Denník N

Cena a hodnota

Deň, keď svet ponúkal informácie o úmrtí a diele Milana Kunderu, by sa dal nazvať dňom skvelých nekrológov ironicky, fakticky. Niekde vo svete si trúfli načrtnúť, pomenovať výčitky k dielam tohto francúzsko-českého autora. Zväčša elity trúsili chválu za chválou, ale budoár ikony otvorili až čriepky, linky, pamäť, ktorá nadobudla skúsenosť z diela tohto autora aj v inom ako zmyselnom románskom jazyku.

Prvýkrát som držala v rukách Neznesiteľnú ľahkosť bytia pred 20 rokmi. Bolo to brožované talianske vydanie. Kto viete frázovať a čítať po taliansky, názov znie  rozkošne: L´insostenibile leggerezza dell´essere, proste nádhera. Ešte tých asi prvých 28 strán sa dalo. Budem však úprimná, bolo to kvôli jazyku. Potom som to odložila. Nejako som stratila chuť, stratila som niť, bolo to prázdne, postrománové alebo neviem.

Keď po rokoch začali vydávať v našich končinách preklady jeho diel, už som si kúpila pevnú väzbu tej neznesiteľnej ľahkosti v zrozumiteľnom jazyku. Vzhľadom na silný, takmer neprekonateľný zážitok z myšlienok a deja dolepených na kvalitnom papieri, ktorý bol vedený po nepodarenej, samoúčelnej erotike až k fekálnym obrazom, ktoré toho čitateľovi, svetu, dejinám alebo komu chceli určite strašne, ale strašne veľa povedať, môžem na základe opakujúcej sa nechutnosti nie a nie odstrihnúť autorovu ruku zo stránok filozofie dejín stále povedať, že som nezažila v literatúre väčšie sklamanie ako túto jedinú knihu od Milana Kunderu. Na ďalšiu sa mi neupokojil žalúdok doteraz, ešte aj jazyk vydania som zabudla… Román, príbeh, kniha by sa nikdy nemali takto pozliepať. Nepomôže tomu ani honosná väzba. Naozaj si nepamätám, či som to kúpila v češtine alebo v slovenčine, ale nedalo sa to dobre hodiť do koša ani zabalené. Pekne som to musela osobne odniesť do popelnice… Prečítala som možno 2/3 obsahu, ale děs.

Táto kniha podnietila zaujímavú diskusiu, či sa môžu vôbec knihy ničiť alebo vyhadzovať. Dostala som tip od  kamaráta na film 451 stupňov Fahrenheita. Sloboda by však mala poznať mieru. Jej hranica, rovnako ako hranica umenia, by mala byť niekde v bode navidomoči neglorifikovať, nešokovať, netváriť sa ako posolstvo, nelaškovať s vlastným záujmom a preferenciami a spasiteľským syndrómom ideálov, aby z toho nebolo druhým nevoľno ani po desaťročiach.

Dostala som chuť udrieť do zvonov, je tu sezóna záhadných znamení…

Možno niektorí stále budú mať výčitky smerom k nobelovým cenám, že Kundera mal byť kedysi aj taký laureát… Keď o tom budú viesť polemiku ľudia s koreňmi mimo disentu a iných skrytostí, skúsme si vždy priznať, že v našich oblastiach, či už sa Česko a Slovensko písali s pomlčkou, bez pomlčky alebo ako, mali sme tu minimálne úžasných poetov. Patrí medzi nich aj Michal Horáček, ktorého lyrika ma veľmi vkusne vyprovokovala predsa sa vyjadriť k jednému preceňovanému kultovému dielu. Slová v kurzíve pred týmto odstavcom sú parafrázou jeho textu piesne Udeřte do zvonů v interpretácii Richarda Müllera.

Teraz najčítanejšie

Eva Sládeková

Už dávnejšie niekto literárne a ešte inak spracoval hľadanie strateného času. V súčasnosti je to tak živá potreba... Ak chceme byť ľudskí alebo dokonca sami sebou, je nutné nájsť si čas, v ktorom sa pravidelnejšie usadíme a budeme sa učiť pustiť všetko z rúk, dopriať aj myšlienkam slobodu plynúť v tom vlastnom kruhu. A takto konečne svoje dýchanie a malé stopy vo svete premeníme na dar, modlitbu a pokoj.