Denník N

Smrť amerického sna

Jonathan Franzen sa vo svojom ostatnom románe Purity opäť snaží byť aktuálny a opäť dospieva k pesimistickým záverom.

Franzenov obsahom aj rozsahom veľký román Sloboda bol najlepšou knihou, ktorú som v roku 2014 prečítal, teraz prichádza jeho ďalšie dielo: román Purity. Aktuálny a kdesi medzi riadkami opäť beznádejný.

Hlavná hrdinka vs. postgraduálna depresia

Hlavnou hrdinkou je čerstvá absolventka Purity, ktorá práve prežíva brutálny stret s realitou. Na krku má vysokoškolskú pôžičku a pred sebou desaťročia jej splácania, navyše pracuje vo firme, ktorá ľuďom predáva niečo, čo nielen nepotrebujú, ale ani nechcú. Purity trávi svoje dni ich obvolávaním a bojom s pocitom, že im klame. A tiež, že vlastne nevie, čo predáva.

Ak nerátame niekoľko nie celkom vyrovnaných spolubývajúcich na squate, jej jediným blízkym človekom je matka. Ale – naozaj? Matka je skôr zdrojom tajomstva: z akéhosi dôvodu jej nechce prezradiť, kto je jej otcom, ani kedy sa narodila. Purity teda žije, ale jej život sa odohráva v akomsi prazvláštnom vákuu.

Keď sa jej teda naskytne síce obskúrna ale predsa len šanca na stáž v projekte podobnom Wikileaks, zacíti šancu zistiť, kto jej otcom je (a súvisiace veci). Nie, Purity nie je racionálne jednajúcou osobou, ale Franzén sa vyžíva v dostávaní svojich postáv do extrémnych situácií.

Dej ďalej zahŕňa Bolíviu, NDR pred prevratom aj počas neho, Kaliforniu aj Colorado. Je zaplnený postavami a ich poprepletanými osudmi, niekedy až natoľko, že je ťažké sledovať, kto je kto a prečo robí to, čo robí. 

Well done, Purity!
Well done, Purity!

Jonathan Franzen vs. internet

Taký je príbeh, ale druhý sa ukrýva medzi riadkami. Franzen miluje byť aktuálny, do svojich románov nielen zaraďuje aktuálne spoločenské fenomény, ale ich aj komentuje. Keď niekto jeho knihy bude čítať o niekoľko desaťročí, bude mať pomerne presný prehľad o tom, čím žila spoločnosť v rokoch 2000 – 2015.

V Purity sa Franzen pustil do straty súkromia. Jednou z hlavných postáv je dokonalá kópia Juliana Assangea, ktorá kdesi hlboko v bolívijských horách vedie dokonalú kópiu Wikileaks a Assangea považuje za hlavného rivala (väčší pes a tak). Franzen skúma internet a sociálne siete a dospieva k presvedčeniu, že hoci sú príležitosťou aj hrozbou zároveň, tým druhým predsa len o niečo viac.

Iste, Jonathan Franzen rád zastáva názory, občas aj extrémne a rád ich zverejňuje, ale s týmto sa dá nesúhlasiť len sotva. Mozaika, ktorú o sebe na internete dobrovoľne skladáme, môže mať desivé následky.

Každý máme svoje motívy a očakávania, presne ako postavy v knihe, každý z nás je v skutočnosti iný ako naše virtuálne ja. Každý má nejaký príbeh, ktorý by rád vyrozprával a iný, o ktorom by radšej pomlčal. Všetci sme už urobili nejaké tie kompromisy a nie sme na ne nevyhnutne hrdí.

A čo si pod čistotou predstavujete vy?

Internet is governed by fear: the fear of unpopularity and uncoolness, the fear of missing out, the fear of being flamed or forgotten.

Niektoré časti skôr než pasáže z románu pripomínajú novinové stĺpčeky, ale Dávajte si na internete pozor, nie je veta, ktorá by knihu zhrnula. Akokoľvek pravdivo znie, na 450 strán by to bolo predsa len primálo.

Ak majú postavy niečo spoločné, je to ich túžba po tom, čo napovedá názov – po čistote. Práve tá dominuje knihe.

Máme hlavnú hrdinku, ktorá pátra po tom, kým vlastne je, presvedčená, že získa odpovede, ktoré jej životu dajú nejaký zmysel. Možno ho konečne bude môcť žiť očistená od minulosti, o ktorej nič nevie a predsa cíti, že je pre ňu určujúca.

Máme jej matku, ktorá sa z túžby po čistote snaží o presný opak: až chorobne sa izoluje. K tomu bývalý východonemecký komunista a disident zároveň, dnes idol miliónov, ktorý má tiež potrebu od čohosi sa očistiť.

Od čoho? A ako to všetko súvisí? Duševná čistota je navýsosť subjektívny pocit, či ju niektorá z postáv dosiahne, nechajme otvorené, uspokojme sa aspoň s tým, že všetko sa akosi vysvetlí.

(zdroj: slightlybookist.wordpress.com)
(zdroj: slightlybookist.wordpress.com)

Smrť amerického sna

Poznáme teda príbeh aj motivácie postáv, nad tým všetkým však ešte stojí Franzén ako spoločenský kritik. Prinajmenšom posledné tri jeho romány v čitateľovi zanechajú pocit, že hoci práve prečítal veľmi dobrú knihu, svet sa po jej skončení zdá byť o niečo beznádejnejším miestom.

Už to bolo povedané: Franzen miluje svoje postavy dostávať do vypätých situácií, v nich sleduje ich reakcie, nikedy sa na nich dobre zabáva. Práve v týchto situáciách odhaľuje, ako veľmi sú spútané motiváciami a okolnosťami; zlatá dejepisná poučka, v ktorej minulosť ovplyvňuje prítomnosť a určuje budúcnosť sa opakovane potvrdzuje.

Čoho sme sa to len dožili? Jonathan Franzen vytrvalo spochybňuje existenciu slobodnej vôle: ako ju predsa môžeme mať, keď nás ovplyvňuje prakticky všetko okolo nás (a v prípade Franzenových postáv najmä ich traumy)? Myslíme si, že konáme slobodne, ale nie je to skôr tak, že naše činy sú len výslednicou faktorov, na ktoré máme minimálny vplyv?

Autor dospieva k nevyhnutnému ataku na svätý grál spoločnosti, v ktorej žije, veď čo je pre Ameriku charakteristickejšie ako presvedčenie, že každý má právo to skúsiť alebo neskúsiť, uspieť alebo neuspieť? Každý má svoj nárok na miesto na slnku, stačí nápad, veľa snahy a trocha šťasia, to tvrdí kánon.

Ak však človek nedisponuje slobodnou vôľou – a podľa Franzena nedisponuje – americký sen je len legendou; náboženstvom, ktoré existuje len preto, že mu všetci veria. Franzen svoje postavy necháva americký sen rúcať, urobil to už v tretej knihe a opäť inak; môj jediný problém ako človeka, ktorý svoj osud radšej vytvára ako sa ním necháva viesť, je, že sa s tým odmietam zmieriť.

Nepáči sa mi, keď mi niekto hovorí, že som takýto bezmocný, čo, samozrejme, nevypovedá nič o tom, či mám pravdu ja alebo Franzén, ani o kvalite knihy. Tá nie je výpoveďou o Amerike, ale o ľuďoch kdekoľvek.

 

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie