Teda, ak si dobre spomínam, už som niekde čítal nejaké štúdie sociológov o tom, že vlastne spoločnosť v našom regulovanom – málo radikálnom – veľa ľahostajnom – svete nejak nepotrebuje muskulatívne či testosterónov plné osobnosti.  Asi je tu naozaj už tá informačná doba a nepotrebujeme na lacnú dovolenku a prostredie bezpečné a plné mieru, drieť 12 hodín vo fabrike. Nepotrebujeme byť hrdí na svoju prácu.

Ak spomínam na svojho otca, nemám tiež dojem, že by bol tento typ, nejak som sa len náhodou dozvedel o tom ,že transformátory, ktoré tiež pomáhal  vyrábať sú vlastne po celom svete, doslova ich možno vidieť až niekde pri jazere Bajkal…

O čom hovorím, je teda nejaké dielo, nejaká práca. Kedysi i marxisti mali svoje teórie, filozofické traktáty o práci. Možno dnešní neomarxisti (ktorí o tom, že nimi sú, možno ani nevedia…čo je fenomén, dielo, nášho školstva a výchovy…) už sa tieto základy svojich ideológií neučia, tak možno aspoň takto to spomeniem. Triedny boj a podobne, základňa a nadstavba v rámci kultúry, pravda, ktorá je schvaľovaná za pravdu v rámci hlasovania na zjazde „päťročnice“.

Tu sa text rozvíja. Môžem spomenúť heslo „otec“, môžem spomenúť heslo“ práca“. A môžem to i nejak preklenúť v dialektickom oblúku…

Otec ako archetyp – podľa C. G. Junga bol charakteristický heslom: „ruka láskajúca, ruka trestajúca. Mal teda nejaké vlastnosti v rámci života, ktoré ho odlišovali od archetypu „matka“ (láskajúca, odpúšťajúca…)…

K práci by sme zas mohli povedať to, k čomu nabádajú múdre knihy dávnych vekov: Nebuďte závislí od odmeny za svoju prácu. Resp. nerobme svoju prácu, dielo, poslanie, pre odmenu. Môžeme sa dostať do začarovaného kruhu ploduchtivosti… také peklo, o ktorom vlastne málokedy vieme, že ho žijeme…len cítime, že sme nespokojní, vyhorení, depresívni, trpíme strachom o budúcnosť, strachom z nedostatku…nežijeme v prítomnosti…nemáme čas…

A teda, otázka je, kde sa zobralo to slovo“ hrdý“?

Ak nič nevytvorím, ak som naozaj len jeden z mnohých v nejakom „open office“, v korporácií, ak som naozaj ten „kráľ“, ktorý dostal vstupenku k dobrému platu, k odmene…ku „card“ turniket, možnosť byť kontrolovaný pri vstupe a výstupe v rámci sklenenej budovy s výkonnou vzduchotechnikou, kde sa profesionálne usmievam, kde z očí mi vidno iskru nadšenia pre firemné hodnoty a tiež úctu k otcovi – zakladateľovi, tak ak takto žijem, naozaj môžem povedať, že som k niečomu na tomto svete pomohol? Niečo udržateľné a dobré som vytvoril? Môžem byť hrdý, podobne ko umelec, ktorý sa snaží zachytiť celý život to skutočné, pravdivé, kvalitné, alebo som skôr taký, ako charakterizoval už ten K. Marx, odcudzený? Človek modernej doby, ktorý sa odcudzil sám sebe?

A potom mi niekto, asi len tak, že ma má rád, že to robí nezištne …pre moje modré oči…mi dá cez masové média do hlavy predstavu, takú tú sugestívnu manipuláciu, že i ja môžem byť hrdý na niečo. Paradoxne na to, čo sa snažíme skôr skrývať, za to, čo vzbudzuje niečo nie úplne všeobecne prijímané. Možno hrdý na nejakú banalitu.

Ako ja dnes. Manželke ráno padlo zrkadielko v kuchyni. A ja som sa stihol skôr zohnúť, zdvihnúť ho po ránu. Môj stuhnutý a boľavý chrbát…hovorím, že som hrdý…možno na ten postoj pokorný, že pomaly kľačím…prejavujem úctu…a určite možno povedať, že áno, aspoň to je nejaký čin. ..

Ale úplne som odbočil. Chcel som vlastne k tej štúdií, ktorá mi niekde v hlave ostala. Teda, ak naozaj je doba iná a k peniazom sa dostaneme tak, že nepriznáme farbu, že sa farebne prispôsobíme tomu, čo sa od poslušného žiada, ako chameleón sa usmievame, hovoríme: „ok“, …tvárime sa múdro, chápajúco, mierne dôležito a ako súčasť tímu, podporný tím…korporácia…teda naozaj nič, kde by som mal byť chlap, kde sa snažím veci zmeniť, pomenovať, kde hľadám to podstatné, nie povrch, farby, lesk a vône.

Ak tiež ten plat mi ledva vyjde na môj životný štandard, na môj cieľ „užívať si“, mať zážitok, mať leto plné zážitkov a mať tiež zimu plnú wellness pobytov , tak otázka je, načo si naozaj na krk vešať nákladovú položku, človeka, partnera, ktorého niekto neskúsený môže považovať za čistú stratu čo sa týka rozpočtu, človeka, ktorý by mi do budúcnosti mohol znížiť ešte bonitnosť v banke, ak pôjde o vec úveru, teda, nejaké tie deti, ktoré dávajú životu určitý zmysel, ktoré zabezpečujú reprodukciu života, teda v určitom zmysle slova i určitú nesmrteľnosť, večnosť…tradície, radosť…

A tu to teda vhodne ukončím s poslednou myšlienkou, ktorú som mal ráno v hlave. Áno, Platón. V jeho slávnych dialógoch sa naozaj možno dočítať o argumentoch ,kde tvrdí, že muž je dokonalejší, je schopný vyššej abstrakcie, vníma viac zo sveta idey, v prostredí rôznych sfér, ktoré obklopujú náš svet, v porovnaní so ženou, ktorá je emotívna, „ukecaná“, míňa peniaze…tvrdí, že vzťah k mužovi, ako k priateľovi, spoločníkovi, kde nejde o ukojenie „chtíča“, podľahnutie emotívnym lákadlám, …ako v prípade, že vidíme krásnu ženu… že to je fajn. Ak ženu, tak pre tú potrebu zabezpečiť ten rod…

No vieme o Platónovi svoje. Vravel, že nič dôležité by človek nemal napísať, že to aj tak, nik správne nepochopí, keď to bude čítať…Teda nie je jasné, či vieme, kto bol Platón, ako skutočne žil, čo robil, čo si myslel…teda niečo vieme…a nebolo to úplne také, ako píše…netreba ho brať nekriticky…

Chcel som sa dostať k tomu, že si myslím, že vyberať si tú ľahšiu cestu, kde nebudem strácať smerom do budúcnosti svoje sily, kde si „vypočítam“, že je riziko, ak mám niekde na ulici v noci, či v inej situácií…brániť partnerku, fyzicky slabšiu, …alebo brániť rodinu…hoc v boji.. vo vojne…v prostredí, kde náš život nie je regulovaný bankami, hypotékami, kde sme slobodní a čelíme skutočným výzvam…áno, také bola kedysi rola muža, chlapa. Ak si spomenieme na prvú svetovú vojnu, mnoho rodín ostalo bez muža, umreli v boji, vo vojne…nezmyselnej…imperiálnej… A naozaj je to o tom, byť hrdý, ak som vlastne možno i zbabelý a vyberiem si nekonfliktnú a pohodlnú cestu, kde odmenou je svet zostarnutých a napudrovaných excentrických a často nešťastných? Kto videl v lete na deke pri vode typickú rodinku s množstvom detí, kto zažil tú typickú emóciu, ktorá z nich akosi vyžarovala, ten vie, že je rozdiel, vidieť polonahú – hoc potetovanú – stále mladú ženu, s priateľkami na deke pri vode, a vidieť ženu, matku, s dieťaťom, ktoré vymýšľa, skúša, hrá sa s lopatkou v piesku…žena navonok silná a muž navonok hravý a hrdý…chápajúci, usmievavý ako slniečko…len na zamyslenie, či sa význam slova „hrdý“ tiež niekam neposunul.

Ak rodinky ostali doma a hrdí na neviem čo sú obklopení policajtmi v čiernom…vo vyľudnenom horúcom meste…klímu neriešime, požiare, ktoré hrozia o pár rokov i u nás, neriešime, zákony, dohody, priestor pre vyjadrenie skutočného rešpektu, spolupráce, nekonfliktnosti, to nás nezaujíma, slobodné matky, tie sa nemajú čas organizovať…, tie nevidíme, seniori, to prepíname…nezáujem, áno, len na sebe svoje …to je pre nás cenné.

A ak nám niekto, kto vie prečo, zo zahraničia, z veľvyslanectiev, v tom, čo spoločnosť skutočne oslabuje, podporuje, tak ani otázku, čo z toho prípadne má, ani tú si nepoložíme.

Lebo tak nás vychovala škola, pasívnych, poslušných, ohybných, meniacich farby či kabáty – podľa módy ,situácie…stáda a hystérie, ktorú vodca, líder, na tribúne hlása, ktorú číta z papierov na striedačku s partnerkou, s hlasom pokojným a vážnym, spíker a kapela, ktorá sa rozhodla zdarma podporiť a ja, hrdý, s odznakom, ktorý i pre mňa vytlačili, asi zdarma a mohol som si ho zobrať, pripnúť na klopu kabáta…nie košele…tú si chránim…hrdý…či namyslený na postoje, …a rozhodne nie na činy…pomoc starším, chorým, slabým, členom našej „komunity“, spoločnosti, národa, kde hovorím jazykom spoločným, rodným…kde si môžem ako doma s druhým rozumieť…….

Hej, ukončím to s tým mojim otcom, často prichádzal z práce tak unavený, že sa po ceste od dverí vyzliekal a rovno si ľahol do postele a tvrdo zaspal. Keď bolo treba pomôcť, vedeli, kto im zdarma a ochotne pomôže, i fyzicky v náročnej práci. A to dôležité, to, čo zarobil, to stačilo na dôstojné vyžitie rodiny. Nebolo treba sa krčiť, pod klímou v práci si dávať cvičený úsmev a dostávať plat, odmenu, ktorá je stále málo…lebo systém, pod rúškom dúhy, nás smeruje do prostredia strachu a túžob… Hrdý sa zamyslí, prečíta si hod Platóna, a potom môže hrdo povedať, že prečítal diel Platóna …a možno tomu raz porozumie, keď to začne i študovať, keď nad tým začne premýšľať, to všeobecne platné, srdcom začne chápať, podstatné hľadať pod povrchom…lebo svet nie je len Slnko, je tu i tieň…rôzne odtiene sivej, tlmené farby, ..nielen persóna a maska, ktorá sa vystavuje v žiari reflektorov, na pódiách, kde poviem nie to, že som štátny zamestnanec, a že pracujem podľa zákonov, ale že som…viem kto…hrdina…dub, stroj…

…

A už som i tento malý tablet vypol,,,,a potom zas zapol, lebo napriek tomu, že to je asi dosť dlhé, nenapísal som to, čo som vlastne chcel. Spomenul som si vlastne na tri piesne ráno v tej kuchyni a vidno v praxi, ak oje to umenie mocné, že to ma motivovalo niečo napísať…

K téme „čin“, hrdosť na čin, spieva R. Křesťan, skupina Poutníci: „udelej cokoliv, co by za to stálo, třeba jen přistup blíž. Rány už nebolí, jenže to je málo, však ty mi rozumíš. To chce začít hned z jara a vyhnout se chybě a ženskou, co stejne už nejsou. Krásnou jak Sára a mírnou jak hŕibě a silnou jak Admiral Nelson…“

Druhá píseň je od skupiny Brontosauri: „…treba nepostaví dúm a možná nékdy bude lhát, ale když zavoláš, tak blízko bude stát…“ (chlap)

Tretia pieseň, Jednofázové kvasenie, D. Valúch, Chameleón: „…chameleón – to je je melón…zvonku zelený, z vnútra červený…. len pozriete sa ,nevidno ho, to je teda umenie, to je v našich časoch mnoho…)…

A len dodám, že áno, môžem chápať užitočnosť toho, dať priestor na vyjadrenie sa, možno priestor na zníženie pocitu plachosti, ak nejaký brat sprevádzaný sestrou chce podporu, stotožnenie s prostredím prijatia… (tak sa mi jedna dvojica javila, keď išli okolo ma v sobotu a som si vo fantázií domyslel, že idú na festival hrdosti…)…ale nemám dojem, že išlo o toto. Že „niekto“ dal peniaze na takú akciu pre toto. Inak by dal možno i na vyjadrenie podobného v prípade slobodných matiek, že by prenajal námestie, mohli sa tam vyblázniť, nájsť si slobodne možno hrdého muža, ktorý by ich v živote sprevádzal, že by chceli nájsť riešenia, porozumenia…ale neviem o takej aktivite pre slobodné matky…ani festival pre ľudí pod hranicou hmotnej núdze som nevidel u nás, v krajine…

Skôr zas niekto uviazol – zas – v sieti manipulácie, …zmenených kabátov, farieb, hesiel a transparentov… a niekto môže mať vďaka médiám dojem, že pár tisíc ľudí, ktorí dostali v médiách priestor má patent na niečo…a čisto psychologicky, čo sa týka osobnosti, môže byť otázka, či to berú tak, že „my sme elita“, „my sme výnimoční“, alebo je to nebodaj snaha zapadnúť do väčšiny, byť spolu s inými, súčasť spoločnosti…tvoriť ten tmel, v rámci plurality, jeden z milión…alebo ďalší prejav podobný „narcisizmu „politikov““…kto vie…každopádne nemalo by platiť? „Nehas, čo ťa nepáli.“ Lebo ide o nejaký fenomén, hodný diskusie…