Denník N

Ďuro Goes to Hollywood

Ilustračné foto – Melissa/Pixabay
Ilustračné foto – Melissa/Pixabay

Detektívna poviedka.

Nastal čas letných dovoleniek. Kde inde ako pri mori? Nie som Boris Kollár ani Trump a pred východným pobrežím USA dávam jednoznačne prednosť západnému. Hurikány, fuj! A zemetrasenie je ďaleko. Nuž a ten smog v Los Angeles… nič na tomto svete nie je dokonalé.

Podarilo sa mi pred pár rokmi kúpiť v LA skromný trojizbový bytík, v typickom americkom „kondomíniu“, nie tak ďaleko od pláže. Ale ani zďaleka nie na pláži – polhodina jazdy. Nuž ale vo viac celoživotne hrdlačiace Slováčisko asi dúfať nemôže. Zato hollywoodský chodník filmovej slávy máme na pár krokov od vchodu.

Na tohtoročnú dovolenku som už vopred vyslal svoju mamu aj so starou mamou, nech nám bytík po ročnej neprítomnosti útulne dajú na poriadok a pripravia na celorodinnú dovolenku.

Keď už sa blížil dátum môjho vlastného odletu, takisto predsunutého oproti zvyšku rodiny, zatelefonoval som mame s babičkou. Pohľadom na hodinky som skontroloval, že je deväť večer – u nich teda poludnie a ešte ich nevyruším pri obede.

„Haló?!“ zdvihla telefón stará mama.

„Tak ako?“ povedal som. „Ste pripravené na môj prílet, kým sa k nám pridajú aj ostatní? Už zajtra ma tam máte!“

„To je skvelé, veľmi sa tešíme!“ povedala babička. „A neuveríš, kto tu už na teba čaká! Teda okrem mňa a tvojej mamy.“

„Kto?“

„No predsa Ďurko! Ďurko, tvoj spolužiak z gymnázia! Pamätáš?“

Zostal som obarený. „Ďuro?! Je toto možné?“ Vedel som, že sa Ďuro pred viacerými rokmi presunul do LA v pojašenej nádeji, že prerazí ako herec. (On, obyčajný Slovák bez hereckej praxe čo i len z Koliby.) „A ako sa mu darí?“

„Vynikajúco! Už nakrúca prvé filmy!“

„Čože?!“ skríkol som. „Ďuro?! Najväčší lúzer z celej našej triedy? Však ten skoro ani nezmaturoval! Kam tento svet speje?“

„No vidíš,“ zasmiala sa stará mama. „Zatiaľ sme ho ubytovali v hosťovskej spálni. Už sa ťa nevie dočkať, aby ti všetko sám porozprával a pochválil sa ti! Mal si sa aj ty viac snažiť, vnúčik, a možno by si to dotiahol tam kam on.“

„Ach jaj, babi,“ vzdychol som si. „Keby som nekúpil ten bytík, kde práve si, tak… ale nechajme to. Nepovedz Ďurovi, že už zajtra prídem – nech ho zajtra prekvapím tak, ako on dnes prekvapil mňa.“

Nie som závistlivý človek. Aspoň niekto z našej triedy to vo svete niekam dotiahol.

* * * * *

Lietadlo sa cez neodmysliteľnú vrstvu podvečerného smogu znieslo na pristávaciu plochu LAX a hneď som si zavolal ubera – tradičné losangelské taxíky sú predražené nemenej než bratislavské.

Potichu som vyšiel hore schodmi na tretie poschodie a odomkol som si dvere bytu. Bežný americký bytík: nulová predsieň, vchod rovno do „spoločného priestoru“.

Za stolom v družnej besede sedeli a koláčiky jedli mama, stará mama a Ďuro. Keď ma Ďuro zbadal, vyskočil zo stoličky a vypleštil na mňa oči.

„Ďuro!“ zvolal som a roztvoril som náruč. „Ja neverím svojim očiam! Poď sem, nech ťa vyobjímam – hollywoodskú hviezdu!“

„Alino!“ zvolal aj Ďuro. Nikto a nikdy ma nevolá Alino, ale čo by človek neprepáčil vychádzajúcej hollywoodskej hviezde? V Hollywoode asi každý musí mať svoju prezývku a budem sa s ňou musieť zmieriť.

„Tak ako počúvam, už nakrúcaš aj filmy, čo?!“ povedal som a gratulačne som tresol Ďura po ľavom ramene.

Ďura bolestne myklo a odvetil: „Neblázni… Tvoja stará mama preháňa. Zatiaľ som len skôr niečo ako komparz.“

„Každý nejako musí začínať, človeče,“ povedal som.

„Ako si nám podrástol, Ďurko!“ povedala babička. „Keď si k nám chodieval na návštevy ako školák, bývali ste obidvaja rovnako vysokí. A teraz už si o pol hlavy vyšší než môj vnuk.“

„To je jasné, babi,“ povedal som. „Po prvé, gymnazisti sú nerozvinuté deti. Po druhé, tu v Hollywoode sa herci poriadne stravujú, musia dbať na svoju telesnú schránku – nie ako ten odpad, čo požierame my na Slovensku a v Európskej únii, cheche!“

Mama prevrátila oči. „Nevidíš tých ľudí tu na ulici – ako vyzerá typický Američan?“

„Hovoril som o hollywoodských hviezdach,“ zdôraznil som. „Alebo o tých budúcich,“ žmurkol som na Ďura a urobil smerom k nemu ironickú polpoklonu.

„Ďuro bol kedysi aj blondiak, však?“ povedala mama. „Špinavý blondiak. A teraz aké skoro havranie vlasy!“

„To si ich farbíš?“ spýtal som sa Ďura.

„Ani nespomínaj,“ mávol rukou Ďuro. „Ako Východoeurópan musíš zapadnúť do stereotypov. Na blonďákov tu majú Fínov a Švédov.“ Bolo vidno, že mu diskusia o farbe vlasov nebola príjemná.

„Čo vy na to, nedáme si šálku čaju?“ taktne sa to snažila zahovoriť stará mama. „Aj tu s novoprišelcom?“

Všetci sme prikývli.

„Ja si ešte zatelefonujem, že som šťastne dorazil!“ povedal som a spolu so starou mamou sme vyšli do kuchyne.

Vytiahol som z vrecka škridlofón. „Takže už nie 112… 911,“ zamrmlal som.

„Čo hovoríš, miláčik?“

„Nič, babi. Postav na čaj a ja sa k vám pridám hneď, keď dotelefonujem.“

Varná konvica zapišťala, stará mama rozliala vodu do šálok na lúhovanie a vrátila sa do obývačky. Vybavil som otravný telefonát a pridal som sa k ostatným.

„Ešte stále si stopuješ na hodinkách, koľko minút sa má lúhovať čaj?“ spýtala sa ma mama.

„A na ktorých?“ doberal si ma Ďuro. „Vidím, že nosíš jedny na ľavej a druhé na pravej ruke.“

„S tým nie sú žarty,“ povedal som. „Dobre viete, že každý druh čaju si vyžaduje iný čas lúhovania. Doma v Bratislave máme na poličke bez preháňania 40 rôznych druhov.“

Hodinky na ľavej ruke mi začali pípať a tie na pravej ruke vibrovať. „Dolúhované, babi!“ Stará mama vstala a odišla do kuchyne po čaj.

Na chodbe za dverami sa ozvali ťažké kroky a potom hlasné zaklopanie na naše dvere. Mama k nim podišla, otvorila ich a za nimi stál policajt.

„Step in, officer,“ povedal som. „Here’s your imposter!“ A pokynul som hlavou na Ďura.

Obézny policajt urobil dva kroky smerom k Ďurovi, z opaska sa mu hompáľali želiezka s koltom.

„Will you follow me, sir?“

Ďuro si vzdychol, sťažka sa zdvihol zo stoličky, vyšli s policajtom na chodbu a dvere sa za nimi zabuchli.

Babička stála predo mnou s podnosom, na ňom pariaca sa porcelánová šálka čaju pre Ďura.

„No čo, babi!“ povedal som. „Pri pobyte v cudzine si treba dávať zvýšený pozor – neveriť hneď všetkému, čo človeku ľudia povedia. Hlavne nie v Hollywoode.“

Teraz najčítanejšie

Alexander Avenarius

Prekladateľ, korektor, tlmočník, učiteľ jazykov, správca serverov. Milovník elektronickej literatúry a mobilných prístrojov (čiže digitálny knihomoľ), študent filozofie a filmov, polyglot, grafoman, hobby-recenzent. Tvorca alternatívneho rozloženia slovenskej klávesnice. Môj alternatívny blog je na adrese extempore.top. Svoje knižné, filmové a iné recenzie posielam – vzhľadom na prehlbujúcu sa nefunkčnosť portálov IMDb a Amazon – aj do blogu AveKritik.com.