Denník N

Má zmysel štrajkovať v malom meste?

Ilustračné foto N - Tomáš Benedikovič
Ilustračné foto N – Tomáš Benedikovič

V okrese Rožňava sa do učiteľského štrajku zapojili 3 ZŠ a 2 MŠ. Na našej škole som sa zapojila len ja. Prečo nás nie je viac?

Má zmysel štrajkovať v malom meste?

Keď mi pre dvoma rokmi  moja najobľúbenejšia kolegyňa a blízka priateľka, vtedy 26ročná, oznámila, že sa rozhodla vstúpiť do rehole, zablahoželala som jej. Z mojej reakcie bola dojatá.  Povedala som jej, že jej úprimne blahoželám k rozhodnutiu, ktoré sa isto nerodilo ľahko. Väčšinou  nevieme, čo chceme, a keď to aj vieme, nie vždy  máme odvahu to aj vykonať. Jej rozhodnutie však pôsobilo ako šok. Mladé, krásne, veselé, spoločenské dievča sa akoby rozhodlo pre čosi, čo pôsobilo, akoby sa šla pochovať zaživa. Vzdala sa civilného života, stretávania sa s rodinou a priateľmi, vzdala sa svojich šiat, svojho mena,  vlasy skryla pod závoj, obetovala možnosť mať niekedy manžela a vlastné deti. Väčšina jej rodinných príslušníkov a známych, dokonca aj neznáme tety na úradoch, vítali jej rozhodnutie so slzami, výčitkami, nadávkami, tvrdili, že je hlúpa, nerozvážna, pochabá, nechápali, o čo jej vlastne ide.

„Zdedila“ som po nej triedu a viackrát sme sa s deťmi (dnes už to nie sú deti,  ale 15roční mladí ľudia) rozprávali o životnom rozhodnutí ich bývalej triednej. Pripadalo im nepochopiteľné, že sa niekto dobrovoľne vzdá vonkajšieho sveta, mobilu, internetu, facebooku, oblečenia, priateľov . Rozprávali sme sa o tom, že spôsob, ako bude človek žiť, si volí každý sám. A že ak niečomu verí a je o tom presvedčený, mal by podľa toho konať, bez ohľadu na to, čo si myslí hoci aj celý svet. Máme len svoj jediný život a len my sami si ho „musíme“ odžiť. A hlúpe, nerozvážne, pochabé, je žiť ten život podľa nejakej šablóny, a nie tak, ako to cítime a chceme my sami.

Prešlo pár rokov a dnes sme sa my učitelia ocitli v situácii, ktorá je tak nemožná, tak ťaživá a ponižujúca, že sme sa mnohí rozhodli vyjadriť svoj názor na ňu štrajkom. Ani toto rozhodnutie nebolo- nie je jednoduché a  taktiež ho musí urobiť každý sám. Školstvo nie je populárna téma a v malých mestečkách, ako je aj to, kde žijem a pracujem ja, to vlastne ani nie je téma. Veľká časť rodičov našich žiakov žije na či pod hranicou chudoby, platové požiadavky štrajkujúcich učiteľov ich skôr poburujú a rozčuľujú. Je stále ešte veľmi veľa rodičov, ktorí neriešia, čo a ako sa ich deti učia – dôležité sú známky a neraz ani tie nie, pretože aj vysokú školu môže mať dnes už naozaj každý. Uznávam, že nie je jednoduché zapodievať sa širším rozmerom štrajku – tým, že peniaze v našom štáte sú/nie sú, pretože sa tu neuveriteľne korumpuje a kradne, keď majú rodiča – samoživitelia, nezamestnaní, či zo sociálne slabého prostredia – čo robiť, aby bolo čím kúriť a čo položiť na tanier.

My, učitelia ale vieme, že tanierové otázky nie sú všetko, čím človek žije. Minimálne sa snažíme dať všetkým deťom, z akéhokoľvek prostredia, vzdelanie, vstupenku, ktorá je ich šancou na lepší život, ako majú trebárs ich rodičia. My, učitelia, vieme, aké je to náročné, nielen preto, že denne trávime niekoľko hodín s ľudskými bytosťami, ktoré sú navyše deťmi, a neraz deťmi z veľmi zložitého prostredia. Vieme, že nadšenie a zápal jednotlivca nestačí, keď systémová zmena neprichádza a je v nedohľadne. Keď sme zaťažovaní papierovačkami, keď sa ponáhľame s učivom, aby sme stihli prebrať všetko, ako nám káže štátny vzdelávací program, hoci sami nie sme celkom stotožnení s jeho obsahom a najmä rozsahom. Keď napriek veľkej snahe výsledky detí nie sú také, ako by sme chceli, pretože jednoducho to kvantum poznatkov, ktorými ich zahŕňame, je zbytočné, neprehľadné, mätúce, nerozvíja rozmýšľanie a tvorivosť. My učitelia to všetci vieme a väčšina našich debát sa točí práve okolo týchto problémov.

Prečo teda učitelia malých miest a obcí nechcú podporiť štrajkujúcich? Vnútorne sa s požiadavkami štrajkujúcich stotožňuje drvivá väčšina učiteľov. Prečo sa ich teda nezapojí viac? Je to pocit trápnosti pýtať si vyšší plat, ak žijú v regiónoch s vysokou nezamestnanosťou, a sú vďační, že prácu vôbec majú? Majú ostych zapojiť sa do niečoho, čo na ich škole nahlas nepodporuje nikto alebo jeden-dvaja kolegovia? Sú zastrašovaní vedením školy? Nechcú zbytočné problémy? Tvrdia, že sú sklamaní zradou posledného štrajku? Prestali veriť  v akúkoľvek zmenu? Chýba im pár rokov do dôchodku a hovoria si, že nejak to už doklepú?

Na tieto otázky si musí odpovedať každý sám. A každý sám sa musí rozhodnúť. V tomto štrajku nejde len o platy, ide tu o našu budúcnosť a budúcnosť našich detí, o našu dôstojnosť a našu česť. Spôsob, akým s nami (ne)komunikujú premiér a minister, je milým predvolebným odkazom pre všetkých – nezáleží na vás a nebudeme sa s vami ani baviť. Je to v poriadku? Je v poriadku klopiť oči, veriť niečomu, ale konať inak, ohýnať chrbát a nechať so sebou zametať? Je v poriadku dávať svojim postojom najavo, že na našom názore aj tak nezáleží, že sme človek-milión, nepodstatné, nahraditeľné zrnko? Je v poriadku byť cynickí a skeptickí, tvrdiť, že sa nič aj tak nemôže zmeniť, že akákoľvek snaha niečo zlepšiť je márna, dopredu odsúdená na zánik? Je v poriadku tvrdiť, že do štrajku sa nezapojíme, pretože štrajk nepodporujú ani odbory, inak tie isté odbory, ktoré nás pred pár rokmi hanebne zradili? Rodičia, je v poriadku tvrdiť, že učitelia sú darmožráči a dávať tak najavo, že na vzdelaní, ani na tých, ktorí vychovávajú a vzdelávajú, nezáleží? Ste spokojní s tým, čo a ako sa vaše deti učia? Alebo kto ich učí? Ak viete o škole, kde sú učitelia šikanovaní a zastrašovaní, isto chcete dať svoje deti na takéto školy? Aký odkaz si so sebou z takej školy asi vezmú?

Sú toto tie lekcie, ktoré chceme dať našim deťom?

Dnes už za svoje presvedčenie nedávame svoje životy. Nehoríme na hranici, neriskujeme fyzické tresty, nehrozí, že naše deti sa kvôli našim názorom nedostanú na vysoké školy či do zahraničia.

Dnes treba urobiť len toľkoto – povedať svoj názor NAHLAS.

Možno nie vždy to prinesie osoh, zmysel to však má.

PS

Moja bývalá kolegyňa, je dnes už, ako sama seba nazýva, „batmanka. Stretla som ju v lete a nikdy som ju nevidela spokojnejšiu a šťastnejšiu. Ďakujem Ti za to, čo si ma svojím rozhodnutím naučila.

Teraz najčítanejšie