Denník N

Migračná kríza ešte stále má riešenie (ll)

Dnes, keď sa v Lýbii dve vlády spájajú v snahe čeliť útokom Islamského štátu, už mal byť vypracovaný projekt zabránenia prílevu ďalších utečencov, prisľúbená vojenská pomoc pre novú vládu v boji s IS za výmenu postavenia utečeneckých táborov.

Takže tisíce utečencov uviaznutých v Maďarsku a ďalší na ceste.

Vie mi niekto z vás povedať, ako by sa zachoval namieste A.Merkel?

Vie mi niekto povedať, ako sa mala zachovať v tom momente, keď sa na Budapeštianskom nástupišti tiesnili tisíce ľudí, blokovali sa odchody vlakov, znefunkčnil sa ekosystém, každodenný chod metropoly na Dunaji a hrozila humanitárna katastrofa? Ba možno niečo horšie – prepuknutie nepokojov. Nechcime si predstaviť, ako by sa to celé mohlo skončiť.

Mala vyslať armádu a zatvoriť hranice Únie? Armádu, ktorého štátu? Keď sa namiesto zoceľovania EÚ vedú žabomyšie vojny a Únia nemá ani vlastnú armádu, ani centrálne velenie pre krízovú situáciu. Funguje na báze selankových stretnutí na summitoch, ktorého zvolanie trvá týždne.

Mala vypraviť stovky vagónov, nebodaj dobytčiakov a každého po jednom transportovať bez batožín (uznajte, vo vagónoch niet veľa miesta) niekam za hranice … za hranice, ktorého štátu? Poznáte mapu Európy? Kde by tých utečencov vyložili? V prihraničných štátoch mimo EÚ? Mali by sme na to právo? Nebola by to z našej strany agresia? Nalodili by sme ich a vyvážali do Lýbie? A čo Lýbijská pohraničná stráž? Vítala by nás oslavnou salvou do vzduchu?

Nedajbože vojensky zasiahnuť a hnať utečencov späť odkiaľ prišli?

Nestačí len šomrať a nadávať, treba premýšľať. A.Merkel spravila jednoducho to, čo sa v dejinných časoch od veľkých štátnikov očakáva. Vzala na seba zodpovednosť a rozhodla umožniť všetkým sýrskym utečencom požiadať v Nemecku o azyl. Podarilo sa jej tým odblokovanie Budapeštianskej stanice (Orbán by jej mal byť vďačný) a očakávala pomoc zúčastnených strán a svedomité riešenie vzniknutej situácie. Lenže, šľachetné myšlienky vyžadujú šľachetných ľudí a tých okrem nemeckých a mála západných politikov nenašla.

Možno sa naivne domnievala, že štáty tvoriace Európsku úniu sa odosobnia od svojich malicherných požiadaviek a pristúpia na logické riešenie situácie cez prerozdelenie utečencov cez kvóty.

Čo by to v praxi znamenalo. Každá krajina si prisvojí adekvátny počet utečencov a začne s nimi azylový proces. Tých, ktorí azyl nepotrebujú vyhostia (na vlastné náklady), tých ktorí na azyl majú oprávnené požiadavky, by začala riešiť. Pomôcť začleniť sa do spoločnosti.

Uznajte, takto odbremenené Nemecko by dnes nezápasilo s problémami už nedostatočných kapacít. Nemuselo dôjsť k uzatváraniu hraníc a znížilo by sa napätie v celej Európskej spoločnosti. No uplatniť kvóty a presun utečencov do jednotlivých krajín mal nasledovať v extrémne rýchlom čase. Lenže, nebola vôľa a ako som vyššie spomínal, na každé rozhodnutie v Únii musíme čakať veľmi dlho.

A teraz k námietkam.

Nevidím reálnejšiu možnosť ako kvóty. Nie je to diktát, nie je to nanútené prijímanie ľudí s inými hodnotami. Malo to byť slobodné rozhodnutie každého štátu v záujme riešenia problémov vlastného spoločenstva.

Spoločenstva, do ktorého chceme patriť, alebo nie. Ale namiesto ochoty sme prejavili odpor a postavili sme sa proti celej Únii, čím sme de facto zaujali miesto kdesi na periféri a vyniesli nad sebou ortieľ, akéhosi nepotrebného člena, ktorý nechápe európske hodnoty.

V mojom chápaní, to celé mohlo prebehnúť veľmi jednoducho. V rozhovore s jedným známym som sa vyjadril, že o tých čo sú už tu (a to ešte nestanovali v Budapešti) sa treba postarať, ale ďalších už nepúšťať. Riešenie je len vojenské – uzatvoriť hranice, vybudovať ploty hoci na území Lýbie (to by zároveň vyžadovalo vyriešenie vnútroštátnych pomerov – pri moci boli dve vlády). Následne pokúsiť sa pomôcť utečencom aj mimo hraníc Európy. Ale to bolo predtým a k takémuto kroku by sa únijný establishment nikdy neodhodlal. A ako som písal v prvej časti, sledovali sme grécku telenovelu „Tsipras“.

Keďže tento moment sa prepásol, nasledoval už nezastaviteľný prúd ľudí, z ktorých samozrejme nie všetci sú Sýrčania a nie všetci utekajú pred vojnou. No nemôžte očakávať, že teraz ľudia, ktorí zrazu majú nádej v lepší život sa pri hraniciach sklamane otočia a povedia si, že tak oni sa o to nepokúsia, pochádzajú z Angoly, tak sa vrátia…

Nezaškodí sa na to pozrieť bez emócií a navyše si musíte uvedomiť, čo všetko tí ľudia riskujú. Častujú sa nepublikovateľnými výrazmi, ale sú to statoční, odvážni jedinci, rodiny, ktorí riskovali svoj život. Nasadli by ste na vratký čln, s tým že každú chvíľu sa môže potopiť? Riskovali by ste takú cestu cez more, aj vtedy keď neviete plávať? A boli by ste ochotní za toto život ohrozujúce dobrodružstvo zaplatiť aj nemálo peňazí? Ja veru nie.

Aká to musí byť vnútorná sila, ktorá ich sem ženie? Aká frustrácia ich k tomu dohnala, aká nádej, aká bezmocnosť?

Nesúhlasím s tým, že by tu utečenci museli ostať proti svojej vôli. Nesúhlasím s tým, že ich predsa nemôžeme nútiť aby prišli sem, keď nechcú. A nesúhlasím s tým, že by ohrozovali Slovensko.

Menej ľudí sa ľahšie kontroluje a záleží len na schopnostiach štátu usledovať aby k ničomu extrémnemu nemohlo dôjsť. V tomto momente, ešte aj návrh SaS na ich umiestnenie do vojenských zariadení (kde by v pokoji prečkali azylový proces) bol lepší ako rozhodnutie žalovať Európsku úniu.

Netvrďte mi, že by nebolo v silách 28 členských štátov únie preskúmať, kto má a kto nemá nárok na azyl. Z toho obrovského čísla, by sme sa dopracovali povedzme, že k tretine (ničím nepodložené číslo). Stanovili by sa kapacity jednotlivých krajín, koľko utečencov môžu prijať. Chceš ísť do Nemecka – o.k., ale ono má kapacitu len 300 tisíc a práve sa naplnila, musíš si vybrať inú krajinu. Ak sa Ti žiadna nepáči, žiaľ musíš sa vrátiť. Nie, to nie je nútenie, je to právo na slobodný výber v rámci určitých pravidiel.

Aj naši občania utekajúci v čase socializmu si museli vyberať krajiny podľa určitých kvót. Alebo ak im zamietli USA, boli nútení si vybrať Mexiko. Ale mali na výber.

A čo s tými, ktorí by si takýmto spôsobom vybrali Slovensko? Nezvládli by sme skontrolovať identitu dvoch tisícok ľudí? Ak by sa z nich poniektorí tu mohli usadiť, niet lepšej kontroly ako ľudia medzi ktorými našli útočište. Povinnosti štátu o dbanie na bezpečnosť by prebrala sama komunita, kde bola rodina umiestnená. A tá komunita by rozhodla, do akej miery by sa spomínaní utečenci integrovali. Ak by ich od samého začiatku ignorovali, brali by ich ako cudzí element a vytesňovali na okraj, je jasné že by sa zatrpknutí možno utiekli a uzatvorili vo svojej viere, v Islame, ku ktorému možno teraz ani neprechovávajú veľké city.

Netreba zabúdať, že k radikalizácii vedie aj vylúčenie jedinca zo spoločnosti, z komunity.

Po niekoľkých rokoch strávených na Slovensku sa z nich stávajú plnohodnotní členovia Únie s právom cestovať a usadiť sa kde chcú. Môžu sa presťahovať. Odpadá tu predstava, že sme niekoho prinútili niekde ostať proti svojej vôli. Len sme stanovili kritériá a zákony, za akých okolností sa môžu stať plnohodnotnými členmi Únie.

Ale k tomu všetkému je potrebná vôľa. Vôľa, ktorá nie je. Lebo ako povedal klasik, kde je vôľa, tam je cesta.

Kým štáty Európskej únie sa pomaly dopracúvajú k určitým riešeniam, my sa len prizeráme. A ich častujeme pohŕdavými výrazmi – „Konečne sa prebrali, kde zmizla ich solidarita, zrazu zmenili názor a pod.“ No cesta k týmto zmenám mohla byť spoločná a rýchlejšia. A k uzatváraniu hraníc vnútri Schengenu nemuselo dôjsť.

Naopak, uzatvorená mala byť vonkajšia hranica celej Európy. Prečo k tomu nedošlo, sám neviem.

Dnes, keď sa v Lýbii dve vlády spájajú v snahe čeliť útokom Islamského štátu, už mal byť vypracovaný projekt zabránenia prílevu ďalších utečencov, prisľúbená vojenská pomoc pre novú vládu v boji s IS za výmenu postavenia utečeneckých táborov.

Namiesto toho vidíme hľadanie iných riešení. Hľadanie úniku. Priam sa bojím napísať, že Maďarsko už má pripravený scenár vystúpenia z EÚ, len čaká na vhodný moment. Akonáhle by Veľká Británia opustila úniu, môže nastať dominový efekt v podobe Slovenska, Poľska a Česka. Nevidím do hláv čelných predtaviteľov týchto krajín, ale dokážem si predstaviť, že o takejto možnosti premýšľajú. Do éteru sa púšťajú myšlienky, že už to nie je Únia, do ktorej sme vstupovali, že únia sa podobá Sovietskemu zväzu, a že je nutné vytvoriť novú demokraciu, ktorá v EÚ už prestala platiť. Dosť bolo liberálnej demokracie. Trasúcim sa hlasom sa pýtam, a ako vyzerá tá nová demokracia v mysli Orbána a Kaczynského?

Teraz najčítanejšie