Denník N

Prečo sa radosť stratí a zostane tvrdosť

Poznal som ju ako veselé dievča. Bola vždy nadšená, zapálená. Nedá sa však povedať, že by mala práve najjednoduchší život. No napriek tomu v nej niečo bolo. Taký optimizmus, ktorý ani neviem presne pomenovať.

Stretli sme sa po rokoch. Ten úsmev mala stále, ale v jej pohľade už nebola tá iskra čo predtým. Vedela sa tešiť, ale…

Tvrdosť.

Je to správne slovo pre to, čo som videl v jej tvári? A nie, nemýľte si to s tým obvyklým no veď to ju len život vyskúšal a prežité trápenie zocelilo. Je to tvrdosť, ktorá do mysle vženie otázku, ktorá nedá spávať, či naozaj musí človek dospieť (Exupéryho slovami) a ten sympatický ideál mladosti nechať niekde za sebou. Aby bolo na čo spomínať…

Poznal som to prostredie ako miesto tvorivej radosti. Nebolo bezproblémové, nedorozumenia sa mu nevyhýbali. Ale bolo to prostredie druhých šancí, odpustenia, pozornosti a spoločného času.

Ocitol som sa tam po rokoch. Stále to má v sebe túžbu niekam spoločne smerovať, no tak trochu akoby z povinnosti. Život tam má v sebe veľa pekného, no…

A zase. Tvrdosť.

To, čo bolo predtým plameňom, je teraz už len nejakou spomienkou. Príjemnou spomienkou na to, aké to kedysi bolo super. Keď ľudia ešte mali šancu prekonať sa, byť lepší ako úsudok, ktorý si o nich druhí vytvorili… ktorý sme si o nich vytvorili.

Nedesí vás predstava, že jedného dňa sa tvrdosť vkradne do vašich vzťahov? Do spôsobu, akým prijímate druhých, do štýlu, s ktorým robíte svoju prácu? Že pri pohľade do vašej tváre už ľudia uvidia len človeka-milión, rutinne zápasiaceho o holé prežitie?

Možno teda útek, úsilie odkrojiť si čo najväčšiu časť z koláča radostí, ktoré prináša život, až kým to nevyhnutne nenastane. Musí to nastať?

Exupéry by povedal, nesmieš zabudnúť. Spomeň si, odkiaľ si padol. Nie aký bol kedysi skvelý svet. Spomeň si, že to, čo robilo svet živým a krásnym bolo to, že bol nebezpečný. Že sme zoči-voči  nemu stáli zraniteľní.

No živí, nie z kameňa.

Teraz najčítanejšie