Žijeme dobu barbín a kenov
Časopisy sú plné krásnych mladých ľudí s dokonalými úsmevmi. Redaktori a moderátori v TV sú výlučne krásni zdraví ľudia. Speváčke sa odpustí jeden-dva tóny hore-dole, ak vyzerá úchvatne. Ak ste „kúsok krajši od čerta“ máte problém nájsť si aj zamestnanie. A to nehovorím o tom, ak ste telesne hendikepovaný. To už ste na trhu práce pomaly nadbytočný.
Že nemám pravdu? Okej. Viete si predstaviť, že svojmu dieťaťu kúpite Barbie ktorá má vo výbave k dúhovým šatôčkam a cukríkovo ružovému hrebeňu aj invalidný vozík? A čo tak Ken, ktorý nemá pravú ruku? Prípadne macíka so zavretými očami? Príde vám to morbídne?
Pritom ako inak, ako hrou sa malé deti učia akceptovať svoje okolie? Použijem príklad – môjho synovca. Podobné hračky síce doma nemá, ale s barlami, či inými ortopedickými pomôckami je v kontakte od malička. Moje chodítko bolo jeho „auto“ a vie, že ak niekto na niečo pozerá príliš z blízka nie je to nič „nenormálne“.
To sú ale deti, ktoré majú v rodine niekoho s hendikepom. Deti, ktoré takého človeka v rodine nemajú, sú „odkázané“ na vysvetlenie rodičov, prípadne starých rodičov. A tie vysvetlenia bývajú rôzne. Od „Nepozeraj sa tam!“ precedené cez zuby, cez patričné vysvetlenie až po „Pokojne sa tety opýtaj, ona ti to vysvetlí najlepšie.“
A tak si viem celkom dobre predstaviť, že by sa nakrútila rozprávka, kde je kráľovský otec na vozíku, v hradnej kuchyni varí nepočujúci kuchár, populárnu hitparádu moderuje nevidiaci moderátor, reportáž z parlamentu robí reportérka s protézou nohy …
Jedno je isté – vedeli by sme byť oveľa tolerantnejší voči akejkoľvek inakosti.
