Vlastne spomínam asi najviac na prvú cestu po mokrom teréne, kedy sme sa minulú nedeľu pohli smerom k Zbojníckej chate vo Veľkej studenej doline.

Zacítil som váhu batohu, tiaž nákladu a vnímal krásne spravený kamenný chodník, ktorý stúpal k oblohe pomedzi stromy.

Spomínal na nedávny dokument o záhadách archeológie, kedy priblížili terasové bývanie indiánov Kolumbie, ich kamenné cestičky a skoro stopercentnú vlhkosť vzduchu v daždivom pralese. Ich snahu komunikáciou a vytváraním spoločenstva, spolupatričnosti, budovať moc v časoch, kedy u nás bol ešte stredovek.

Neskôr sa dolina „otvorila“, občas zvuk potoka, občas kosodrevina (a najviac na spiatočnej ceste prekvapila malá líška, ktorá išla oproti mne, nevenujúc mi ani pohľad a v tlame si niesla niečo zabalené v servítke…asi pre deti niekde ukryté v tej divočine…to len na okraj, že občas i takéto sa stáva v prírode…až surreálne pôsobiac…). Potom prišli nejaké reťaze a stretávania s nosičmi s nákladom na ramenách.

Spomenul som si na vynikajúci dokument P. Barabáša: Sloboda pod nákladom a keď som cítil neistotu v kroku a mal zrazu chuť sa naozaj narovnať, zrazu som i ja akoby zacítil slobodu.

A to je asi najviac, čo som tu asi chcel chcel dať ako : „in – form áciu“ prípadnému čitateľovi.

Ten pocit slobody. Okamih v prírode, kedy má človek chuť si i zaspievať kus piesne od Spirituál Kvintet: „…za svou pravdov stát…musíš za svou pravdou stát…“

Naozaj sa postaviť na nohách, oprieť sa do kolien a skúsiť to „ustáť“…ten „závrat slobody“.

Potom, ak si dobre pamätám a sledujem i tie poznámky po týždni, spomenul na moju poslednú úvahu, k téme „neokomunistov“, ako som sa tu snažil vcítiť do myslenia, či prežívania „nadšencov“ myšlienok a riešení „tém“, ktoré otvára „niekto“ cez médiá.

Spomenul som si v tom tichu, v tom údolí, to, čo niekde v prednáškach zaznamenaných na youtube prednášal filozof doc. Z. Pinc k téme komunistov a „vlády teroru „jednej pravdy“. A vlastne niečo podobné je možné si všimnúť i v rôznych historických dokumentoch z dejín modernej spoločnosti toho minulého storočia.

Jednoducho, vtedajší „straníci“, bolševici, tí, ktorí mali „vieru“ v skutočnú zmenu a v potrebu radikálnych riešení nespravodlivosti, a spoločenských tried, neváhali mať ten postoj „vyvolených“, kedy spolustraník, súdruh, bol viac ako obyčajný človek, viac ako občan.

Teda naozaj mali presvedčenie, že ide o to dotiahnuť revolúciu, hoci za cenu použitia násilia a teroru (kto chce pozrie si fakty o miliónoch obetí V. I. Lenina….s rokov spätne revolučnej dobe počas kreovania ZSSR).

A otázka teda je, úvaha, sylogizmus..

Ak teda je pravda, že mládež, ktorá verí v pokrok, v nové témy hodné nastolenia v podobe pokusov o riešenie, o uskutočnenie, hoc vnímajú i tú potrebu riešiť ich (napr. klimatickú tému) radikálne, neváha tiež prerušiť komunikáciu s tým, ktorý „ešte nepochopil pravdu“ (pravdu odborníkov, vedcov zo zahraničných univerzít – bez ohľadu na fakt, že ide o spoločenské vedy „kaviárového typu“ (odtrhnuté od bežného života ľudí) – o vedy s malou možnosťou argumentovať naozaj vedeckými dôkazmi pri tvorbe rôznych teórií (o schopnosť oprieť sa o fakty známe meraním nemenných a stabilných stavov vecí či javov…(napr. .tej tzv. „Frankfurtskej školy“ )

(Našlo mi napr. toto:

 

…teda mládež s malým nákladom poznania o živote, životných skúseností, presvedčená o jednoduchom riešení zložitých problémov neváha prestať sa baviť s iným, ako seberovným, s rešpektom a s hodnotou demokracie, len preto, že vedome či nevedome ho nepovažuje za „svojho“- V rámci procesu progresu, radikálneho riešenia, či revolúcie, ktorá prinesie zmenu a lepší spôsob života, či prežitia planéty, ho bude považovať za príslušníka tých, ktorí sa mýlia, ktorí sú v nejakej triede zastúpení, triedy, ktorú tak či onak raz zrušia…

Zložito to píšem, ale myšlienka bola asi tá, že predsa podobne to robili i komunisti, s takým istým odhodlaním a mladíckym elánom sa pustili do súperov – veriac v svoju pravdu…

Svet vtedy šokoval teror  neľudskosť, akej je človek schopný…človek a masa, kde najhlúpejší z masy sa stáva „hovorcom“ celej masy…

A teda fakty sú také, že neskôr asi z tohto istého dôvodu začali miznúť z povrchu Zeme i samotní členovia komunistických strán – vraždili sa navzájom…Mizli celé – i privilegované – rodiny. Mizli s fotiek s historickou hodnotou, stačilo retušovať.

A pri slove „neľudskosť“ som si spomenul na tretiu myšlienku tých poznámok.

Jednoducho nejaký nápis, čarbanec v blate tej cesty mi priniesol myšlienku, že ľudia majú prirodzenú potrebu sa v živote stretávať (v zmysle „stretávať“…tvárou v tvár, ak to v danom prostredí tak cítia, že majú niečo spoločné, nejaké prežívania krásy, života…).

Spomenul som si na to známe, čím podľa mňa najviac prispelo ČSSR, teda myšlienka „ľudskej tváre. Ochota a dobrá vôľa „spraviť na iného tú ľudskú tvár, byť láskavý a ochotný viesť dialóg, rozhovor…alebo ako to nazval v tej dobe napr. D. Tatarka tvoriť spoločne obec, dobro, „obcovať“…

Teda, aký rozdiel oproti tomu až primitívnemu presvedčeniu, že hoc s malou výchovou, s malým prijatím rodiny, spoločnosti, školského pôsobenia učiteľov s malým nasadením, naozaj viem všetko o tom, ako to má byť a s „iným“ sa nebudem baviť.

Otázka je, či takéto názory, ktoré sa šíria nie sú škodlivé a či to nepriateľstvo, propagácia radikalizmu, či až násilia a oživovanie toho, čo tu bolo, tých možných následkov v podobe miliónov obetí, nie je extrém, či napr. GR SR by nemala viac reagovať…to je len otázka na zamyslenie…

Ešte jedna vec z poznámok, ktoré si pamätám, keďže to tu je dosť dlhé.

Myslím, že v utorok sa tv RTVS podarila skvelá voľba programu na okruhu č. 2.

Román Elam Ohivák od J. Londona pokračoval ako seriál z doby po normalizácií, ako sa ho podarilo adaptovať našim hercom tej doby. V tejto časti sa už Elam O. snažil dostať medzi tých, ktorí tiež tvorili ľudí s kapitálom v prostredí San Franciska sa snažil tiež skupovať akcie a ohroziť iných „žralokov“, ktorí, ako zistil, neváhajú používať v rámci tajných zbraní i gangsterské metódy, teror…teda zažil určité pokrytectvo…a mal chuť vrátiť sa radšej do prostredia zlatokopov, rieke Yukon… Padla myšlienka, že ho nikdy neprijmú medzi seba, že to je prostredie, kedy stále musíš nemilosrdne ísť vpred, ak sa zastavíš, „zožerú ťa“, kapitalizmus a jeho kritika socialistom J. Londonom…myslím, že na tú dobu to popísal veľmi presne..

O cca. 20 hod. dali na tom istom programe i niečo o osude panovníka Iránu, ktorý sa v sedemdesiatych rokoch snažil s podporou najsilnejšej rajiny sveta modernizovať svoju krajinu. Potom, keď už mal dosť úverov, a nakúpil asi všetko to, čo bolo potrebné, išiel svojou cestou ďalej a snažil sa byť piata najsilnejšia vojenské veľmoc sveta. Tu krajiny tzv. „G4“ zaujali postoj, že to asi nie je ich záujem. Vtedajší prezident začal viac podporovať silného náboženského vodcu, opozícia a to všetko skončilo zradou a dosť brutálnou občianskou vojnou, revolúciou….

A myšlienka ďalšieho dokumentu, ktorý nasledoval po tomto, bola asi tá, že ak by tí príslušníci kolonizátorov, ktorí sú na vrchole  spoločenskej a mocenskej či technickej a kultúrnej hierarchie si boli rovní s tými, ktorých kolonizovali, stratilo by to ich konanie zmysel a odôvodnenie, legitimita drancovania kultúr a prírodných zdrojov by sa stratila a ostalo by opovrhovanie či všeobecné spoločenské odsúdenie, bol by to popis straty ľudskej tváre…o čom je vlastne celý ten vynikajúci trojdielny dokument Dekolonizácia. Podľa mňa to je dokument na premietanie do škôl SR. To je téma na tzv. globálne vzdelávanie a diskusiu…

Teda ukazuje sa určitá sila viery v nadradenosť, v práva drancovať, či lúpiť…či už v Afrike, či v hocikde inde, kam vstúpila noha a puška bieleho muža…sila, ktorá sa uskutočňuje už cez dvesto rokov. Dokument ukazuje i históriu snáh i vojensky sa vzoprieť útlaku, chamtivosti, cynizmu a pokrytectvu „pánov“ (hlavne GB, Francúzsko, Nemecko…Belgicko s ich kráľom…Kongo a odťaté ruky a nohy detí prírodných národov, mučenie, teror, koncentráky…len pre vidinu zisku z produkcie prírodného kaučuku, potrebného na módny výstrelok pneumatiky značka Dunlop…či na udržiavania spoločenskej prestíže v prostredí čajových salónov…

Otázka je, ak si to takto ukážeme, tú silu, čo sa vlastne zmenilo? Ak naozaj niekto šíri názor, že s niekým, kto stojí v ceste našim potrebám, cieľom… sa netreba baviť ako s rovným, že ten, o kom sme presvedčení, že máme oprávnenie ho ovládať, sa napriek tomu chce  brániť, že si chce udržať ten svoj náklad slobody, tak naozaj, ako to riešiť? Ako sa postaviť šírenej ilúzií, závoja klamu, ktorý pôsobí po svete? Podobenstvo o penici a kúkole, ktoré rastú spolu…kde jedno rastie rýchlejšie…je známe… (je známe?)

A pár fotiek z toho pobytu, ako ilustrácia, a možno i pár mojich skíc, ako som si tak užíval …

 

Teda máme nejaký ten náklad na pleciach…ako sa s ním popasujeme…Ako prijať určité úlohy, ako si vybrať cestu lásky i v prostredí, kde mnohí okolo nás majú možno deficit citov, potreby vyplnil prázdnotu, to tzv. neprijatie, cez hromadenie, počítanie, triedenie a snahu udržať v stálosti a hradbu okolo ega, ktorá si systémom klamov či ideológií, či členstva v zástupoch s heslami a transparentami ,pochodujúc, hrdo a „po novom“, modrene…  tvoríme na miesto žitia tu a teraz ,s ľudskou tvárou, ktorú nasadíme z vnútra srdca ,nie ako masku? Nejde o kolónie, o ovládanie, či „vazalstvo“ i teraz? Kto má schopnosť sa zoskupovať za účelom ochrany slobody, či suverenity? A aké má práva sa brániť?

A píšem toto už druhú hodinu. Dokončím teda tie placky, Múka, voda, soľ a trochu masla je dostatočne odležané…možno sa podaria tzv. čapáty…:-) Niečo ako langoše z kuchyne Indie—