Nepovedané slová

Si krása lúky v jari,
keď slnko hladí kvety jej,
a vietor hrá svoju pieseň,
celá lúka tancuje v svoj tieň.
Úsmev tvôj hreje ma.
Dokedy ešte slnko svietiť bude?

Zo strany na stranu sa kvet pod ťahou vetra jemne kolíše – ako tvoje boky, keď pri ladnej chôdzi obe polky tancujú v rytme kroku. Úsmev ten mám najradšej, hreje mi srdce, rozum dotvára, že v akom svete to žijem a čo vytváram. Si mladosť, radosť, naivita. Ty si Lada, bohyňa moja, ktorej celé telo i dušu prečítať by som chcel. Peknosť nôh tvojich hraníc nemá. Perami jemne dotknúť tej pokožky by som sa chcel. Nasávať opojnú vôňu tvojho tela a stúpať vyššie a vyššie, až na miesta, kde tú najväčšiu slasť spraviť by som ti mohol.

Tvorím dňom i nocou, bludné predstavy mávam. Od teba témy čerpám, a tak aj trošku hanbím sa za to, lebo výčitku cítim. Strach mám zo seba, lebo neviem kto som.

Neublížil som ti?
Neurazil ťa?

Tváriš sa inak ako včera. Skúmaš môj pohľad, prečo?

Srdce zlomené mám,
čas sa proti mne obrátil.
Milovala som chlapca,
a on len v seba hľadel.
Mladá som, to pravda je,
ale či je to údel môj,
že chyby robiť nemôžem?
Láska je mladá, dlho nedožije.
Tvári sa ako radosť,
no žiaľ v nej prebýva.
Trápi sa a rozprávať nevie,
preto rýchlo umiera.
Si milý, no ja nemôžem. Nepýtaj sa, neviem, naozaj.

Každý deň s tebou chcel by som byť. Kresliť ti ten úsmev v tvári, čo toľko pokoja dáva mi. Dopraj mi prosím aspoň toľko radosti v tom mojom tmavom svete, čo sám som si vytvoril. Neviem ani či očarený tvojou krásou som, ba či to nie je aj tá láska čo chýba mi?

Priveľa sa pýtaš, priveľa rozmýšľaš. Ži.