Denník N

Zmeny

Ilustrácia – Jupi Lu/Pixabay
Ilustrácia – Jupi Lu/Pixabay

Kto s kým po novom. Ľúbostná poviedka.

Čert porantal vnútrobloky! Tento nový „sociálny vynález“. Vraj „aby sa ľudia, čo spolu bývajú v dome, lepšie spoznali“. Ako keby niekto mal chuť spoznať sa s tetkami z druhého alebo šiesteho poschodia, ako aj s ich manželmi, zbierkou pochybných indivíduí, neraz s nejasnými spôsobmi obživy!

Náš vchod a vnútroblok musí byť výnimka zo všeobecného trendu, lebo v skutočnosti sú ľudia z nášho vnútrobloku a k nemu prislúchajúcich vchodov veľmi zaujímaví. Čo ľudia – ale všetky tie slečny!

Napriek pracovnej záťaži sa mi do letného večera podarilo vopchať aj svoju obligátnu trojkilometrovú prechádzku okolo jazera. Teplota (vzduchu, jazero som neskúsil) už večer klesla na najlepšiu, aká môže existovať: 25 stupňov. Dal by som ju uzákoniť celodenne, celonočne a celoročne.

Chcel som pri návrate z prechádzky rýchlo vtrieliť do nášho vchodu a – ako vždy ignorujúc výťah – svižne vykráčať hore schodmi na svoje piate poschodie, lenže z vnútrobloku som začul džavot družných hlasov. Susedia si očividne „vyrazili do vnútrobloku“ a prebieha improvizovaný letný susedský večierok.

Zaváhal som: do nášho vchodu sa dá vojsť z ulice aj z vnútrobloku. Ak vojdem z ulice, nikto si ma nevšimne a nestratím ani minútu času. Lenže čo ak je na večierku aj… Viva?

Zamieril som do vnútrobloku. Rýchlym pohľadom som skenoval účastníkov a účastníčky večierka; bolo ich možno pätnásť. Ešte stále bolo pološero a všetky osoby by sa dali identifikovať, aj keby sme vnútroblok nemali osvetlený.

Áno, správny predpoklad: tam je. Ťažko prehliadnuť jej vysokú postavu korunovanú havraními vlasmi sčesanými do impozantného drdola.

Keby som bol vedel, že sa bude konať susedský večierok, bol by som mu obetoval aj prechádzku okolo jazera. Vlastne nie, opravujem: keby som bol vedel, že sa bude konať večierok, na ktorý príde Viva, bol by som mu obetoval prechádzku. Večierkom bez Vivy by som opovrhol ako trestuhodným mrhaním času. Len tak hodinu či dve poflakovať sa, postávať vo vnútrobloku a drístať so susedmi? Neospravedlniteľné. Nič nie je dôležitejšie než zdravý pohyb! Teda… takmer nič.

Nie, rozhodne nechcem vzbudiť dojem, že sa k nim chcem pridružiť. Vedia, že nie som ten typ, a mohlo by im to byť podozrivé. Miesto toho treba… spomalil som krok a úmyselne som sa šuchtal smerom k nášmu vchodu, z nohy na nohu.

„Rolo!“ Ďalší správny predpoklad. To ma zavolala Mia, domovníkova dcéra. Krásne dievča. „Poďte sem k nám, neutekajte už zase!“

Mia vyzerá sviežo a neodolateľne aj v januári zababušená v zimníku – čo potom ešte v letný večer v ultrašortkách a tričku, ktoré toho viac odhaľovali, než zakrývali? Bolo vidno, že prítomní muži museli vyvíjať veľkú dávku sebakontroly, aby na nej nenechali zrak po celý čas a nepožierali ju ním. Ktovie, koľko z nich sa zúčastňuje večierka z rovnakých pohnútok ako ja.

„V našom dome nastávajú veľké zmeny!“ povedala mi Mia. Stáli sme v hlúčiku troch či štyroch ľudí; ostatní sa bavili v širšom kruhu.

Akokoľvek bol Miin zjav neodolateľný, snažil som sa na rozhovor s ňou postaviť tak, aby som pri pohľade na ňu zároveň v jej pozadí videl Vivu, ako sa baví s ostatnými. Tak… podarilo sa. Odpovedal som na Miine banálne otázky a vľúdne som jej prikyvoval, no pri každej možnej príležitosti som sa snažil nechať svoj pohľad zablúdiť smerom k Vive.

No nie tak, aby to bolo nápadné; nie je nič trápnejšie než chlap, ktorý nezakryte civie na ženu. Alebo si o sebe myslí, že to robí nenápadne, ale v skutočnosti je to pre všetkých naokolo – a najmä pre dotyčnú – celkom zjavné.

Viva bola – ako vždy, a ako sa patrí na nositeľku jej mena – veselá, živo sa smiala na všetky strany, obdarúvala svojím žiarivým a pre mňa elektrizujúcim úsmevom všetkých naokolo. Ako vždy bola aj zapýrená. Niežeby sa hanbila – išlo o prirodzené sfarbenie jej tváre, ktoré si iné ženy musia umelo privádzať kozmetickými prostriedkami. A chlapi to žrali. Chlapi to na dnešnom večierku nemali jednoduché: tu Mia, tam Viva. Kam sa pozrieť skôr? Ja som v tom mal jasno.

„Zmeny?“ spýtal som sa Mie a vrátil som sa k téme, ktorú nadhodila na úvod, ale potom sme ju zahovorili banálnosťami. „Aké zmeny?“

„Ondro sa odsťahuje od pani Vilmy!“ povedala Mia víťazoslávne.

Pozrel som sa na pani Vilmu, ktorá ako jediná účastníčka večierka nestála, ale sedela na lavičke. Vedľa nej ležal jej obrovský fľakatý bernardín, ktorého podchvíľou hladila po hlave, kým bola ponorená do rozhovoru so susedmi.

„Už bol najvyšší čas,“ pomyslel som si o Ondrovi. Bol to nemotorný tĺk a bola hanba, že v takom pokročilom veku naďalej býval s matkou a nechal sa ňou vydržiavať.

„Čo si našiel robotu v zahraničí?“ spýtal som sa nahlas.

„Čoby… žení sa! Žení sa s Barbarou… poznáte ju, nie?“ povedal chlapík s dlhými rozpustenými vlasmi, z tretieho poschodia – softvérový dizajnér, ktorého meno som stále nepoznal.

Jasné, že som poznal škuľavú Barbaru. Musela bývať niekde nablízku, lebo pomerne často bola hosťom v našom vnútrobloku. Pre odroňa Ondra tak akurát! Mal som chuť okamžite pristúpiť k pani Vilme a srdečne jej potriasť rukou s gratuláciou, že sa svojho syna nemehla konečne zbaví.

„Ale to nie je všetko!“ povedala Mia triumfálne. „Aj Thea sa vydáva! Za Braňa!“ A otočila hlavu smerom k širšiemu hlúčiku diskutujúcich. (To mi vyhovovalo.) „Thea!“ zavolala na ňu. „Akurát hovorím Rolovi, že si berieš Braňa!“

Thea obrátila hlavu smerom k nám. Vivina mladšia sestra, ale vyzerala celkom inak. Takisto veľmi príťažlivá, ale s plavými, krátkymi, kučeravými vlasmi. A s okuliarmi, ktoré by nejedna žena považovala za príťaž, no pri nej iba zvýrazňovali jej energickosť a pôvab. Nikto by si netipol, že Viva a Thea sú sestry.

Thea nám na potvrdenie na diaľku prikývla, takisto sa veselo smiala. Aj Viva sa už pozerala naším smerom; už predtým som si všimol, že kútikom oka zaregistrovala môj príchod.

Pravdaže, s Vivou je to beznádejné. A nečudo. Je zadaná Palovi. Dlhoročne.

„Ako to bude s výmenou nášho výťahu?“ spýtal sa ma softvérový dizajnér. „Dožijeme sa jej vôbec?“

„Neviem, nepoužívam výťah,“ odvetil som a musel som sa ovládať, aby som mu namrzene neodsekol, že ma otravuje takými triviálnosťami.

Napriek tomu mi začal vymenúvať všetky lapálie s výmenou výťahu spojené, čo ma roztrpčilo dvojnásobne, lebo keď som chcel predstierať, že ho počúvam, a aspoň pasívne, zdvorilo jeho slovám pritakávať, musel som mať hlavu pootočenú jeho smerom, čím sa mi Viva stratila zo zorného poľa.

Vývojár dorumádzgal na tému výťahu a ja som začal predstierať, že si ešte raz idem pozornejšie prezrieť, kto všetko je vlastne prítomný na dnešnom večierku. Pravdaže, bolo mi to ukradnuté – zaujímala ma jedine Viva. No dalo mi to zámienku pootočiť hlavu preč od vývojára tak, aby som okrajovo videl aj Vivu.

Keby som sa bol zúčastnil večierka od začiatku, možno by sa mi prirodzeným spôsobom podarilo prekľučkovať cez diskusný hlúčik až k Vive a prehodiť s ňou aspoň zopár viet. Takto to bolo náročné – aby to nepôsobilo vtieravo.

Využil som však bernardína pani Vilmy, čo ležal vedľa lavičky na polceste medzi nami a Viviným hlúčikom.

„Ty si ale krásavec!“ povedal som, pristúpil a čupol som si k nemu a začal som ho tľapkať po hlave. Tak prosím: už len tri metre od Vivy. Pes na mňa hľadel obrovitánskymi, priezračnými očami; dobrotivejšieho psa by ste nikde nenašli. Papuľu mal v letnom ovzduší rozďavenú, vlnil sa mu z nej jazyk a na trávnik mu z neho odkvackávali potôčky slín.

Nešlo to. Viva bola príliš obletovaná prítomnými chlapmi, ako aj svojimi kamarátkami z vnútrobloku, než aby sa medzi nich všetkých podarilo napochytro vtisnúť.

Vstal som od psa a vrátil som sa k Miinmu hlúčku.

„A čo vy, Rolo?“ spýtala sa ma Mia.

„Čo ja?“ povedal som.

„S kým sa vy dáte dokopy?“ povedala, z ničoho nič mi dala obe ruky na ramená a pobozkala ma na pery.

Jej pery chutili osviežujúco ako maliny. Tým chcem povedať, že vôbec nemali chuť malín, ale boli osviežujúce ako maliny.

„Budem už musieť ísť,“ povedal som. „Musím dokončiť článok.“

„Týmto štýlom,“ povedala Rafaela (vydatá, z prvého poschodia), ktorá stála blízko nás a ako jedna z mála si všimla Miin bozk, „sa nedáte dokopy s nikým a nikdy.“

„Článok!“ zvolala Mia s humorne predstieraným pobúrením. „Že článok! Čistá výhovorka!“

Mala pravdu: bola to výhovorka. Lenže existujú aj pravdivé výhovorky a táto bola pravdivá. Naozaj som ešte dnes večer musel dokončiť článok. A akokoľvek to pred odchodom na prechádzku vyzeralo beznádejne, vedel som, že zásluhou toho, že som sa prinajmenšom desať minút ukradomky kochal pohľadmi na Vivu, sa mi článok dnes dopísať podarí. Viva bola dynamo. Čo je pre iných kofeín, alkohol alebo kokaín, pre mňa zariadi jeden letmý pohľad na Vivu. A dnes večer som si pohľadov na ňu užil neúrekom – desať, možno až pätnásť minút rýdzej slasti? To ma nabije energiou minimálne na ďalšie tri dni.

Rozlúčil som sa s Miou, vývojárom a Rafaelou a pobral som sa znova smerom k nášmu vchodu. „Pozrie sa na mňa,“ pomyslel som si. „Pozrie sa. Ja to viem!“

S rukou na kľučke brány od nášho vchodu som sa ešte raz a naposledy obzrel na susedskú partiu. Viva – už vzdialená na dobrých pätnásť metrov, ale aj v prítmí naďalej zreteľne viditeľná – bola pohrúžená do družnej debaty, z ktorej ako interpunkčné znamienka vyprskával smiech. Kdežeby ona venovala pozornosť čomukoľvek, čo nie je v jej bezprostrednom okolí!

Stlačil som kľučku na bráne. Viva zdvihla hlavu a ponad hlavy smejúcich sa ľudí sa pozrela na našu bránu.

Potlačil som dvere dovnútra, zabočil za roh a kráčal hore schodmi, berúc po dva naraz.

Teraz najčítanejšie

Alexander Avenarius

Prekladateľ, korektor, tlmočník, učiteľ jazykov, správca serverov. Milovník elektronickej literatúry a mobilných prístrojov (čiže digitálny knihomoľ), študent filozofie a filmov, polyglot, grafoman, hobby-recenzent. Tvorca alternatívneho rozloženia slovenskej klávesnice. Môj alternatívny blog je na adrese extempore.top. Svoje knižné, filmové a iné recenzie posielam – vzhľadom na prehlbujúcu sa nefunkčnosť portálov IMDb a Amazon – aj do blogu AveKritik.com.