Pretvárka a predstieranie ako spôsob zvýšenia dôveryhodnosti

Tí, ktorí si všimli, že som v tomto denníku začala  písať blogy, prvý bol publikovaný 31.3.2020 pod názvom “ Talár nerobí sudcu neviditeľným“  https://dennikn.sk/blog/1831334/talar-nerobi-sudcu-neviditelnym/

vedia, že som sa venovala témam súvisiacim s mojou profesiou advokáta  jednak z pohľadu praktikujúceho advokáta a jednak z pohľadu občana advokáta, ktorý žije na Slovensku. A ako advokát viem, že podľa Ústavy Slovenskej republiky, mám podobne, ako všetci občania nielen právo na vlastný názor a svetonázor, ale mám aj ústavou a Dohovorom o ľudských právach garantované právo slobodne prijímať a šíriť informácie, mám právo na slobodu prejavu, myslenia, svedomia a náboženského presvedčenia.

Na rozdiel od bežných občanov, pre ktorých aj v našom štáte platí zásada „neznalosť zákona neospravedlňuje“, a ktorí sú z môjho pohľadu vo vzťahu k zákonom murármi, ktorí pri stavbe domu používajú tehly, ktoré im vyrobil niekto iný a pracujú podľa projektu, ktorý pripravil niekto iný, advokáti by mali patriť k „architektom“ práva, teda tým, ktorí nielenže vedia pripraviť kvalitný projekt právneho štátu, ktorí nielenže dokážu vypáliť kvalitné tehly na stavbu domu, ale dokážu rozoznať aj to, že zákony, ktoré  musia použiť pri stavbe  ako tehly, sú nekvalitné, že projekt právneho štátu, ktorý produkuje zákonodarná a výkonná, ale aj súdna moc, spôsobuje jeho nestabilitu, ohrozuje bezpečnosť a zdravie  občanov, o estetickom dojme ani nehovoriac.

Advokát, ktorý skutočne rozumie svojej profesii, vie čo je jeho poslaním, nemôže byť oportunistom. Ustráchaným ratlíkom, ktorý sa trasie a  krčí v kúte a čaká, kedy mu mocní hodia kostičku a láskavo ho pohladia po hlavičke, a blahobytne sa oblizuje, keď vidí, ako mu utešene rastie bankové konto.  Nemôže byť zradcom, ktorý pri prvom náznaku problému hodí klienta cez palubu. Nebude sa pýšiť  tým, že jeho klienti sa síce popriznávali aj k trestnej činnosti, ktorú nespáchali, ale za to si behajú po slobode, tešia sa pohodliu domova a rodinnému kruhu, zatiaľ čo tí druhí, pre ktorých je osobná česť  dôležitejšia než materiálne výhody a osobné pohodlie, a tvrdošijne trvajú na svojej nevine, sedia v base a ich advokáti sú len upotení chudáci, ktorí svojim klientom aj tak nepomôžu a  ich klient si môže maximálne vytesať do kameňa, že je nevinný, ale jeho životné plány sa zúžia na priestor väzenskej cely.

Čo sa týka môjho hodnotového nastavenia, urobila som voľbu, ktorá ma núti zachovávať prísnu politickú neutralitu. To neznamená, že sa názory politikov, ktoré sú oveľa premenlivejšie ako počasie, nemôžu v určitých etapách ich politizovania prekrývať s mojimi (väčšinou v opozičných laviciach), aby sa potom, keď zavanie iný politický vietor, neuberali inou trajektóriou.

Ako človek som presvedčená o pravdivosti toho, čo vyslovil slávny básnik a mimický herec v období Caesara v 1. storočí pred Kristom, Publius Syrus “ Ubi innocens damnatur, pars patriae exulat.“ čo v preklade ako je uvedený v knihe „Latinské právnické výrazy a výroky“ od Prof. JUDr. Karola Rebra, DrSc, 1995, u ktorého som aj ja robila skúšku z rímskeho práva, znamená „ Kde je nevinný odsúdený ( a musí utiecť), časť vlasti je v exile.“ A to platí aj na jeho ďalší výrok “ Ubi iudicat, qui accusat, vis, non lex, valet“, v preklade “ Kde rozhoduje ten, kto obviňuje, platí  sila, nie zákon.“

A keďže náš trestný proces je založený na zásade “ rekonštrukcie deja“, za  ktorý má byť páchateľ potrestaný, lebo ten, kto je očitým svedkom skutku, alebo poškodeným, nemôže byť súčasne ani sudcom, ani žalobcom a ani obhajcom, na to, aby sme sa priblížili k pravde a spravodlivému potrestaniu páchateľa, je mimoriadne dôležité prísne dodržiavanie zásad trestného procesu, ktoré tento  handycap ( že sudca nie je očitým svedkom a predsa má rozhodnúť, či sa niečo stalo) vyvažujú. Medzi tieto zásady jednoznačne patrí prezumpcia neviny a právo na objektívneho, nezaujatého sudcu.

Prečo ? Lebo ten, ktorý je zaujatý, vás už vopred túži buď potrestať, alebo oslobodiť a tak sa v jednej osobe spája osoba žalobcu alebo obhajcu a  aj sudcu. A keďže hodnotenie dôkazov je myšlienkový proces, ktorý sa odohráva práve v hlave sudcu, jeho prvotné nastavenie voči páchateľovi výrazne ovplyvňuje to, akou optikou, pod akým svetlom, z akej blízkosti vyhodnotí ten, ktorý dôkaz. Ako ho spojí alebo nespojí  s iným a  aké závery vyvodí o vašej vine, či nevine.

Preto je problém, ak sa o sudcovi verejnosť dozvie, že hlboko opovrhuje svojimi sudcovskými kolegami, ktorých nazýva sviňami. Pričom je viac ako logické dospieť k záveru, že k takémuto opovrhnutiu ho pravdepodobne vedie jeho vnútorné presvedčenie o ich vine, a preto ich zavrhuje, pretože ich správanie považuje za neakceptovateľné. A  súčasne sa verejnosť dozvie, že sudca, ktorý už pred znalosťou spisu vyniesol súkromný ortieľ a morálny súd, môže  rozhodovať o vine kolegu, na adresu ktorého sa opovržlivo vyjadril.

Preto je problém, ak o sudcovi, v ktorého veci je vznesená zo strany obhajcu námietka zaujatosti pre blízky vzťah  sudcu a osoby, ktorá sa spomína v spise v postavení možného poškodeného z trestného činu, sa verejnosť najprv dozvie, že takýto vzťah popiera, a neskôr nie z vlastnej iniciatívy sudcu, ale nechcene, vyjde najavo opak. Preto je problémom aj  to, že o námietke zaujatosti bezodkladne tento sudca nerozhodol a obhajca sa domnieva, že by svoj blízky vzťah s možnou poškodenou zatajoval, nebyť odhalenia zo strany novinára, ktorého za toto odhalenie niektorí označujú za podlého, iný za nemorálneho.

Na morálny aspekt zverejnenia informácie poukázal aj predseda Špecializovaného trestného súdu. Keďže jeho vlastné konanie, ktoré by sme tiež mohli zahrnúť do oblasti súkromnej sféry sudcu, sa stalo predmetom šetrení nielen orgánov činných v trestnom konaní ( zadržanie vodičského preukazu pre jazdu pod vplyvom alkoholu), ale aj pred súdnou radou, rozoberali ho viaceré médiá, aj na vlastnej koži okúsil aká nepríjemná môže byť publicita, najmä, keď namieri reflektor na vaše zlyhania. Keď si občan, verejnosť, urobí rešerš z toho, čo je o ňom prístupné vo verejnom priestore, môže dospieť k záveru, že by mohol mať problém s alkoholom, keďže sa nezdržal ani predtým, že pod vplyvom alkoholu sadol za volant. Je to súkromná vec sudcu ?

Môže závislosť na akejkoľvek látke ovplyvniť rozumové schopnosti človeka, môže ovplyvniť jeho úsudok a najmä, môže ohroziť jeho nezávislosť a slobodu rozhodovania ? Sú toto legitímne otázky verejnosti, alebo je to zásah do súkromia  ? A položme ešte ďalšiu otázku : Je symetrickou, primeranou reakciou na takýto problém to, že je sudcovi zverená významná funkcia v správe súdu a udelená bezpečnostná previerka ? Ak človek zápasí s takýmto problémom, naozaj nepredstavuje žiadne bezpečnostné riziko ? A tu vôbec nejde o snahu kohokoľvek za čokoľvek odsudzovať. Ide o dôveru verejnosti v justíciu a v štát, ako taký.

Tu by som si dovolila krátku odbočku k zatýkaniu šéfa NBÚ. Položme si   otázku : Je vôbec možné považovať NBÚ za dôveryhodnú inštitúciu, keď udeľuje previerky osobám ako je špeciálny prokurátor, ktorý má všemožné prepojenia nielen na politikov, pôsobil vo výkonnej moci a pôsobil v advokácii, navyše má uložený podmienečný trest ( to akým spôsobom o ňu požiadal  je v tomto kontexte irelevantné). Alebo ak môže mať previerku  súčasný predseda špecializovaného trestného súdu, ale dali by sa spomenúť aj iní, ktorí sa z povedomia verejnosti už vytratili. A aký význam vlastne majú tieto previerky vo svetle toho, kto všetko môže zasadnúť do kresiel najvyšších ústavných činiteľov a aj bez previerok z titulu funkcie, do ktorej bol zvolený, má prístup k citlivým informáciám ?

A preto si dovoľujem urobiť záver, že na Slovensku sa previerky pre verejnosť javia len ako fraška a divadlo. Jedných dusia, trikrát prevrátia ich spodnú bielizeň, či na nej nie je ani špinka, a u  iných, nevadí ani zablatený kabát, ktorý vidí každý už z diaľky.

Preto nechajme previerku previerkou. A akceptujme fakt, že ani osobné zlyhanie sudcu v jeho súkromí, ktoré má aj trestnoprávnu rovinu, ako je požitie alkoholu za volantom, nie je prekážkou v jeho kariérnom raste a je mu zverená vedúca funkcia.

Občania  sa vďaka tomu, že pre médiá sú peniaze a zisk až na prvom mieste, v oblasti právnych prípadov, zmenili na fanúšikov športových zápasov na tribúnach. A túto pozíciu sú schopní zmeniť až potom, keď sa sami ocitnú na hracej ploche a vytriezvejú do reality. My advokáti pri nich vždy stojíme na hracej ploche, nefandíme z tribún.

A čo  môže občanovi, ktorý sa dostal na hraciu plochu, vadiť napríklad na súkromí predsedu špecializovaného súdu,  pán František ?

Napríklad to, že občan milión, postavený pred súd za jazdu pod vplyvom alkoholu, kedy v malej obci, cez víkend, kde sa zúčastnil na svadbe priateľa, ráno o pol štvrtej, kedy ho zastavila hliadka na ľudoprázdnej ulici, nikoho nezrazil, nezranil, nespôsobil žiadnu škodu, nenarazil do iného auta (ako to bolo v prípade predsedu súdu), nafúkal 1,5 promile a za to dostal trest zákazu činnosti 5 rokov a 7 mesiacov !!! Tento prísny trest mu bol udelený vďaka tomu, že štát v trestnej politike  vyhodnotil trestné činy, ku ktorým dochádza jazdou pod vplyvom alkoholu za veľmi závažné, a videl potrebu ju sprísniť až na úroveň takmer nulovej tolerancie: A tak sa znovelizoval trestný zákon, s účinnosťou od 1.11.2011 tak, že ak sa opakovane dopustíte ohrozovania pod vplyvom návykovej látky, bez ohľadu na to, že trest za predchádzajúce odsúdenie vám už bol zahladený, súd má ukladať sprísnený trest zákazu činnosti tak, že najmiernejším je trest nad  5 rokov ( trest má ukladať v hornej polovici trestnej sadzby, ktorá je stanovená od 1 do 10 rokov).

Darmo sa občan milión bránil, že predchádzajúci trest mu bol udelený pred viac ako 10 rokmi, je zahladený, a že ho  vtedy  ešte ako mladíka zastavili na sídlisku blízko jeho bydliska na mopede a “ nafúkal.“ Darmo sa bránil, že za 10 rokov sa poučil a ničoho podobného sa nedopustil.  Darmo sa bránil, že sa živí ako profesionálny vodič, a od jeho príjmu a pomoci sú závislí aj jeho chorí rodičia, ktorých vozí do nemocnice, že  príde o zdroj príjmu na dlhé roky.

Odvolací súd,  mu prostredníctvom obhajcu odkázal, že na to všetko, čo uvádzal v odvolaní, mal myslieť vtedy, keď sadal za volant pod vplyvom alkoholu. A v odôvodnení zamietnutia odvolania k svojmu odkazu dodal “ V tomto smere sa odvolací súd nemohol stotožniť s námietkami obhajoby, že uložený trest zákazu činnosti vo výmere 5 rokov a 7 mesiacov je pre obžalovaného neprimerane prísny. Pri hodnotení osoby obžalovaného prvostupňový súd správne konštatoval, že obžalovaný bol dňa 17.11.2011 právoplatne odsúdený za prečin ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 odsek 1 Trestného zákona, za čo mu bol uložený podmienečný trest odňatia slobody vo výmere 4 mesiace s určením skúšobnej doby na 1 rok, ako aj uložený trest zákazu činnosti po dobu 18 mesiacov. Prejednávanej trestnej činnosti sa obžalovaný dopustil 3.7.2022, teda s dlhším časovým odstupom, pričom v čase prejednávania trestnej činnosti ani odvolací súd nemohol vo väčšej miere prihliadnuť na túto skutočnosť, keďže ide o veľmi frekventovanú trestnú činnosť, ktorá v konkrétnych prípadoch spôsobuje ťažko napraviteľné následky. Keďže páchanie tejto trestnej činnosti má stúpajúci tendenciu, pri trestaní páchateľov – vodičov nadobúda väčšiu dôležitosť aj pôsobenie generálnej prevencie. Preto pri trestaní konkrétnych páchateľov súdy musia nielen prísne individualizovať tresty, ale táto individualizácia trestov v sebe musí obsahovať aj dôslednejšie hodnotenie pôsobenia generálnej prevencie.“

Aj keď sa čitateľ vo všeobecnosti dokáže stotožniť s konštatovaním súdu, je tu viacero ALE.

Neprimerane tvrdé tresty nie sú spravodlivé a nespravodlivosť nevedie k žiadnej generálnej prevencii. Ak tento mladý človek pochybil, ale nebol závislý od alkoholu, potom ako ho súd pripravil o možnosť živobytia, možnosť pomôcť finančne a aj inak rodičom, sa môže prepadnúť na dno chudoby a stať sa závislým na alkohole, keďže už šoférovať nemôže. Prevenčný účinok trestu sa dostaví len vtedy, ak ho aj páchateľ vníma ako spravodlivý a akceptuje ho, a preto by sa súdy mali snažiť o takýto štýl súdenia. Štýl, ktorý napomáha k pohode, porozumeniu a čistote vo verejnom živote. Štýl, ktorý nevytvára zatrpknutých odporcov systému, z ktorého majú pocit, že ich nespravodlivo zomlel a nedal im šancu. A preto sa k neprimerane tvrdým trestom opakovane vyjadruje odmietavo aj Európsky súd pre ľudské práva.

Ťažko sa  dá stotožniť s trestom,  najmä ak si človek úprimne priznal pochybenie, keď súčasne vo verejnom priestore vidí, že sudcovia, ktorí mali v minulosti podobný problém, požívajú dôveru štátu, verejnosti, kariérne rastú a neprepadli sa na hranicu chudoby. Ťažko sa potom dá vyhnúť tomu, aby sa  pojem „individualizácia trestov“ nestal podobným zásade “ čo je dovolené bohovi nie je dovolené volovi.“

A preto nie je súkromný život sudcov ( ani prokurátorov) len ich súkromnou vecou. Ale rozhodnutie zvoliť si povolanie sudcu a prokurátora súkromnou vecou je, a preto ten, čo ho urobí, by si mal uvedomiť aj dôsledky, ktoré to bude mať aj na jeho súkromný život, nielen na výšku príjmu a kariérny rast.