Majsterštuk slávneho choreografa z roku 1961 je lahôdkou sám osebe. Čo sa zo začiatku zdá ako cvičná etuda na symetriu počas pätnástich minút prerastie do grandiózneho opusu. Maurice Béjart bol frajer v choreografickej stavbe asi ako skladateľ Maurice Ravel v orchestrácii.

Je to perfektné dielo na ukončenie kariéry takej závratnej a zaujímavej ako mala Guillem. Dcéra automechanika a učiteľky gymnastiky sa ako devätnásťročná stala najmladšou sólistkou Baletu Parížskej opery a múzou vtedajšieho šéfa, samotného Rudolfa Nurejeva. Hviezdila v klasickom repetoári a bola aj pri jeho najväčších revolúciách. V roku 1987 ju choreograf William Forsythe obsadil do svojho prelomového In the Middle, Somewhat Elevated. A balet už nikdy nebol ako predtým.

Na vrchole slávy opustila Paríž a nastúpila ako hosťujúca primabalerína do Kráľovského baletu v Londýne. Umožnilo jej to vyberať si a odmietnuť – kto to kedy videl – čo bude a čo nebude tancovať. Ako to vyzeralo v praxi zhrnul dvoma slovami riaditeľ baletu Anthony Dowell, keď jej dal prezývku „Mademoiselle Non“. Táto sloboda však už len spečatila jej status superstar. V roku 2006 dala baletu zbohom a presedlala na súčasné tanečné umenie. „Mademoiselle Non“ si nechala ako emailovú adresu.

Naďalej sú to hviezdne spolupráce – Akram Khan, Russell Maliphant, Robert Lepage, Mats Ek. Aj keď klasické línie a prepnuté priehlavky jej už z tela nikto nevyrve, svet súčasného tanca si svojím „prestupom“ získala a svet baletu ju nikdy neprestal sledovať.

Bolero začína Sylvie Guillem v hladáčiku reflektora na stole, ktorý ako sa postupne ukazuje, je obkolesený desiatkami mužov. Stupňuje intenzitu svojho výstupu, ale nie je to o zvádzaní. Ona ich mobilizuje, hecuje skôr ako Johanka z Arku. Mala na to všetko – techniku, charizmu, výdrž a talent. Primabalerína, ktorá imidž nežnej, poslušnej baletky tým svojím „Non“ pekne okorenila.