Denník N

Byť sám sebou

Som sám sebou? Som autentický? Tieto otázky môžu vyvstať v situáciách, keď mám pocit, že som povedal či urobil niečo, s čím sa nie celkom stotožňujem. Vtedy, keď mi niečo vadí a nedokážem konať zodpovedajúco tomu, ako sa cítim. Dokonca môže byť pre mňa ťažké si vôbec uvedomiť, čo v danej chvíli prežívam. Až po určitom čase prichádza ten zvláštny pocit nespokojnosti, frustrácie či hnevu, že som povedal alebo urobil niečo, čo som vlastne nechcel. Niečo, čo nemá nič spoločné s tým, kým som (teda aspoň s tým, kým si myslím, že som).

Čo pre mňa znamená „byť sám sebou“? Možno by to mohlo znamenať, že dokážem odpovedať na prítomnú výzvu v plnej pozornosti, v súlade s tým, čo prežívam, ako sa cítim a čo si myslím. Bez rôznych vnútorných konfliktov. Nenapísal som „reagovať“ na prítomnú chvíľu, lebo reakcia nie je nikdy prítomná. Reakcia vychádza z minulých skúseností, z podmienenosti. Vrátim sa k otázke: Som sám sebou? Možno v nej samotnej nájdem skrytú odpoveď, ak ju chvíľu nechám rozvinúť. Byť sám sebou znamená, nebyť pod vplyvom iného. Ak som pod vplyvom iných, už nie som sám za seba. Tiež to môže znamenať, že nebudem pod vplyvom iného nielen v zmysle priestoru (iných bytostí oddelených v priestore), ale aj času. Teda nebudem pod vplyvom minulosti, svojich minulých presvedčení, skúseností, bolestí či radostí, aby som mohol byť plne prítomný, pozorný v určitej chvíli.

Môžem na prítomnú výzvu adekvátne odpovedať, ak bude moja odpoveď zakotvená v minulosti? Je možné sa od minulosti oslobodiť? Od všetkého prežitého, všetkých zranení, urážok, strachov, tráum, ale aj radostí, pochvál, úspechov? Myslenie nám to neumožňuje. Prečo? Pretože myslenie je touto minulosťou. Je umožnené prežitou skúsenosťou. Táto skúsenosť je zaznamenaná pamäťou. Záznam sa vytvorí preto, že daná skúsenosť má určitú psychologickú dôležitosť. Touto psychologickou dôležitosťou je prežívanie bolesti alebo radosti, ktoré je zaznamenané na úrovni tela, na úrovni afektu či emócie, na úrovni myslenia[1]. Skúsenosť radosti je zapamätaná a chce byť zopakovaná. Očakávanie radosti je motivácia. Pohyb ide von, k objektu, telo vyhľadáva osobu, situáciu, vec, ktorá radosť privodila. Skúsenosť bolesti je tiež zapamätaná a nechce byť zopakovaná. Očakávanie bolesti je strach. Pohyb ide od objektu, dovnútra, telo sa uzatvára, vytvára si obranné mechanizmy. Oba tieto pohyby sú v skutočnosti jedným pohybom. Pohybom Ja (ak chcete ega), ktoré chce a nechce, vyberá si na vedomej aj nevedomej úrovni mysle. Oba pohyby sú túžbou po absolútnom bezpečí. Táto túžba sa napĺňa aj v samotnom jazyku, ktorý cez myslenie (v užšom význame) umožňuje odstúpiť z nevedomia do vedomia. Tento odstup sám osebe pôsobí upokojujúco. Preto sa tak radi upíname ku slovám, ktoré tak veľmi chceme počuť. Či už sa tieto slová spájajú s príjemnou emóciou alebo sú racionálnym vysvetlením. Oboje je pre vystrašenú myseľ oázou bezpečia.[2] Myslenie nemôže byť nikdy adekvátnou odpoveďou na prítomnú výzvu. Prítomnosť je pre myslenie neuchopiteľná, pretože je vždy zakotvené v pamäti.

Ľudské myslenie je kumulatívne. Všetky záznamy hromadí a predošlý záznam ovplyvňuje nasledujúci.[3] Prostredníctvom podmieňovania vznikajú prepojenia vnemov, vnútorných procesov a presvedčení, ktoré automaticky vplývajú na naše vzťahovanie sa k svetu a k sebe. Toto má silu určovať všetky naše ďalšie životné rozhodnutia, stratégie, motivácie, snahy, vzťahy. A my si neuvedomujeme, do akej miery naše myslenie stojí na základoch vytvorených prevažne v ranom detstve. Všetky tieto záznamy – pocity, emócie, myšlienky – postupne vytvárajú obraz, ktorý o sebe udržiavame.

Aby tento obraz dával zmysel a bolo energeticky jednoduchšie ho udržiavať, je potrebné, aby jednotlivé spomienky spolu pevne držali a nejakým spôsobom spolu súviseli. Myseľ vytvára kauzálne vzťahy nepretržite: ak urobím toto, potom sa stane tamto. Podmieňovanie je neuvedomenou kauzalitou.[4] K niektorým spomienkam myseľ nemá priamy prístup, takže tieto aj keď sú súčasťou obrazu, nie sú uvedomované. Jeho súčasťou nie sú len naše osobné skúsenosti a zážitky, ale aj všetko, čo počas života na nás vplýva – rodina a jej emočné vzorce správania, inštitúcie, nemocnice, školské zariadenia, tradície, náboženstvo a kultúra, rôzne identifikácie spojené so štátom a spoločnosťou, majetkom, pohlavím, národom, rasou, dokonca podnebie a klíma. Napokon aj samotný jazyk, ktorý nie je neutrálnym poľom významov, ale mnohé mocenské vplyvy sú vpísané do samotných slov a ich spôsobov používania, do štruktúry jazyka.[5] V samotnom jazyku je vpísaná nielen história významných udalostí, ale aj bolesť, krutosť, smútok, nádej a radosť našich predkov. V myslení sa identifikujeme nielen s národnými, kultúrnymi či spoločenskými rolami, ale aj s vecami – nábytkom, autom, hodinkami, domom… Mnohé identifikácie si navzájom protirečia a vytvárajú vnútorné konflikty. A tak sú niektoré zatlačené do úzadia alebo nejakým iným spôsobom mysľou ošetrené (racionálne zdôvodnené), pretože udržiavať komplexný obraz o sebe stojí mnoho energie. Niektorá z týchto identifikácií sa stane dôležitejšou, lebo z nej môžem čerpať veľkú energiu. Som obchodník, tak si idem za svojím, chcem byť úspešný, bohatý. Energia z tejto identifikácie mi pomáha naplniť moje ambície. Som vrcholový športovec – podriadim tomu všetko. Preferujeme identifikácie, ktoré nám zabezpečia určitú úroveň bezpečia či spoločenského statusu – ak nie v celej spoločnosti, tak aspoň v skupine ľudí, s ktorou trávime najviac času alebo je pre nás dôležitá.

Tento obraz je ako pevnosť, v ktorej sa cítime bezpečne, kde je všetko známe, pretože sa to už stalo. Keď je táto pevnosť narušená na nejakom slabšom mieste, dôjde k psychickému zraneniu. Ak som presvedčený, že som inteligentný a niekto to spochybní, zraní ma to. Výsledkom takéhoto zranenia je hrubší a vyšší múr na mojej pevnosti. Väčšia izolácia, ktorá nemusí mať len podobu stiahnutia sa do seba, ale aj aktivity do von – väčšej snahy, ambicióznosti, individualizmu. Koncentrujem sa na svoj cieľ, nevidím iných a – zraňujem.  Od malička sme však podmieňovaní byť individualitami. Toto podmieňovanie je neosobné, mechanické – taká je činnosť mysle.

Podobným spôsobom si vytvárame obrazy aj o druhých. Mám s niekým nepríjemnú skúsenosť – to znamená, že som ju na emočnej úrovni interpretoval ako nepríjemnú. Pri ďalšom kontakte s týmto človekom sa naňho budem pozerať skrz túto skúsenosť – vytvoril som si o ňom obraz. Takto sa s druhým nestretávam v prítomnosti. Tento kontakt je už vopred daný – predinterpretovaný mojou pamäťou. Nestretávajú sa ľudia, ale nimi vytvorené obrazy. Manipulovať s obrazom je pohodlné a bezpečné – nehýbe sa, je statický. Živá bytosť je však neustále v pohybe, mení sa, vzťahy sú dynamické. Hromadenie skúsenosti vytvára nový objekt, entitu – Ja. Pomôžem si metaforou. Tak, ako sa z vesmírneho prachu vytvorí objekt, ktorý zakriví časopriestor a následne k sebe gravituje iné menšie objekty, podobne aj množstvo nahromadenej skúsenosti dokáže vytvoriť Ja, osobu – psychologickú realitu, ktorá zakrivuje každú ďalšiu skúsenosť. Ak sa stretne s iným Ja, ktoré je v istých súvislostiach považované za väčšie (šéf, politik, majiteľ…), je ním ovplyvňované, priťahované – vzťah autority, strachu, obdivu, vplyvu. Myseľ takto funguje neustále. My takto fungujeme vo vzťahoch. Je možné vnímať druhú osobu bez tohto nánosu? Vnímať dieťa, manželku či priateľa bez toho, čo sa stalo pred rokom, pred týždňom, včera? Bez všetkých identifikácií? Ak to všetko dokážeme odložiť, budeme sa vidieť. Stretneme sa ako dvaja ľudia, nie obrazy, ktoré sme si v istých situáciách vytvorili.

„Môžeš ma spoznať vtedy, keď ma budeš len pozorovať , keď bude medzi nami spojenie. Avšak v momente, keď mi dáš nálepku a povieš, že som taký či onaký, toto spojenie a poznávanie sa zjavne skončí.“

Jiddu Krishnamurti

Pozorujem kvet a ak je toto pozorovanie čisté, ešte bez myšlienok, emócií, pocitov, medzi nami nejestvuje žiadna hranica. Priama skúsenosť. Prvá vrstva vedomia. Pozorujem ďalej a zrazu poviem: „Tento kvet sa mi páči“ – druhá vrstva vedomia. Reakcia naviazaná na prežívanie potešenia alebo bolesti. Zrodí sa Ja, ktoré sa pozerá a vyberá si: toto chcem, lebo je to príjemné a toto nechcem, lebo je to nepríjemné. Toto Ja už nie je v prítomnosti – má od nej odstup. Voľba je zapamätaným potešením a zapamätanou bolesťou. Existencia Ja je umožnená procesom zapamätávania si. Zrazu je tu hranica, pretože existuje svet a moja reakcia naň. Vzťah. Vonkajšok a vnútro. Vždy, keď myslím, veci pomenúvam, oddeľujem sa od nich, od sveta, od ľudí. Emócia, slovo či opis veci nie je vecou samotnou. Tvorím obraz.

Na prvej vrstve vedomia nejestvuje porovnanie, hodnotenie, nič z toho. Na druhej áno. Prvá vrstva vedomia umožňuje skúsenosť priameho kontaktu, na druhej prežívam psychologickú reakciu na svet. Vzťahujem sa k veci. Tento vzťah je podmienenou reakciou. Na úrovni myslenia nie sme ničím iným ako súhrnom týchto vzťahov k veciam. Obrazom, ktorý vznikol z tohto vzťahovania. S týmto obrazom sa identifikujeme. Prvá a druhá vrstva vedomia sú dve oddelené entity len z pohľadu mysliaceho Ja. V skutočnosti je to stále to isté vedomie. Je len jedno vedomie. Ja som týmto vedomím sveta a zároveň vedomím „seba“ – obrazu. K čomu referuje Ja v predošlej vete? K osobe? Táto osoba, tento komplexný obraz, je týmto Ja pozorovaný a skúmaný. Prichádzame ku skúsenosti, ktorá je za myslením. Táto skúsenosť je neosobná. Bez akéhokoľvek motívu. Kde je motív, tam je psychologická reakcia na svet a teda výber, neúplnosť, hodnotenie, porovnávanie. Podmienená reaktivita Ega.

Keď sa pozerám na inú ľudskú bytosť, nejestvuje žiadne hodnotenie, žiadne porovnávanie. Som plne prítomný. Som sám sebou. Toto pozorovanie je jediná zmysluplná činnosť, ktorá ale v bežnej skúsenosti nášho mysliaceho Ja nie je činnosťou, pretože nie je zaznamenanou skúsenosťou. Nehromadí sa, jestvuje len ako prítomnosť v každej jednotlivej chvíli. Keď zažívam psychologickú reakciu, začína hodnotenie a porovnávanie.

Je možné sa pozerať na inú ľudskú bytosť bez hodnotenia?

Môžem pozorovať svoju psychologickú reakciu na inú ľudskú bytosť bez hodnotenia?

Ak áno, prestanem byť minulosťou, obrazom. Iba som. A otváram brány nekonečna.

 

[1]      Myslením v širšom zmysle je akákoľvek aktivita mozgu, skrz ktorú sa komunikuje nejaký význam. V tomto poňatí neprebieha komunikácia len cez symbolický jazyk (myslenie v užšom zmysle), ale aj cez emócie či zmysly – komunikácia zvierat (cicavce, hmyz a pod.).

[2]      Francúzsky psychoanalytik Jacques Lacan si uvedomil, že práve v tomto spočíva terapeutický efekt psychoanalytického rozhovoru. V možnosti dopovedať nedopovedateľné v jazyku, dať nevedomiu určitú štruktúru a objektivizovať ho (J. Pechař: Být sám sebou. Pojem identity a jeho meze.1995).

[3]      Intenzívne prežívanie bolesti (fyzickej alebo emocionálnej) počas raného detstva, zaznamenané na úrovni tela či emocionality (pred vyvinutím sémantickej pamäte) významne určuje povahu motivácie a strachu v živote jednotlivca.

[4]      Americký neurovedec Jaak Panksepp opísal fenomén autoshapingu u holubov ako nevedomé vytváranie kauzálnych spojení aj tam, kde ide len o korelácie. Na určitej úrovni myseľ pracuje týmto spôsobom. Farba, tvar, zvuk, vôňa vyvolajú očakávanie, slinenie, začiatok prípravnej fázy, motiváciu či strach (J. Panksepp, L. Biven: Archeológia mysle. 2021).

[5]      Jazyk nie je mojím vlastníctvom ani výtvorom, jeho existencia je umožnená nadindividuálnou kombinatorikou a všetky možné významy našich slov či viet, tak ako budú interpretované inými, si nie som schopný ani pri najlepšej vôli, uvedomiť. Túto tému rozvinuli najmä predstavitelia štrukturalizmu v lingvistike a filozofii.

Teraz najčítanejšie

Peter Kurčík

Vyštudoval filozofiu a slovenský jazyk a literatúru na UMB v Banskej Bystrici (2006). Absolvoval stáž na Katedre elektronickej kultúry a semiotiky na UK v Prahe (2005). Pôsobil ako pedagóg, lektor, network admin. Momentálne sa venuje iniciatívam spojeným so zmenami vo vzdelávaní.