Zbytočné známky – skúsenosti montessori rodiča 2

Za pár dní Dorka dostane polročné vysvedčenie, na ktorom nebude žiadna známka. Nie je to pre nás nič výnimočne, Dušan takéto vysvedčenie dostával celých 9 rokov. Svoje postrehy o Montessori pedagogike teraz zameriam na vzdelávanie bez známok a keďže Montessori je výborne vymyslená, dostaneme sa ešte ďalej.

V predošlom texte som písal o rešpekte (text je tu)  a to, že deti nedostávajú známky je súčasťou rešpektujúceho prístupu vo vzdelávaní.

Možno sa pýtate, prečo niekto platí súkromnú školu, na ktorej jeho deti nedostávajú ani známky, ja ju však platím práve preto. To, že sa deti nebudú na škole hodnotiť známkami, bol pre nás jeden z dôvodov, prečo sa nám Montessori škola od začiatku páčila.

S neobjektívnosťou a nejasnou hodnotou známok máme všetci bohaté skúsenosti, už odkedy sme chodili na základnú školu. Veľa z nás veľmi rýchlo pochopilo, že v škole nie sú dôležité vedomosti, ale známky. Tento fakt sa učíme už od prvej včeličky v žiackej knižke. Včelička je predsa super, nasleduje pochvala a hneď viem, že som urobil všetko tak, ako si to dospelí predstavovali. Stratégií, ako uspokojiť predstavu dospelých o našom vzdelávaní, bolo mnoho. Dala sa napríklad vybrať vhodná príležitosť na preskúšanie, a potom bol pol roka pokoj a známky v pohode. Ja som sa veľmi netrápil s učením, ale zameral som sa na odhad pomeru medzi námahou a efektivitou. Na jednej strane boli moji rodičia, ktorí mali určitú predstavu o tom, aké známky mám mať, a na druhej strane učitelia, ktorí tie známky dávali. Veselé historky o zvládaní tejto zručnosti všetci poznáme, pre mňa len ilustrujú nezmyselnosť celého konceptu známkovania. Ako dieťa som to neriešil, proste vyhráva ten, kto donesie lepšie známky.  Samozrejme, po rokoch sa na to viem pozerať odľahčene, no v tom čase tá hra znamenala pre mňa stres. Najmä, ak to všetko nevychádzalo podľa plánu a ja som to nedokázal ovplyvniť. Spomínam si na pocit, keď mi učiteľ povedal, že trojkárovi nemôže dať jednotku, lebo by to bolo podozrivé. Vtedy som dostal ďalšiu lekciu o relatívnosti hodnotenia. Reči o tom, že sa učíte pre seba, nikto nemohol brať vážne. Veď, ak sa učím pre seba, ako môže niekto iný zhodnotiť, na akú známku som sa pre seba naučil? V tom čase som si neuvedomoval, že tu niečo nefunguje a že moja pozornosť je odvádzaná k úplne nezmyselnému cieľu. Uvedomil som si to neskôr ako rodič. Nechcel som s deťmi hrať hru na známky, chcel som, aby sa venovali učeniu, nie získavaniu známok.

 

Nič lepšie nemáme

Známky fungujú dobre len ako organizačný nástroj pre systém. Prispôsobili sme sa systému, podľa ktorého jednotkári patria sem, dvojkári zasa tam, atď. Školy sú hodnotené podľa kvality žiakov. Takto sa namiesto samotných znalostí stali produktom celého vzdelávania známky. Detí sa nikto nepýta, čo vedia zo slovenčiny, ale akú mali známku. Napriek tomu, že známky sú v našom vzdelávacom systéme stále prítomné, nezaznamenal som žiadnu solídnu obhajobu ich použitia. Obyčajne sa objavujú iba alibistické vyjadrenia v zmysle “známky nie sú nič moc, ale nič lepšie nemáme”. Ja si myslím, že máme. Často som v diskusiách zachytil obavu, že ak by sa nepoužili pri hodnotení známky, žiaci by prestali pracovať a my by sme stratili prehľad o tom, čo vedia. Ja mám však pocit, že práve známky deťom komplikujú vzdelanie a nám bránia vedieť, čo deti v skutočnosti vedia.

Keď teraz hodnotím zmysel známkovania na základe svojich skúseností s Montessori pedagogikou, považujem známky za výrazne deformačný prvok vo vzdelávaní. To, že odvádzajú pozornosť žiakov od samotného vzdelávania, som už písal. Známky však odvádzajú nielen pozornosť detí, ale aj učiteľov a poškodzujú celý vzťah medzi učiteľom a žiakom. Ako sa môžem so žiadosťou o pomoc obrátiť na niekoho, kto následne moje schopnosti hodnotí? Ťažko si predsa pôjdete pýtať radu od niekoho, kto vám v zápätí povie, že keďže nevieš všetko, tak to máš za tri. V Montessori škole stretávam učiteľov, ktorí sú pre deti partneri, sprievodcovia vzdelávaním. Nemusia plniť funkciu policajtov, ktorí namiesto vzdelávania len strážia poriadok, rozdávajú pokuty a odmeny.  Vzdelávanie bez známkovania funguje. Funguje bez zbytočného vyrušovania, stresu a vo väčšej dôvere medzi žiakmi a učiteľom.

Ak by ste mali pocit, že táto téma je na Slovensku úplne nová, mýlite sa. Podarilo sa mi nájsť text starý 15 rokov (to je v podstate jedna generácia).

 

Ako to teda je

Ak som napísal, že deti na Montessori škole nedostávajú známky, nebolo to presné. Pretože deti na škole nielenže nedostávajú známky, nedostávajú dokonca ani včeličky, prasiatka, hviezdičky a podobne. Nedostávajú žiadne hodnotenie. A to mi na začiatku naozaj pripadalo ako extrém. Prijať fakt, že Montessori pedagogika neodporúča hodnotenie, chcelo nejaký čas. Teraz som rád, že Montessori systém je tak komplexný. Nevýhodnosť hodnotenia som si, v svojej laickej interpretácii, vyložil takto: Pokiaľ dieťa hodnotíme, staviame ho do pozície nesamostatnej osoby, u ktorej nepredpokladáme schopnosť ohodnotiť svoje schopnosti. Ak je však naším cieľom samostatný a zodpovedný človek, tak nie je dôvod čakať a môžeme s tým začať rovno v prvom ročníku. A tak s Dorkou hovoríme o jej štúdijných plánoch postavených na tom, čo už zvládla a čo ju ešte čaká. Rovnako sme sa celé roky rozprávali aj so synom. Najprv trochu motivačne o tom, ako by mohol pridať, neskôr som si uvedomil, že mu musím dôverovať, a tak sme sa o škole rozprávali bez akejkoľvek manipulácie. Rozprávali sme o tom, čomu sa venuje, čo ho v škole zaujalo a podobne.

 

Bez známok a hodnotenia

Ako to teda naozaj funguje? V Montessori škole sa nepoužíva hodnotenie, deti však dostávajú spätnú väzbu o svojich pokrokoch počas celého roka. Myslím, že pre pedagógov je to dosť náročné, keďže musia sledovať rozmanité pokroky rôznych detí, ale pre deti je to úplne skvelé. Ako teda vyzerá vysvedčenie? Na Montessori škole dieťa pri vysvedčení nedostáva hodnotenie, ale dostáva prehľad / informáciu o tom, ako v uplynulom roku postupovalo a čo ho čaká. Vysvedčenie je primárne určené dieťaťu – žiakovi, a tak je aj písané. Tento súhrn má svoje pravidlá. Dieťa môže jednotlivé zadania zvládnuť na troch úrovniach – prvou je oboznámenie sa s problémom, druhou úrovňou je práca s témou a treťou je pochopenie témy. Ak dieťa niektorú tému pochopí, môže pokračovať ďalej. Dieťa buď problém spracovalo, alebo ešte nie. Takýto prístup nenecháva priestor pre neobjektívnosť ani dohady. Tieto slová sú použité aj vo vysvedčení. Dieťa si tak môže v jednoduchom prehľade pozrieť, čomu sa môže ďalej venovať. Dieťa aj rodič presne vedia, pri ktorej úlohe je ako ďaleko. Nie je to pohodlná bezobsažná číselná šifra.

Rodičia vysvedčenia ani nemusia čítať, dieťa je totiž vedené k tomu, aby si samo uvedomovalo, že učenia je v jeho záujme. Aby ste si mohli lepšie predstaviť, ako vysvedčenie vyzerá, s Dušanovým dovolením prikladám jeho prvé a posledné vysvedčenie. Na vysvedčení môžete vidieť, že je omnoho obsiahlejšie a zaujímavejšie ako vysvedčenie so známkami, a to nielen pre dieťa, ale aj pre rodiča. Z rôznych textov je rovnako vidieť, že vysvedčenie sa prihovára rôznym ľuďom najprv malému chlacovi 1. ročník a neskôr chalanovi, ktorý je na hrane dospelosti 9. ročník (pre pohodlnejšie čítanie je možné si dokumnet zvačšiť). Vysvedčenia nie je jediná forma, ako môže rodič získať prehľad o činnosti svojho dieťaťa, denne s ním môže pri návšteve školy vidieť jeho pracovné listy, pomôcky, s ktorými pracovalo, alebo sa môže informovať u pedagóga.

 

Legislatívne okienko

Aby som bol presný, tak musím uviesť, že škola napriek tomu, že pri hodnotení nepoužíva známky, musí vystavovať aj vysvedčenie so známkami. Dôvodom nie je to, že by ministerstvo považovalo známky za dobrý nástroj, ale to, že systém nevie pracovať so vzdelanými deťmi, ktoré nemajú známky. Táto situácia zatiaľ trvá, ale škola pracuje na tom, aby jej bola udelená výnimka. Verím, že so zmenou prijímacích pohovorov na stredné školy nebude problém túto výnimku udeliť.

 

Dôvera

Vráťme sa však k Montessori a mojim skúsenostiam. Počas rokov som si uvedomil, že v tomto prístupe sa objavuje jeden fenomén – dôvera. Tento prístup vyžaduje dôverovať svojim deťom, že sú schopné byť samostatné a zvládnuť školu bez neustáleho dohľadu. Zistil som, že deti s tým nemajú najmenší problém, je to len náš uhol pohľadu. Deti sú u nás často vnímané ako menejcenné a dôvera vo vlastné deti sa príliš nenosí, rovnako ako rešpekt k nim. Z mojej skúsenosti môžem napísať, že nám sa táto dôvera vyplatila.

Dušan teraz študuje na gymnáziu, kde sa stretáva aj so známkami. Bez problémov to akceptoval. Škola dokonca ponúka perfektnú vychytávku, elektronickú žiacku knižku, kde môžu rodičia online sledovať výsledky svojho dieťaťa. S Dušanom som sa aj napriek tomu dohodol, že jeho známky ani hodnotenie nebudem sledovať. To, čomu budem venovať svoju pozornosť, je či sa na škole cíti dobre a či môže pracovať tak, ako mu to vyhovuje. Ako sa mu darí, mi povie sám. V tomto duchu som komunikoval aj s pedagógmi, s ktorými som sa stretol. Úprimne, pripadalo by mi úplne absurdné, aby som mu po rokoch jeho samostatnej práce začal strážiť výsledky testov a pripomínal mu: „že sa má učiť, lebo to je preňho“. Verím, že ak mu nikto nebude brániť v učení a ak si zachová svoj záujem a radosť, bude všetko tak, ako má byť.

Nehodnotiť svoje deti, dôverovať im a rešpektovať ich – toto všetko je prítomné v Montessori pedagogike. Takýto prístup má zaujímavý efekt. Deťom sa neznechutí škola, učitelia a vzdelávanie.  Dušan aj Dorka chodia do školy veľmi radi a s rovnakou radosťou sa v škole aj učia. Takže nabudúce už o tom, ako sa deti na škole učia a o radosti z učenia.

Ak máte chuť prečítať si ďalšie texty o montessori prikladám linky na ďalšie tri texty o mojich skúsenostiach Neposlušne deti, Radosť z učenia a Samostatné deti, samostatní dospelí.

Tamara a Dušan, vďaka.