina. A ten je zodpovedný aj za pokračujúce živenie konfliktu a úpadok Ruska vo všetkých smeroch. Pritom zámienky na inváziu, ktorými ju obhajuje, sú viac ako pochybné.
Netreba dodávať, že v tomto videní sveta je ukrajinská vláda na čele s Volodymyryom Zelenskym úplne nesvojprávna a vo všetkom sa riadi pokynmi americkej vlády. A tá je riadená príkazmi zbrojárskych a farmaceutických firiem… a tie všemocnými Židmi, Iluminátmi, Sorošom a Boh vie ešte akými židojaštermi.
Má to však jeden háčik. Ten, kto rozpútal vojnu na Donbase a o osem rokov neskôr začal inváziu na Ukrajinu bol Vladimír Putin. Takže podľa tejto logiky bude asi Putin najlepším agentom a lobistom amerických zbrojoviek.
A podľa toho, kam doviedol Rusko a ako zničil jeho pozíciu a rešpekt vo svete, je pravdepodobne aj agentom CIA. Ale naspäť do reality. Zhrňme si, čo sa Putinovi podarilo dosiahnuť za posledný rok a pol:
- Dostať NATO z „klinickej smrti“
V roku 2019 tak označil francúzsky prezident Macron stav Severoatlantickej aliancie. Bolo to najmä v kontexte niektorých krokov prezidenta Trumpa a jeho spochybňovania aliancie. Prispela k tomu aj kríza v Sýrii a diskusia o potrebe budovania vlastnej obrany EÚ.
Macron presadzoval vytvorenie spoločných európskych ozbrojených síl, akejsi európskej aliancie suplujúcej úlohu NATO, čo bolo viac len v rovine deklarácií a jeho želaní, ako v reálnych krokoch.
Putinova invázia však oživila NATO a oprášila potrebu jej najdôležitejšej funkcie – kolektívnej obrany.
- Rozšíriť NATO o nových členov
Členská základňa NATO sa vďaka invázii dokonca rozšírila. A to nie o hocijaké štáty ale o štáty s kvalitnými ozbrojenými silami a zbrojným priemyslom – Fínsko a Švédsko.
Sú to štáty, ktoré majú dlhú tradíciu neutrality, Fínsko od konca druhej svetovej vojny a Švédsko dokonca od konca Napoleonských vojen. Takže Putin na seba naozaj môže byť hrdý, keďže rozširovanie NATO udával ako jeden z dôvodov invázie.
Aliancia tak získala silnú posilu do svojich radov. Na rozdiel od posledných rozširovaní NATO o štáty, ktorých príspevok ku kolektívnej obrane bol minimálny, ako v prípade Severného Macedónska alebo Čiernej Hory.
- Násobne predĺžiť hranicu medzi NATO a Ruskom
Približovanie sa NATO k Rusku bola podľa Putina jedna z príčin jeho rozhodnutia zaútočiť. Vo výsledku získal 1340 km novej hranice s NATO vo forme rusko-fínskeho pohraničia.
To mu podľa jeho slov ale už nevadí. Evidentne keď sa nedarí požiadavky sa znižujú. Samozrejme každému musí byť jasné, že Fínsko nemá najmenší dôvod napadnúť Rusko, ale kto vie aká silná je paranoja vládcu Kremľa. A kedy hovorí čo si naozaj myslí a kedy klame.
- Ukázať neschopnosť ruskej armády
Z údajne druhej najlepšej armády na svete sa stala druhá najlepšia armáda na Ukrajine. Počas vzbury Wagnerovcov to dokonca vyzeralo, že to bude iba druhá najlepšia armáda v Rusku.
Rusi mali už od začiatku invázie obrovské straty, vrátane elitných jednotiek a množstva techniky, chaos vo vedení a logistike, neschopnosť dosiahnuť stanovené ciele a úspechy proti Ukrajincom, ktorých výrazne podcenili.
Postupne začali nasadzovať väzňov z kolónií a nevycvičených mobilizovaných obyvateľov s nízkou morálkou a nulovými vojenskými schopnosťami, ako aj stále staršie tanky, niektoré aj z 50tych rokov. Vojenská prehliadka v Moskve na 9. mája 2023 s jedným tankom T-34 tento stav len podčiarkla.
- Zjednotiť Ukrajinu ako nikto iný v histórii a „vytvoriť“ ukrajinský národ
Tento proces Putin nechtiac započal už anexiou Krymu a dokončil inváziou v roku 2022, ktorou voči sebe zjednotil Ukrajincov ako nikto pred ním. Proti okupantom sa spojili všetci od Ľvova a Užhorodu po Charkov a Odesu, v mestách aj na dedinách, rusky aj ukrajinsky hovoriaci.
- Modernizovať a zlepšiť ukrajinskú armádu
Ďalším deklarovaným cieľom invázie bola demilitarizácia Ukrajiny. Vďaka vojenskej podpore Západu a neoceniteľným bojovým skúsenostiam však z ukrajinskej armády urobil jednu z najschopnejších a najskúsenejších armád sveta.
- Spustiť alebo zrýchliť derusifikáciu v štátoch bývalého ZSSR
Rozpútanie vojny na Donbase a následná invázia pokazila dobré meno a vzťahy Ruska so zahraničím. Zvýšila obavy a nenávisť voči Rusku v okolitých štátoch, a eskalovala zbavovanie sa sovietskych pamätníkov.
A nie len tých. Bohužiaľ aj celkovo ruskej kultúry, učenia ruštiny v školách či prechod z cyriliky na latinku v písme. Taktiež bežná populácia ovládajúca ruský aj ukrajinský jazyk na Ukrajine začala preferovať používanie ukrajinčiny. Ruština je totiž jazykom agresora a jeho propagandy.
- Bezprecedentné sankcie, úpadok ruskej ekonomiky a odchod stoviek západných spoločností z krajiny
Ruská ekonomika sa dostala pod historicky najväčšie sankcie, klesajú zisky Ruska za ropu a plyn, klesol výrazne import aj export produktov a Rusko opustili alebo prerušili svoje pôsobenie v ňom stovky zahraničných firiem. Ruský rubeľ výrazne oslabuje až na nedávnych viac ako 100₽ za jedno €.
Boli zablokované rezervy Ruskej centrálnej banky v hodnote 300 miliárd € a taktiež bolo Rusko odpojené od systému SWIFT.
- Dostať Rusko do závislosti na Číne
Čínska ekonomika je oveľa silnejšia ako tá Ruská a existujú aj historické nároky Číny na ruské územia, ktoré jej v určitom bode histórie patrili. Preto je pre Rusko tento vývoj výrazne nepriaznivý a Putin dostal Rusko do veľmi nepríjemnej situácie.
Pretože, aby bolo jasné, Čína nie je spojencom Ruska, iba využíva situáciu vo svoj prospech. A to jej ide veľmi dobre. Putin neustále zo všetkého ovplyvňuje Západ a bojí sa jeho vplyvu v Rusku. Kde sa však dvaja bijú, tretí vyhráva. Tí dvaja sú Rusko a Západ, tretím je Čína.
Rusko sa dostalo do výraznej naviazanosti na Čínu vzhľadom na stratu európskych trhov. Je nútené do nej predávať svoju ropu a plyn za výrazne znížené ceny (aj do Indie) a postupne prenecháva Číne aj svoj ďaleký východ, kde Číňania skupujú vo veľkom pôdu a osídľujú toto územie svojou oveľa väčšou populáciou.
Od hrdinu po krvilačného diktátora
Keďže nežijeme v konšpiráciách ako autori na začiatku spomenutých úvah a Putin nie je agentom CIA, a napriek tomu toto všetko Rusku spôsobil, je jasné, že to nie je žiaden génius geopolitiky mysliaci desať krokov dopredu.
Putin vytvoril v Rusku systém strachu a podlizovania sa, v ktorom sa „cárovi“ oznamujú len dobré správy a aj jeho tajné služby sa mu boja povedať reálny stav vecí. A sú rovnako skorumpované a rozkradnuté ako ostatné zložky štátu, naprílad armáda. Tak sa aj financie určené na podvratnú činnosť voči Ukrajine a infiltráciu jej vojenských a politických zložiek stratili na niekoho súkromných účtoch.
Vyzerá to tak, že Putin nie je žiaden „Lišiak severu“, ako ho označuje v názve svojej knihy ruský politológ Alexander Kazakov, a ktorá je chválospevom na Putinovu genialitu a prefíkanosť. Glorifikácia Putina ako veľkého stratéga, ktorý svojím umom a predvídavosťou prekoná všetkých svetových lídrov je z dnešného pohľadu veľmi úsmevná.
Putinov imidž neohrozeného lídra a mača, ktorý jazdí po tajge na medveďovi a pláva v ľadovej rieke, je tiež dávno preč. Už počas pandémie začal byť výsmešne nazývaný „bunkernyj ded“, teda bunkrový dedo, keďže sa tak bál nakazenia covidom, že nevychádzal medzi ľudí zo svojej skrýše.
Ďalším znakom panického strachu o svoj život boli podrobné kontroly, ktorým sa museli podrobiť jeho návštevníci a dlhočizné stoly, za ktorými prijímal zahraničné návštevy ale aj svojich generálov.
Putinovi fanúšikovia a jeho propaganda často kritizovali prezidenta Zelenskeho za jeho údajnú zbabelosť. To znie absurdne vzhľadom na Zelenského časté návštevy frontovej línie ešte pred inváziou vo februári 2022, ale aj po nej. Dokonca často len tesne po oslobodení nejakého územia ukrajinskou armádou, ako napríklad v Chersone.
Naproti tomu Putin na front, ale ani celkovo na okupované územie Ukrajiny, neprišiel ani raz za celý rok vojny. Prvá jeho návšteva bola až v marci 2023 v Mariupole. Taktiež dlhé mesiace ignoroval urážky na adresu svojho ministerstva obrany zo strany šéfa Wagnerovcov Prigožina, čo sa mu vypomstilo, keď sa Prigožin v júni 2023 proti vedeniu ministerstva obrany vzbúril a začal svoj pochod na Moskvu.
Putin bol dlhodobo obľúbeným politikom a pre mnohých hrdinom. Keby sa nesnažil za každú cenu držať pri moci až do smrti, mohol vstúpiť do histórie ako najlepší vládca Ruska.
Stačilo na to, aby už nekandidoval po prvých dvoch funkčných obdobiach, v ktorých bol vnímaný veľmi pozitívne za stabilizáciu Ruska po divokých deväťdesiatych rokoch, rast životnej úrovne vďaka vysokým cenám na ropu a plyn, aj ako hrdina za úspešné vyriešenie čečenského terorizmu a druhej vojny v Čečensku.
Vďaka tejto invázii sa však zapísal do dejín popri najhorších diktátoroch vedúcich tú najagresívnejšiu zahraničnú politiku. Dokonca možno ešte oveľa horšie, pretože v roku 2022 v Európe už nikto nečakal, že môže dôjsť k takejto rozsiahlej a brutálnej vojne o územie. Touto inváziou Putin navždy pochoval svoj sen o „Russkom mire“ či obnove ZSSR.
Knižné zdroje:
Serhii Plokhy – The Russo-Ukrainian War, 2023. ISBN: 9780241617359
Alexander Kazakov – LIŠIAK SEVERU. Veľká stratégia Vladimíra Putina, 2020. ISBN: 9788089903436
