Denník N

Chýba nám Ben

Ilustrácia – Mediamodifier/Pixabay
Ilustrácia – Mediamodifier/Pixabay

Druhá detektívna poviedka.

Z Los Angeles sme sa stihli vrátiť práve včas na to, aby sme v posledný septembrový deň odvolili v parlamentných voľbách, ktoré priniesli pre Slovensko taký šokujúci výsledok.

Hneď na druhý deň mi zavolal bývalý spolužiak z gymnázia Hogofogo: „Už si sa vrátil z LA?“

„Počuješ v mojom pozadí príboj vĺn Tichého oceána? Nepočuješ. Jasné, že sme sa už vrátili. Som v Bratislave.“

„Budúci týždeň máme gymnaziálnu stretávku – hádam si nezabudol!“ Hogofogo bol jej organizátor.

„Jasné, že nezabudol.“

„Lenže stále nám chýba Ben,“ pokračoval Hogofogo. „A tak sme si spomenuli na teba.“

„Na mňa? Čo ja mám s Benom? Ben sa stratil z povrchu zemského. Ani na minulých stretávkach nebol.“

„Lenže ty sa tak rád hráš na detektíva,“ zalichotil mi Hogofogo, „a už si zopár prípadov ako detektív amatér vyriešil. Prečo by si za týždeň nedokázal vypátrať aj Bena?!“

„Si myslíš, že nemám inú robotu?“

„Už som ti pripravil prvé materiály,“ nedal sa Hogofogo, „aby nezostalo všetko len na tebe. Zistil som, na ktorej ulici naposledy bývala rodina Mysliveckých – rodina jeho rodičov. Aj keď to bolo ešte za komunizmu. A zistil som aj, že Ben odohral posledný súťažný ligový basketbalový zápas pred siedmimi rokmi – potom po ňom zľahla zem. Zohnal som ti však adresu jeho basketbalového oddielu a aj mobilné číslo na hlavného trénera. Tak čo, pustíš sa do toho?“

* * * * *

Kráčal som strmo do kopca do luxusnej bratislavskej štvrte nad Hradom aj nad Slavínom, neďaleko trolejbusovej trate, a dosť som sa pritom zadýchal. Nie celkom Ficovo Bonaparte, ale blízko.

Už sa stmievalo v skorý, ale teplý októbrový podvečer, keď som zastal pred bránou rodinného domu, ktorého adresu mi zistil Hogofogo: ulica Nad Hrebienkom 89. Kto dokázal v takejto prominentnej štvrti bývať už za komunizmu, asi pod režimom veľmi netrpel.

Zazvonil som pri bráne, na ktorej chýbala menovka. Po chvíli otvorila dvere domu, ku ktorému od brány viedla vydláždená cestička, mladá žena v šortkách – sotva dospelé dievča.

„Slečna Myslivecká?“ povedal som.

„Čo?!“ povedala.

„Ste slečna Myslivecká, nie?“

Obrátila hlavu smerom dovnútra domu. „Oco! Je tu nejaký úchyl.“

Ustúpila od dverí a po chvíli sa v nich objavil vypasený chlap s chlpatým bachorom vytŕčajúcim spod zapoteného tielka, ktoré ho nedokázalo celý pokryť.

„Padajte!“ A ukázal prstom smerom dolu briežkom, ktorým som sa k domu vyštveral.

„Dobrý deň,“ povedal som. „Hľadám rodinu Mysliveckých, ktorá v tomto…“

„Pál odtialto, lebo vypustím psa.“ Aj on otočil hlavu smerom dovnútra domu. „Rambo!“

Nečakal som na Ramba, ale vydal som sa preč od domu, aj keď nie dolu briežkom tou istou cestou, ktorou som prišiel – človek si musí zachovať istú dôstojnosť. Pokračoval som radšej ďalej po už viac-menej rovinatej ulici, smerom k Hradu.

„Mladý pán!“ ozvalo sa zavolanie zo záhrady domu susediaceho s bývalým domom Mysliveckých.

Spoza kríčkov, čo obrastali železný plot, vykúkala tvár starenky. V ruke držala metličku s lopatkou – asi práve upratovala pred svojím domom, keď začula náš rozhovor.

„Hľadáte Mysliveckých?“

Prikývol som.

„Ale veď tí sa odtiaľto odsťahovali už v roku 1991!“

„A kam?“

„Odkiaľ by som to mala vedieť, mladý pán?“

* * * * *

Tréningové centrum basketbalového oddielu sa nachádzalo v karloveskej zátoke pri Dunaji. Zaparkoval som, vystúpil a hneď mi do oka padla plechová búda, na ktorej visela ošarpaná ceduľa BASKETBALOVÝ ODDIEL.

K dverám viedli dva nízke schodíky. Zaklopal som a vypočul si dutú ozvenu. Dvere sa náhle so škripotom otvorili a stál v nich ozrutný chlap.

„Prepáčte, prosím. Vy ste tu pán hlavný tréner?“

Prikývol.

„Potreboval by som sa len spýtať na jedného vášho hráča – asi bývalého. Mohli by ste mi, prosím, pomôcť?“

„Poďte ďalej.“

Vošli sme do miniatúrnej kancelárie s elementárnym nábytkom a usadili sme sa na ošarpané stoličky; šéf klubu za svoj šéfsky písací stôl.

„O koho ide?“

„Ben Myslivecký.“

Šéfovi klubu vystrelilo nahor obočie.

„Myslivecký? Však ten u nás odohral posledný zápas pred siedmimi sezónami. A potom šiel do Kanady.“

„Ja viem, ale… my budúci týždeň organizujeme gymnaziálnu stretávku a dlhé roky sa nám nedarí s Benom spojiť. Pomysleli sme si, že vy by ste možno vedeli, kde teraz je.“

„Bohužial!“ povedal šéf klubu a rázne vstal od stola. „Vyprevadím vás, lebo mám súrnu robotu.“

A vyprevadil ma doslova: stál na prahu dverí plechovej búdy, kým som kráčal po parkovisku, kým som si nasadol do auta a štartoval motor. Potom sa konečne zvrtol a dvere za sebou zaplesol.

Vypol som motor, znova som z auta vystúpil a nežne som za sebou zatvoril dvere.

Vydal som sa smerom k Dunaju, odkiaľ bolo počuť odrazy lôpt a pokriky hráčov i hráčok. Komplex troch basketbalových tréningových ihrísk pod holým nebom delili od brehu Dunaja len vysokánske košaté stromy, kníšuce sa vo vetre, ktoré v prvý októbrový týždeň ešte nestihli zožltnúť.

Hráčov i hráčok sa na práve prebiehajúcom tréningu premieľalo veľa – rôznych vekových kategórií. Podchvíľou sa ozývali píšťalky a povely trénerov a tréneriek.

Istý čas som sa im nečinne prizeral; potom som sa rozhodol, že sa okľukou poza najzadnejšie z ihrísk vrátim, odkiaľ som prišiel – k centrále šéfa klubu.

Po ceste som však vzadu natrafil na ďalšiu – nízku, ale zato širšiu búdu. Mala viacero dverí; stredné z nich boli napoly otvorené a nad nimi sa namaľovaný skvel už vyblednutý, ale ešte stále čitateľný nápis PREZLIEKAREŇ.

Potlačil som pootvorené dvere a vošiel dovnútra. Nikto tam nebol. Ale aké príjemné prekvapenie! Celkom útulný priestor – na športovú šatňu. Vo vzdialenom ľavom rohu dokonca stál menší televízny monitor a na ňom bol spustený jeden zo slovenských 24-hodinových spravodajských kanálov.

„K výsledku volieb sme si dnes do štúdia pozvali renomovaného politológa,“ povedala moderátorka; meno politológa som nezachytil, takže až taký slávny asi nebol.

Rozhliadol som sa vôkol seba, ale všade boli len porozhadzované kúsky oblečenia.

„Ako nazvať tento volebný šok, ktorý predvčerom zažilo Slovensko?“ spýtala sa moderátorka.

„Určite to nikto nečakal,“ odpovedal politológ. „Zdrvujúce víťazstvo progresívcov – znova sa všetky agentúry aj prieskumy verejnej mienky mýlili.“

Cez prezliekareň sa dalo vyjsť aj na opačnom konci: bola priechodná – s dverami na jednom aj druhom konci. Podišiel som k tým opačným, pootvoril ich a vyzrel von: trávnik, za ním ďalšie dve búdy a potom cestička oblúkom späť k centrále šéfa klubu.

„Aké reakcie to však môže vyvolať v slovenskom obyvateľstve?“ pýtala sa ďalej moderátorka. „Vieme, že nálady na Slovensku boli pred voľbami celkom iné… Dalo by sa povedať, že celkom opačné, než dopadli voľby.“

„Nepochybne,“ súhlasil politológ, keď som už bol vonku na trávniku a zatváral za sebou dvere prezliekarne. „Vo veľkej časti slovenského obyvateľstva tieto výsledky volieb vyvolajú frustráciu a veľké sklamanie, že sa nenaplnili ich nádeje na zmenu – na zmenu možno celej zahraničnopolitickej orientácie Slovenska. Také veľké rozčarovanie môže vyústiť až do agresivity.“

Kráčal som po trávniku k prvej z dvoch opustených búd. Pri nej mi však nepomohla žiadna ošarpaná ceduľa ani vyblednutý nápis: zdalo sa, že bola celkom anonymná. Na latkových dverách visel visací zámok; pravdaže, čiastočne zhrdzavený. Kráčal som okolo búdy, ale jej zaprášené okná boli napriek teplému večeru všetky natesno pozatvárané. Práve som chcel zabočiť za posledný štvrtý roh búdy, keď sa mi spoza chrbta ozval ohlušujúci tresk a rachot.

Rýchlo som skočil za roh, aby ma z miesta, odkiaľ prichádzal rámus, nebolo vidieť. Potom som opatrne spoza rohu vykukol, čo sa deje. Stredné zadné dvere na prezliekarni, z ktorých som aj ja pred chvíľou vyšiel, boli otvorené dokorán; z nich vychádzal a niečo pred sebou v tráve kopal a pritom nahlas hrešil tak, že to asi bolo počuť až pri Dunaji, vyziabnutý dlháň oblečený len v trenírkach – očividne jeden z basketbalistov po ukončenom tréningu.

Skôr než som si stihol uvedomiť, čo robí, sa dlháň zastavil a do predmetu pred sebou už nekopal, ale naň začal zúrivo dupať pravou nohou, akoby ho chcel udupať v trávniku. Vytiahol som z vrecka mobil, nastavil na ňom štvornásobný zoom a zachytil osobu previnilca z jednoznačne rozpoznateľného profilu celkovo trikrát. Zúrivosť dotyčného sa stupňovala: po chvíli začal po predmete besne skákať obidvoma nohami naraz, akoby šlo o trampolínu. Po trávniku sa rozliehali zvuky lámaného skla aj umelej hmoty. Pochopil som, že išlo o televízny monitor, ktorý som počul v prezliekarni.

„Hej!“ ozvalo sa od centrálnej búdy šéfa; stál na vrchnom z dvoch schodíkov. „Jebe ti?!“ A zahromžil zovretou päsťou.

Dlháň len mávol rukou, ale už nechal monitor monitorom a vybral sa do druhej, mnou zatiaľ neprebádanej chajdy; zmizol v jej dverách. Šéf sa vrátil k sebe do búdy.

Počkal som pre istotu ešte niekoľko minút v skrýši za rohom. Zároveň sa mi v mysli premietal môj častý hororový scenár: že sa mi v niektorej kľúčovej chvíli mobilný telefón, na ktorý som nazbieral dôkazový materiál, nielen vybije, ale nenávratne pokazí. Predstavujem si to tak, že sa mi bude zdať, že na displeji mobilu mám smietku, a tak ju budem chcieť prstom z displeja zotrieť; lenže spolu so smietkou zotriem aj písmená na displeji; v panike skúsim prstom potrieť inú časť displeja – to isté! Polovica displeja mi už nesvieti. Po chvíli mi displej zhasne celý, a definitívne.

Potichučky som otvoril dvere šéfovskej búdy, aby nezaškrípali. Ako baletka som prešiel chodbičkou a až pred dverami do šéfovej kancelárie som nahlas a rázne na ne zaklopal a bez vyzvania som vstúpil.

Šéf klubu sedel za svojím stolom; keď ma zbadal, strhol sa.

„Čo tu hladáte? Myslel som, že ste odišli.“

„Prečo ste mi klamali?“

„Čo to trepete?“

Bez slov som k nemu vo vzpriamenej ruke vystrel svoj mobil, s displejom otočeným k nemu; svietila na ňom, cez celú plochu obrazovky, jedna z fotografií maniaka, čo na trávniku za prezliekarňou rozkopával monitor. So zreteľne viditeľným profilom.

Šéf klubu chvíľu civel na mobil a potom povedal: „Som za to, že každý by mal v živote dostať druhú šancu.“

„Týmto si pomôže?“

„Sedieť šesť rokov v lochu neni sranda. Návrat neni lahký. Treba byť trpezlivý. Ja som tréner. Ja som aj psychológ.“

„Určite,“ povedal som a snažil som sa, aby to nevyznelo sarkasticky.

Šesť rokov v lochu! Tak už je jasné, prečo sme Bena nemohli nijako zohnať ani pred minulou stretávkou.

„Poďte so mnou,“ povedal šéftréner, vstal od stola a zavelil mi rukou, aby som ho nasledoval von z búdy.

Prešli sme spolu cez trávnik k poslednému mnou zatiaľ neprebádanému objektu. Keď sme už boli blízko pri dverách, všimol som si nad nimi ďalší ťažko čitateľný nápis: SPRCHÁREŇ. Spoza dverí bolo počuť zurčiacu vodu.

Šéftréner prudkým trhnutím otvoril dvere a vošli sme do sprchárne. Bola až na jednu osobu celkom prázdna; z jednej zo spŕch (ktoré navzájom neoddeľovali vôbec žiadne priečky) prudko, ale zbytočne striekala voda v širokom oblúku – nikto pod ňou nestál. V dlhej miestnosti sa nachádzal len jeden úplne nahý muž – vyziabnutý dlháň, od hlavy po päty pokrytý chuchvalcami mydla, ktoré z neho pomaly odpadávali. Dlháň aktuálne stál pred umývadlom so zrkadlom, masíroval si tvár a zároveň si ju v zrkadle preskúmaval.

„Máš návštevu!“ skríkol naňho šéftréner. Dlháň sa na nás až teraz obzrel.

„Čau, Ben!“ povedal som. „Budúci týždeň máme gymnaziálnu stretávku. Vieš o tom?“

Dlhšie si ma premeriaval; nakoniec ma spoznal. „Ali!“ Obrátil hlavu späť k zrkadlu nad umývadlom a pokračoval v masáži a skúmaní svojej tváre. „Nie, neviem o tom.“

„To čo si pred chvílou robil s tým televízorom?“

Ben mávol rukou. „To bol len lacný, stoeurový.“

„Čiže keby bol tristoeurový, tak ho nerozkopeš?“

Ben znova len mávol rukou, akoby nebolo treba strácať čas rečami o takých taľafatkách.

„Ale prečo si ho rozkopal?“

Ben ma už ignoroval a naklonil sa nad umývadlo, aby sa napil z jeho kohútika; pri jeho dvojmetrovej postave to bol celkom slušný výkon – dokázať sa zohnúť tak nízko.

Nalogal sa zopár hltov, potom sa vystrel a obrátil sa čelom ku mne a šéftrénerovi. Chumáče mydla sa mu ligotali na všetkých svaloch vrátane pohlavného údu. Zrazu otočil hlavu smerom k umývadlu a prudko doň vypľul poslednú dávku vody, ktorú dovtedy zadržiaval v ústach.

„Progresívci!“ vyprskol.

„Čo?“ povedal som.

„Čo nevieš, jak dopadli volby?“

„Volby dopadli, jak dopadli. A čo má byť?“

„Čo nevieš, že som podnikal v Kanade?“

„A čo má s nami Kanada?“

„Tam vládnu progresívci!“ zrúkol a tresol päsťou do umývadla, až ozvena z úderu začala kolovať po sprchárni. „Podla toho to tam vyzerá. Už si ani nemóžeš otvoriť hubu… povedať svoj názor.“

Pozrel som sa na šéftrénera a ten prevrátil oči.

„To sa človek nemóže v klude ani osprchovať?“ spýtal sa nás Ben agresívne, a tak sme radšej zvolili rýchly ústup zo sprchárne na trávnik, kde na nás zaútočil roj komárov.

Teraz najčítanejšie

Alexander Avenarius

Prekladateľ, korektor, tlmočník, učiteľ jazykov, správca serverov. Milovník elektronickej literatúry a mobilných prístrojov (čiže digitálny knihomoľ), študent filozofie a filmov, polyglot, grafoman, hobby-recenzent. Tvorca alternatívneho rozloženia slovenskej klávesnice. Môj alternatívny blog je na adrese extempore.top. Svoje knižné, filmové a iné recenzie posielam – vzhľadom na prehlbujúcu sa nefunkčnosť portálov IMDb a Amazon – aj do blogu AveKritik.com.