Bolesť, ktorá mení človeka
Premýšľam nad bolesťou, ktorú je schopný človek zniesť.Bolesťou, ktorú je schopný spôsobiť.
V niektorých krajinách sa dnes pripomína Holokaust. A tak sa nemôžem a možno ani nechcem ubrániť pochmúrnym myšlienkam, ktoré vrhajú svetlo na najtienistejší kút ľudskej duše. Nenávisť. Nenávisť, ktorá z nás činní štvancov a utláčateľov zároveň.
Snažím sa prestaviť si aspoň fragment bolesti, ktorú prežívali obete holokaustu. Je to takmer nemožné, napriek tomu, že párkrát v živote som mala pocit, že bolesť, ktorú práve prežívam je moja hranica. V porovnaní s čim prechádzali obete môj život je prechádzka v ružovej záhrade.
Myslím si, že bolesť nás mení, prebúdza a utápa v nás niečo. Mení náš pohľad na svet, mení náš pohľad na vlastné schopnosti, sílu a hranice. Naša vlastná bolesť nám pomáha byť empatickejšími, aj keď myslím len do určitej hranice. Niekedy bolesť môže utopiť naše city a prestaneme vnímať, lepšie povedané nechceme už vnímať ani vlastnú bolesť, ani bolesť iných.
Dnes je spomienka na obete, ktorí si prežili niečo, čo si väčšina z nás predstaviť ani nevie. Hrôzy holokaustu sa popísať nedajú. Ostáva len veľmi horká príchuť toho, čoho je schopný človek. Akú enormnú bolesť môže človek prekonať a vstať a opäť milovať a žiť a na druhej strane akú bolesť sme schopní spôsobovať iným.
