E. M. Remarque: Na západní frontě klid, Cesta zpátky & Čierny obelisk (Čitateľský denník 34 — 36/2023)
„Z těch školních vědomostí už dohromady moc neznáme. Také ten krám k ničemu nebyl. Nikdo nás totiž ve škole nenaučil, jak za deště a vichřice zapálit cigaretu, nikdo nám neřekl, jak rozdělat z mokrého dříví oheň — nebo že je nejlepší vrazit bodák do břicha, protože tam se nezaklesne mezi žebry, jak se to stává při bodnutí do hrudníku (…)
Albert naši situaci vyjadřuje dvěma stručnými větami: »Nejsme dobří k ničemu. Válka nás pro všecko dobrě zkazila.« Má pravdu. Už nejsme žádná mládež. Už nechceme svět brát útokem. Jsme lidé prchající. Prcháme před sebou samými. Před svým životem. Bylo nám osmnáct let a začali jsme milovat svět a život; a museli jsme na něj střílet. První granát, jenž dopadl, zasáhl naše srdce. Jsme odříznuti od činorodosti, od snažení, od pokroku. Už v to nevěříme; věříme ve válku.“
Remarqueova voľná trilógia zachytáva tri pohnuté obdobia — prvú svetovú vojnu, jej ukončenie a na záver aj postupné schyľovanie sa k tej druhej. A robí to nadčasovým spôsobom.
Na západní frontě klid rozpráva príbeh mladého vojaka Pavla Bäumera, ktorý k vojsku narukuje rovno zo školskej lavice motivovaný svojim učiteľom. Nemiesto čítanie Goetheho sa učí hádzať granáty, namiesto prechádzok s dievčatami sa plazí zákopmi a brodí krvou. Týždne strávené v prvej línií sa striedajú s týždňami ničnerobenia v zázemí, vznikajú zdanlivo celoživotné priateľstvá a všetci čakajú, kedy to šialenstvo konečne skončí.
Cesta zpátky ale ukazuje, že táto vojnou zničená, doslova stratená generácia, už takmer vôbec nie je schopná začleniť sa do spoločnosti v čase mieru. Aj keď si nájde prácu či vzťahy, ovláda ju beznádej. Ešte aj to kamarátstvo sa po zhodení uniforiem vytráca.
Na záver tu máme Čierny obelisk, ktorý sa odohráva desaťročie po vojne. V Nemecku je hyperinflácia, nespokojnosť stúpa a po krčmách začínajú kolovať výroky akéhosi Adolfa Hitlera. Ludwig Bodmer, ktorý pracuje v pohrebníctve a po večeroch hráva na organ v kaplnke miestnej psychiatrickej liečebne, sa zamiluje do krásnej pacientky — no všetci tušia, že to nemôže dopadnúť dobre. A ďalšia katastrofa je na spadnutie.
Prvé dve knihy, ktoré Remarque napísal tesne po skončení prvej svetovej vojny, sú priamočiare, trocha neohrabané, ale zato bezprostredné, živelné a na svoju dobu aj extrémne brutálne. Ich naturalizmus však dokonale vystihuje tú hrôzu, ktorej bola vystavená celá generácia. Obsahujú ale aj humor a schopnosť vyťažiť kúsky radosti aj z takej jednoduchej veci, ako je varenie dobrého jedla počas bombardovania.
Čierny obelisk je už dielom skúseného autora, je rozsiahlejší, prepracovanejší, uhladenejší, literárne profesionálnejší, stráca však oproti predchádzajúcim knihám ten správny mladícky punkový zápal. A ten je — v tomto prípade, kedy varuje pred vojnovým pobláznením — pre mňa akosi dôležitejší.
E. M. Remarque: Na západní frontě klid/Cesta zpátky
Naše vojsko, 1968
364 strán
95 %
E. M. Remarque: Čierny obelisk
Smena, 1980
383 strán
80 %
plusy
• bezprostrednosť, živelnosť
• brutalita vojny bez servítky
• psychológia postáv
• obžaloba vojnových štváčov
• humor
mínusy
• prílišná uhladenosť a rozsiahlosť Čierneho obelisku
Čitateľský denník vo forme podcastu môžete počúvať na:
Spotify, SoundCloude, Apple alebo Google podcasts.
Moju výtvarnú tvorbu môžete sledovať na:
Facebooku alebo webe.
