Prišla o milovaného muža, dnes pomáha iným ľuďom preklenúť najťažšie obdobie v živote
Beata prišla o partnera v najhoršej chvíli: ďaleko od domova, s dvomi malými deťmi v náručí, s veľkými snami o rodinnom živote. Horko – ťažko vyskladala zo smútku a zo spomienok pre seba i pre deti nový život, aj keď sa pri tom musela popasovať s problémami, ktoré sprevádzajú každého jednorodiča. Dnes dáva Beata Bobulová prácu ľuďom, ktorým sa podobne prevrátil svet naruby, a tak svoj projekt „Drevenô koliesko“ povýšila z kúska obyčajného dreva na nádej pre rodičov, ktorí ostali na všetko sami. Na deti, na domácnosť i na život bez partnera.
Kam až siaha história vzniku projektu Drevenô koliesko?
Musíme sa v čase vrátiť do Moskvy, kde som žila s priateľom Martinom a vychovávala s ním naše dve deti, trojročnú Aničku a jednoročného Matejka. Vážny vzťah som si našla pomerne neskoro a tak som, ako žena pred štyridsiatkou túžiaca po troch deťoch, všetko tak trochu naháňala. S partnerom sme prežívali pekné obdobie, on v Moskve pracoval a ja som za ním vždy na tri mesiace dochádzala. Mala som pocit, že sa naše životy a bývanie konečne utriaslo, cítila som, že ma mesto prijalo…
Čo sa teda stalo?
Martin sa na amatérskej úrovni venoval tréningu MMA a jedného dňa prišiel domov celkom bledý. Mal bolesti na hrudníku, cítil sa slabo, lenže ja som vtedy ešte netušila, že išlo o príznaky infarktu. Pripisovala som to únave, pretože šiel na tréning po dlhšej prestávke. Odmietal ísť do nemocnice, nechcel ísť ani k lekárovi, nechcel sanitku… Mali sme možnosť zavolať lekára ku nám domov, a to sme aj spravili. Lekárka potvrdila, že to nevyzerá na infarkt a to môjho partnera, napriek stálej bolesti na hrudi a slabosti, upokojovalo.
Boli ste po celý čas pri ňom?
Áno, Martin ešte skúšal večer robiť kliky, či sa bolesti vďaka nim niekam nerozplynú, starostlivosť o deti bola v zásade na mne a spať sme šli, obaja unavení, pomerne neskoro. Keď som zhasla svetlo, počula som ako chrčí a hneď mi došlo, že sa deje niečo fatálne. Doslova pred mojimi očami z neho odchádzal život. Zavolala som sanitku, medzitým som mu dávala umelé dýchanie a masáž srdca, a pritom som netušila, či to vôbec robím dobre. Ale niečo som musela robiť, lebo čakanie na sanitku sa zdalo byť nekonečné…
Ako rýchlo prišla pomoc?
Vraveli mi, že to mohlo trvať 5 minút, ale v takýchto chvíľach beží čas neskutočne pomaly. Vybehla som na chodbu, zvrieskla som, nech mi niekto pomôže a postupne sa do nášho bytu nahrnulo niekoľko ľudí. Ktosi ma vystriedal v poskytovaní prvej pomoci, využila som teda chvíľočku a vzala deti do vedľajšej izby, jednoducho, bolo to strašné. Keď nakoniec dorazila lekárka, len medzi dverami poznamenala, že sa nič nedá robiť a môj Martin je už mŕtvy. Nechcela som tomu veriť, nechcela som si pripustiť pravdu a dúfala som, že sa ešte stane nejaký zázrak.
Bohužiaľ, zázrak sa nestal…
Bol preč. Zavrela som za všetkými dvere bytu, pretože som nechcela, aby Martinova duša odišla a potrebovala som sa s ním rozlúčiť. Nasledovali vybavovačky, oficiality a napokon ma premkol pocit, že v Moskve sama s deťmi neostanem a musím sa vrátiť domov. Zbalila som kufre, oblečenie a zopár hračiek a odletela som na Slovensko. Stále som nedokázala pochopiť, čo sa stalo, každého, s kým som telefonovala, som sa dookola pýtala, prečo práve ja… Zo začiatku som bývala u Martinových rodičov, lenže sú to starší ľudia a práve pochovali syna, ich smútok bol zásadne iný ako môj, ktorá som pochovala partnera. Chceli a skúšali mi pomôcť, ale nevedeli, ako.
Ako ste sa nakoniec so smrťou partnera vyrovnávali?
Myslela som, že to sama nezvládnem, ale bolo jasné, že musím od svokrovcov odísť a postaviť sa na vlastné nohy. Známi mi ponúkli vhodné bývanie, obklopila som sa kamarátkami, ktoré mi pomohli naštartovať sa, ale v tom období som stále mala pocit, že žijem ako robot. Mechanicky a zo dňa na deň. Smútila som, že mi odišiel partner, že som ostala na všetko úplne sama a zrútil sa mi aj sen o treťom dieťati. Skúsila som behať, ale beh ma unavoval, šla som k psychológovi, ale nesadli sme si, hľadala som spôsob, ako sa s touto tragédiou vyrovnám…
Ovplyvnila táto situácia vaše najbližšie vzťahy?
Niektorí to nezvládli so mnou a s niektorými som nevedela vychádzať zase ja. Išli mi na nervy plytké reči o nemožných manželoch, keď ten môj tu už nebol a nevráti sa. Vadilo mi, že niekto komentuje stráženie mojich detí, lebo som si potrebovala psychicky odpočinúť. Čo by som dala za to, keby to mohlo byť inak?! Bola som na ľudí tvrdá a nepríjemná. V tej chvíli som mala pocit, že moje problémy sú najväčšie a že ma doslova dusia. V jednom kuse som sa iba sťažovala. Isteže, niektoré kamarátky prestali chodiť, niektorí známi sa odmlčali…
Kedy ste získali pocit, že sa vám konečne dýcha o čosi ľahšie?
Prešiel asi rok. Našla som radosť v behaní, opäť som objavila svoj vnútorný pokoj a čo je najdôležitejšie – našiel si ma nový vzťah. To bola moja cesta záchrany. Dokopy nás dala náhoda, on bol vtedy po rozvode a nehľadal nikoho nového, ale dohodli sme si kino a večeru. Hneď, ako som ho zbadala, vedela som, že budeme pár. S Vladkom som zistila, že ešte dokážem mať rada a odvtedy je iný aj môj smútok. Naštartovala som sa, začala som nad sebou premýšľať z nadhľadu a v tej chvíli som začala hľadať aj spôsob, ako pomôcť ženám v podobnej situácii: po smrti manžela, partnera, vdovám s deťmi.
V čom ste im chceli pomáhať?
Sama som sa ocitla v situácii, kde sme prišli o jeden príjem, pretože sme s Martinom neboli zobratí. Musela som pomocou množstva dokladov dokazovať, že deti sú jeho, vybavovať sirotské, bola to tortúra povinností v čase, kedy som sama bola ubolená a zranená. V podobnej situácii sa ocitá množstvo žien, keď prídu o partnera a rovnako ako ja sa pýtajú, či dokážu svoje deti zabezpečiť, či dokážu pracovať, starať sa o domácnosť a ostať pri tom všetkom pri zmysloch. Mnohé musia začať žiť a pracovať odznova, ale kde a ako?
Tak, a oblúkom sa vraciame k tomu, ako vlastne vniklo Drevenô koliesko…
Nápad, ako ženám a mužom v podobnej situácií pomôcť sa zrodil celkom obyčajne. Rodina z maminej strany pochádza z Telgártu a bratranec, ktorý tam stále žije, mi jedného dňa venoval zopár obyčajných, drevených koliesok. Vraj pre deti, aby sa s nimi hrali, stavali z nich veže, kreslili na ne, nech robia čokoľvek, čo ich zabaví. Sama som ale bola zvedavá, čo všetko sa s nimi dá vymyslieť a keďže bolo pred Vianocami, napadlo mi, že pripravím drevené debničky, dám do nich pár vianočných drobností, čečinu a na ňu upevním ako ozdobu drevené koliesko. Koliesko sa dá ozdobiť na mnoho spôsobov a keďže je jednoduché a obyčajné, ak sa oblepí nejakým keramickým motívom alebo pomaľuje, vždy bude krásne.
Začali ste kolieska zdobiť a predávať. Ako vám to vo vašej situácii pomohlo?
Keď deti večer zaspali, rozložila som si všetky komponenty a do noci lepila a zdobila. Bola to pre mňa práca, pláca a činnosť, pri ktorej som na chvíľu prichádzala na iné myšlienky. Netvrdím, že som umelecký typ a ani si nemyslím, že mám extra talent, ale táto činnosť je takou psycho hygienou a art terapiou, že mi vďaka nej začalo byť citeľne lepšie. Oslovila som kamarátky, ďalšie ženy s rovnakým osudom, aby spolu so mnou vyrábali drevené kolieska a v roku 2019 som založila občianske združenie Súčasť života. Vyrobili sme viac ako 13 tisíc drevených ozdôb, ponúkali sme ich v peknom balení aj príbehom o tom, ako kolieska pomáhajú ovdoveným ženám a hľadali sme, kto by ich od nás kúpil.
Darilo sa vám kolieska predávať?
Narážali sme trošku na legislatívu. Zistila som, že občianske združenie nemá toľko možností a právomocí ako napríklad chránená dielňa, najmä čo sa týka väčších spoluprác, a tak som založila sociálny podnik Drevenô koliesko, ktorý podľa zákona môže zamestnávať jednorodičov, dlhodobo nezamestnaných, zdravotne ťažko postihnuté osoby a iných. Jednorodičov sme už poznali, následne sa nám ozvali rodičia Mareka, ktorý trpí Dwarfovým syndrómom, rád pracuje s drevom a pílou – ten nám začal naše kolieska píliť a všetko sa to napokon samé utriaslo a my sme začali fungovať koncepčne.
Zmenilo odvtedy koliesko svoj dizajn, funkciu alebo poslanie?
Keď rozprávam príbeh dreveného kolieska, zakaždým spomeniem, že je to drevený odpad, ktorý dostal nový život. Pripomína mi to môj vlastný príbeh, tiež som dostala novú šancu a robím to, čo mi konečne dáva zmysel. Oslovila som VŠVU v Bratislave a TU v Košiciach, kde vďaka p. docentovi Debnárovi a p. profesorovi Uhrínovi dostali študenti dizajnu zadanie drevené koliesko ako reklamný predmet“ a vymýšľali, čo užitočné, kreatívne alebo dekoratívne z neho možno vyrobiť. Pamätám si, ako mi pán docent Debnár povedal, že to nie je obyčajné drevené koliesko, on v ňom napríklad vidí ufo, takže ten malý kúsok dreva môže byť čokoľvek. Teším sa, že sme niektoré dizajny od študentov zaradili do výroby. Máme krásny produkt Žily žihľavy od Timei Kepovej a Georgiosovi Somarakisovi, alebo ovečku a včielku od Kristíny Kmecovej, kde sa pracuje nielen s drevom, ale i s ovčou vlnou. Na to sme nadviazali spoluprácou s Liptovským múzeom v Ružomberku, kde nám vytvorili pre deti text s praktickými a zaujímavými informáciami o ovečke. Pomohli pedagógovia text preložili do „detskej reči“ a špeciálna pedagogička Katarína Loulová z CPPP v Pezinku pre náš projekt napísala rozprávku na mieru o ovečke Belinke. Hovorí sa v nej, že nie šaty robia človeka a nie kožúšok robí ovečku. Povaha je to najdôležitejšie…
Vyrábate vlastne hotové edukačné balíčky pre deti.
Okrem ovečky Belinky máme aj sety so včielkou Nelkou. Urobili sme z toho rodinné balenie pre dve deti a balenie pre predškolákov pre 25 detí. Deti môžu vypracovávať pracovné listy, čítať si rozprávku, rozoberať príbeh ovečky alebo včielky, môžu sa dotknúť medových plástov, včelej medzistienky, ktoré sú v balení rovnako ako med alebo včielka v skle. Každý z nášho tímu má svoju časť práce, ktorú vykonáva z domu, ja to od všetkých zozbieram a kompletizujem. Teraz zamestnávam na trvalý pracovný pomer 5 ľudí, ktorí dostávajú svoj príjem pod dobu jedného roka a získavajú tak čas, aby si rozmysleli, ako budú fungovať ďalej.
Na čo použijete peniaze zo zbierky na postáli ĽudiaLuďom.sk?
Na chod Dreveného kolieska. Aby sme udržali staré pracovné miesta a aby sme mohli vytvárať nové pracovné miesta. Potrebujeme peniaze na materiál, pretože ideme vyrábať dva nové a hravé sety pre deti, na ktorých chceme spolupracovať s dizajnérmi a odborníkmi na dané témy. Chceme, aby to deti nielen potešilo, ale i naučilo a zároveň sa tým niekomu pomohlo. Potrebujem pomôcť, aby som nemusela všetko robiť sama. Telefonovať, mailovať, byť k dispozícii, riadiť e-shop, zvážať na otočku produkty, baliť zákazky… potrebujem pomoc, aby som nevyhorela. S Dreveným kolieskom sa ráno zobúdzam a večer s ním chodím spať, mám zodpovednosť za ľudí, ktorí z neho žijú, ale mám pocit, že som trochu v pasci, pretože projektu verím, no dochádzajú nám financie. Rada používam prirovnanie, že ak by si každý druhý Slovák kúpil jednu našu ozdobu, dokážeme zamestnať najmenej aspoň 20 ľudí na 10 rokov. Ak by si kúpil aj nejaký kreatívno-edukatívny set, dokážeme zamestnať ešte viac ľudí…
Link na zbierku: https://ludialudom.sk/drevenokoliesko
Link na web: https://www.drevenokoliesko.sk/
