Slovenské potraviny na slovenský stôl!

Čo to vlastne tá sebestačnosť je? Podľa výkladového slovníka je to nepotrebnosť cudzej pomoci, skutočnosť, že si niekto/niečo vystačí sám, nezávislosť, schopnosť organizmu (štátu) uspokojovať svoje základné potreby.

Takže, ak sme boli za socializmu sebestační podľa tejto formulácie, tak sme si dopestovali a dochovali toľko, koľko sme potrebovali k nasýteniu národa.

Naozaj? A nebolo to náhodou tak, že sme na nasýtenie národa použili len to, čo sa nám podarilo dopestovať a dochovať? V nominálnej hodnote tie čísla sedia, vyviezli sme viac potravín ako sme doviezli, ale z pohľadu komodít tu niečo nesedí.

Sebestační sme neboli preto, že sme si dokázali všetko dopestovať a dochovať, ale preto, že sme dovážali málo, len to najnutnejšie, lebo na to neboli peniaze a aj to málo čo sa nám podarilo dopestovať a dochovať navyše plánu, sme predali do zahraničia za valuty. Spýtajte sa pamätníkov tej doby, ľudí nad päťdesiat, či si pamätajú z obchodov plné výklady pomarančov, mandarínok, banánov počas celého roka. Alebo v zimných mesiacoch hrozno, melóny, paradajky, papriky, šaláty? Nie, nebolo to, vo veľkých mestách ste dostali aj tento tovar, ale len vo vybraných obchodoch a stáli sa na to rady a aj do toho radu ste sa dostali len po známosti. Na vidieku a v menších mestách ste nedostali v obchodoch ani zemiaky. Nie preto že by neboli, ale preto, že si ľudia dopestovali doma a nepotrebovali ich kupovať v obchode.

Vraj jedna pätina poľnohospodárskej pôdy, voľakedy obrábanej, stojí úhorom, teda sú z nej pasienky. Lenže to je celková výmera obrábanej pôdy do ktorej je zarátaná aj pôda, na ktorej sa pestovali technické plodiny, ľan, mak, zemiaky a bylinky pre farma priemysel, olejnaté plodiny pre export, plodiny pre chov dobytka a ošípaných. Výmera pôdy, na ktorej sa pestovali potraviny na stôl bola podstatne menšia a až dvadsať percent všetkých potravín, ktoré sa vtedy dopestovali a boli súčasťou našej potravinovej sebestačnosti, si ľudia dopestovali doma, vo svojich záhradách a predzáhradkách. Tých záhradách a predzáhradkách, v ktorých nám teraz stoja altánky, garáže, spevnené plochy pre autá, bazény, jazierka, okrasné stromčeky, kríky, anglické trávniky, japonské záhrady, kamenné chodníky talianskeho štýlu, obrovské španielske terasy, okrasné kvetinové záhony, pergoly a to, čo sme nestihli zastavať, len bez úžitku kosíme, mulčujeme.

Potom prídeme do obchodu a do košíka hodíme pol kilové balenie rajčín z Maroka len za 2.99 a frfleme nad tým, že dvesto päťdesiat gramové balenie rajčín zo Slovenska stojí až 2.49. Ráno si privstaneme a cestujeme aj desať-pätnásť kilometrov do obchodu v ktorom majú akciu. Španielske melóny, poľské maslo, taliansky olej, české pivo a nemecké mlieko. Mädlíme si ruky ako dobre sme nakúpili a koľko sme ušetrili oproti iným obchodom v ktorých majú ten istý tovar, len pôvodom zo Slovenska.

Za socializmu sme boli sebestační len preto, lebo bol v krajine nedostatok a tak sme boli nútení sa postarať sami o seba, pestovali a chovali sme doma všetko čo sme potrebovali k prežitiu.

Teraz nežijeme v nedostatku, žijeme v luxuse.

Teraz ako krajina nie sme ani sebestační, ale nie preto, lebo nejaká EÚ sa tak rozhodla, ale to my, my sme zleniveli, spohodlneli a zlakomili sa. Vyhovárame sa, že nemáme čas, že sa nám neoplatí nič pestovať a popravde, je jednoduchšie si sadnúť s plechovkou nemeckého piva na španielsku terasu a kochať sa pohľadom po anglickom trávniku, ako sadiť, okopávať a polievať. Takže, ak niekto začne útočiť na vaše emócie cez našu nesebestačnosť, požiadajte ho o fotku jeho záhradky a blok z obchodu.