Dobrovoľníčka Vagusu: Nikdy by som nepovedala, že budem variť 38 litrov polievky

Ako dlho už chodíte variť do Domca?

Začalo to v decembri 2016, iniciatívou našej pani farárky Anny Polckovej z Cirkevného zboru ECAV na Slovensku v Bratislave. Odvtedy chodíme do Domca variť pravidelne.

Koľko ľudí je zapojených do varenia obeda?

Náš zbor má skupinu na Facebooku s názvom Pre ľudí bez domova ide láska cez žalúdok so 173 členmi. Vždy navarí niekto iný a pridávajú sa ďalší. Niekedy navarí jedna rodina, niekedy varia viacerí. Začínali sme s varením 20 litrov polievky pre 25 ľudí, dnes varíme 38 litrov. Niekedy ľudia donesú jedlo priamo do Domca, inokedy  jedlo donesú k nám na faru a náš šofér na zborovom aute jedlo odvezie do Domca. Ľuďom opakujeme, že je to pre ľudí bez domova často jediné teplé jedlo, tak aby dávali veľa mäsa. Niektorí aj napečú koláčik.

Ako to funguje so surovinami?

Do Domca nosíme mäso, ktoré prepláca hospodárska správa cirkevného zboru ECAV alebo to sponzorujú samotní ľudia, čo varia. V kuchyni Domca už máme pripravené zemiaky či strukoviny, ostatné donesieme my. Vždy sa zaujímame, či jedlo chutilo.  Poviem jednu pikošku – tesne pred pandémiou jedna známa chodila vydávať jedlo pod most Lanfranconi. Vtedy počula, ako si ľudia medzi sebou hovoria, že treba prísť do Domca v deň, keď varíme my. To ma veľmi potešilo, že si nás spájajú s dobrým jedlom.

„Ľuďom opakujeme, že je to pre ľudí bez domova často jediné teplé jedlo, tak aby dávali veľa mäsa. Niektorí aj napečú koláčik.“

Boli časy, keď ste obed chodili aj vydávať. Čo sa zmenilo?

Vydávať sme chodili, aby nás klienti a klientky Domca spoznali a robili sme to až dovtedy, kým začala pandémia. Vtedy sme dávali pozor kvôli nášmu zdraviu. Dnes by sme radi opäť vydávali, ale častokrát cez vydávanie ešte dovárame obed pre druhý, poobedný vstup.

Čo pre vás osobne znamená chodiť variť do Domca?

Vždy som veľa varila, som z veľkej rodiny, ale nikdy by som nepovedala, že raz budem variť 38 litrov. Je to užitočná práca, mám pocit, že to je potrebné. Keď si ľudia nevedia pomôcť sami, ten, čo dokáže pomôcť, by mal pomôcť. Je to tiež láska k blížnemu, čo je druhé najdôležitejšie prikázanie. Keď mám ja dostatok, mám sa snažiť pomôcť tomu druhému. Hodnota človeka je v tom, ako sa správa k svojmu okoliu. Zapájajú sa aj ľudia, čo nechodia pravidelne do kostola, ale majú milujúce a otvorené srdce. Je to zmysluplná činnosť a momentálne robíme, čo vieme.

Aké obľúbené jedlo radi varíte?

Mám veľmi rada kapustnicu a prívarky. Máme zásadu, že s jedlom neplytváme a kupujeme len toľko, koľko potrebujeme. S manželom zjeme všetko. Vyrastali sme za socializmu, takže sme sa naučili, že všetko je dobré. Nebolo vždy na mäso a salám sme mali len na soboty a nedele.

Čo by ste chceli odkázať ľuďom bez domova, ktorí chodia do Domca?

Netreba strácať nádej. Pán Boh robí aj nemožné. Častokrát sa do brindy dostaneme zlými rozhodnutiami. Veľakrát som sa aj s klientmi rozprávala a počúvala ich osobné príbehy. Jeden klient mi povedal, že nechce ostať v Domci, je to pre neho prechodné. Určite ste mu vo Vaguse pomohli, lebo po polroku som ho tam už nevidela.

Hlavne, aby vydržali a brali to tak, že to je časť nejakého obdobia a dá sa to zmeniť. Veľmi by som im priala, aby mali kde bývať, keďže to je základ na odrazenie sa z ulice. Je dobré, že existujú združenia na pomoc pre ľudí bez domova. My nechceme pretláčať nejaké vierovyznanie, chceme, aby ľudia bez domova videli, že sú tu ľudia, čo ich majú radi a chcú im pomôcť.

———————————-

Patrícia Kovaľová, Ivana Balgová

Foto: Magdaléna Tomalová; súkromný archív Szadváriovcov

Nie ste prvý človek, kto si prečítal tento rozhovor. Stovky ľudí bez domova si rozhovor s pani Ivicou prečítali v časopise Z ulice, magazíne občianskeho združenia Vagus, ktorý píšeme priamo pre nich. Časopis plný užitočných informácií dostávajú bezplatne a do obsahu magazínu sami prispievajú. Aj ľudia bez domova chcú čítať rozhovory, ktoré ich chytia za srdce. Podporte vydávanie časopisu Z ulice.