Denník N

Presvedčivý Spišiak a Hríbova paródia na diskusiu

Ilustračné foto – Geralt/Pixabay
Ilustračné foto – Geralt/Pixabay

Jaroslav Spišiak bol v najnovšej včerajšej epizóde .pod lampou (audio/video), ako vždy, na 100 % presvedčivý a pre mňa je hlavnou príčinou, prečo 30. septembra budem voliť, koho budem voliť: aby som mohol Spišiaka krúžkovať!

Ale zároveň Štefan Hríb, žiaľ, predviedol takisto to čo vždy: paródiu na žurnalistiku. Reláciu .pod lampou by mal poctivo premenovať na Hríb & Friends, nasledujúc vzor propagandistickej „raňajkovej talk-show“ na Fox News, Fox & Friends.

Keď organizujem niečo, čo sa chce tváriť ako seriózna diskusia na horúce politické témy, je pre serióznu žurnalistiku neprijateľné pozvať si do diskusie (v Hríbovom prípade iba do „diskusie“ v úvodzovkách) len jednu stranu sporu.

V poriadku, sú to každý týždeň zaujímavé rozhovory kamarátov, ku ktorým mám (väčšinou) aj ja názorovo blízko – ale nie je to žurnalistika. Čiže celkom nechápem, za čo Hríb dostal cenu pomenovanú po Tatarkovi.

Je možné, že „druhá strana sporu“ považuje Hríba (vzhľadom na jeho očividnú predpojatosť) už za natoľko skompromitovaného, že by do diskusie neprišla, ani keby ju tam pozval. V relácii však nezaznela informácia, že by k takémuto aspoň pokusu o pozvanie „druhej názorovej strany“ do diskusie vôbec došlo.

Aký je potom – po formálnej stránke – rozdiel medzi diskusiou Hríba so Spišiakom a „sólo-diskusiami“ Mečiara v slovenskej štátnej mečiarovízii v 90. rokoch, aj so všetkými servilnými moderátormi a moderátorkami? Žiadny rozdiel.

Ďalšia vec, ktorá mala zaznieť hneď v úvode relácie, ale nezaznela, bola, že Jaroslav Spišiak dnes nie je len (ako ho uviedol Hríb, parafrázujem:) „bývalý policajný prezident, ktorý nám sem dnes prišiel vysvetliť, čo sa v polícii deje naozaj“. Jaroslav Spišiak je dnes už (aj) politik, kandidujúci z 15. miesta listiny jednej z favoritiek nadchádzajúcich volieb.

Podcasty .týždňa, konkrétne .pod lampou, mali dlhoročný problém s tým, že zanedbávali textové opisy podcastov. Občas sa tam zjavili dve-tri vety o téme podcastu, ale akí hostia v diskusii vystupujú – to ani náhodou. A keďže Štefan Hríb si vyslovene pochutnáva na tom, že ignoruje štandardy a konvencie, neraz diskusie .pod lampou začína „in medias res“ bez toho, že by svojich hostí publiku čo i len predstavil. Človek teda počúval podcast, ale koho v diskusii vlastne počúva, nemal tušenie. (Musel si to dodatočne vyhľadať na webstránke .týždňa.)

V poslednom čase sa to už, našťastie, zlepšilo a v textových opisoch epizód .pod lampou už bývajú uvedené mená vystupujúcich hostí. Tak aj pri včerajšej epizóde sa píše:

hosť: Jaroslav Spišiak, bývalý policajný prezident, dnes kandidát PS

Spišiakova politická kandidatúra však mala byť v úvode diskusie aj výslovne spomenutá. Mnohí poslucháči totiž začínajú podcast počúvať aj bez toho, aby si predtým k nemu najprv prečítali textový opis. A takto sa stalo, že to, že Jaroslav Spišiak je dnes už aj politik, sa poslucháč dozvedel až približne v 35. minúte vyše hodinového rozhovoru. Naozaj nie každý poslucháč to o Spišiakovi už musí vedieť. Ale aj keby vedel: táto informácia hneď v úvode relácie pri privítaní hosťa mala zaznieť.

Celkovo ma znepokojuje a zarmucuje trend z posledných rokov: že za „diskusie“ sa zvykne označovať formát, keď si spolu sadnú traja-štyria ľudia s plus-mínus rovnakými názormi – a „diskutujú“.

Ale také „diskusie“ predsa organizovali v televízii už komunisti pred novembrom 1989. Teda „diskusie“ výlučne s tými, ktorí mali „správne názory“.

Ak toto má byť naša predstava toho, čo je diskusia v demokracii, potom ani žiadna revolúcia v novembri 1989 nebola potrebná.

Ak niečo považujem za ohrozenie demokracie (a demokracia na Slovensku skutočne ohrozená je, vzhľadom na hroziaci nástup exboľševicko-fašistickej vlády po voľbách 30. septembra), tak práve aj (nie v prvom rade, ale aj) takéto paródie na diskusie.

„Diskusie“ v štýle Štefana Hríba sú vám príjemné či znesiteľné len vtedy, pokiaľ máte podobné názory ako on. Ak máte iný názor, ale zároveň vidíte, že ten iný názor nemá šancu v „diskusii“, ktorá seba samu prezentuje ako „demokratickú“, ani len zaznieť – potom čo sa stane? Môže sa stať, že zanevriete na celú demokraciu ako politický systém: lebo ak demokracia naozaj znamená, že odlišný názor ani len nemá právo v diskusii zaznieť – potom môžeme mať na Slovensku rovno bárs aj putinovskú diktatúru.

Nie som čitateľ portálu Postoj. To, že sami seba a priori nálepkujú ako „konzervatívny spravodajský portál“ (a pri každej možnej, aj nevhodnej, príležitosti túto nálepku znova a znova otravne a hrdo zdôrazňujú), ich podľa mňa diskvalifikuje zo serióznej žurnalistiky rovnako, ako Štefana Hríba diskvalifikuje to, že „diskutuje“ výlučne so svojimi názorovo spriaznenými kamarátmi. (Nie, jedna výnimka s Ficom pred mnohými rokmi toto konštatovanie nemení – a Ficovi Hríb netykal, hoci inak v diskusii tyká všetkým vrátane aktuálnej prezidentky krajiny i bývalého prezidenta polície.)

Za vrchol anti-žurnalistického postoja Postoja považujem, že diskusie na svojom portáli zamkli pred všetkými okrem svojich predplatiteľov (!) dokonca aj na pasívne čítanie (!). Obmedziť prispievanie do diskusie na predplatiteľov – to by som ešte pochopil. Ale zamknúť za sedem zámkov ešte aj čítanie diskusií?! Nepoznám jediný spravodajský portál z celého sveta, ktorý by zaviedol také absurdné opatrenie ako slovenský Postoj.

(Ale pritom aj Postoj roní krokodílie slzy, že sa ľudia v ére Facebooku a ďalších asociálnych sietí uzatvárajú do svojich názorových bublín, neochotní vypočuť si a zhovievavo zvážiť odlišné názory a pohľady na svet.)

Seriózna žurnalistika nie je ani konzervatívna, ani liberálna. Je to žurnalistika, bodka. Grécko v týchto dňoch sužujú mnohé letné požiare a nie sú to ani konzervatívne, ani liberálne požiare. Sú to požiare.

Hoci teda nie som priaznivcom Postoja, občas sa aj im podaria kvalitné kúsky, na ktoré ma upozornia kamarátky či známi. (Špeciálne som ocenil nedávnu sériu článkov o možnostiach zrušenia nezmyselného písmena Y v slovenčine.) Takto náhodne som natrafil aj na komentár šéfredaktora Postoja Martina Hanusa »Na obranu normálnej diskusie«, zverejnený 2. júna 2023. Skvele vystihuje, čo ma tak znepokojuje na „Hríbovom formáte“ paródie na diskusiu. Citát:

Ešte nikdy sme nemali toľko diskusných formátov s viacerými účastníkmi ako dnes, ale väčšina debatnú kultúru len simuluje. Za diskusiu sa dnes považuje formát – čo by kedysi budilo údiv –, keď debatujú ľudia, ktorí si myslia buď to isté, alebo odtiene toho istého. […]

No aj napriek istej mediálnej pestrosti naša verejná diskusia dlhodobo degeneruje. Novinári často a radi píšu o algoritmoch, ktoré v digitálnom priestore vytvárajú jednoliate názorové skupiny, tie sa vzájomne hecujú a radikalizujú, čo deformuje aj politiku. To všetko je pravda, ale takzvané mainstreamové médiá tento trend nevyvažujú, ale ešte zosilňujú.

Teraz najčítanejšie

Alexander Avenarius

Prekladateľ, korektor, tlmočník, učiteľ jazykov, správca serverov. Milovník elektronickej literatúry a mobilných prístrojov (čiže digitálny knihomoľ), študent filozofie a filmov, polyglot, grafoman, hobby-recenzent. Tvorca alternatívneho rozloženia slovenskej klávesnice. Môj alternatívny blog je na adrese extempore.top. Svoje knižné, filmové a iné recenzie posielam – vzhľadom na prehlbujúcu sa nefunkčnosť portálov IMDb a Amazon – aj do blogu AveKritik.com.