Denník N

Vôbec ste ma neprekvapili, Herr Majerský

Ľudia patriaci do LGBTI komunity si už na svoju adresu vypočuli všeličo, a to aj zo strany cirkevných predstaviteľov, ľudí pochádzajúcich z kresťanského prostredia či ostentatívne sa hlásiacich k náboženským hodnotám, politikov nevynímajúc. Neveril by som, že to niekedy napíšem, ale prostoduchý Boris Kollár má ešte pomerne salónny slovník: sem-tam mu ujde z úst nejaký ten teploš či úchylák. Konferencia biskupov Slovenska, živé to kolektívne stelesnenie kresťanskej lásky k blížnemu, zmotávala svojho času čosi o aktéroch kultúry smrti. Jeden z najobetavejších katolíkov (ako ho charakterizoval Štefan Hríb) Marián Kuffa, inak čerstvý držiteľ Ceny Jozefa Miloslava Hurbana, ktorú mu udelil Boris Kollár, sa s tým nekašlal a naporúdzi mal rovno výraz masoví vrahovia. Jeho braček Štefan v parlamente odporúčal zavesiť LGBTI ľuďom mlynský kameň na krk a hodiť ich do vody a ďalšia duchovná osoba, gréckokatolícky kňaz Rastislav Baka by zasa rád totu špinu vytlačil za hranice štátu.

Človek by si myslel, že také dná sa ťažko prerážajú. Ale omyl! Jeden z najsvätejších mužov v tejto republike, predseda Kresťanskodemokratického hnutia Milan Majerský v relácii TV Markíza Na telo zahlásil: Korupcia a LGBTI sú nešťastím ktorejkoľvek krajiny, nielen Slovenska. Sú to pliagy, ktoré jednoducho ničia ktorúkoľvek krajinu.“ Po vlne kritiky, ktorá bezprostredne nasledovala, zverejnil čosi ako ospravedlnenie: „V odpovediach na divácke otázky som dnes na Markíze v rýchlosti použil nevhodné slová a je mi to ľúto. Kto ma pozná, vie, že mám celoživotne úctu ku každému človeku, bez výnimky. Pri zjednodušenej otázke, či je väčšou hrozbou korupcia alebo LGBTI, som si predstavil tému registrovaných partnerstiev resp. manželstiev a pochopil som to tak, že k nej otázka smerovala. V KDH nemôžeme súhlasiť s registrovanými partnerstvami a ich ustanovením na úroveň manželstva muža a ženy. Keď som dnes použil slovo ,nešťastieʻ či ,pliagaʻ, mal som na mysli ideológiu, vonkoncom nie konkrétnych ľudí. Toto nedorozumenie ma mrzí a ospravedlňujem sa, ak bolo nesprávne pochopené, resp. ak som sa tým niekoho dotkol.“

Toto napohľad bravúrne štylistické cvičenie je v skutočnosti zlepenec, ktorý vychádza zo základného predpokladu, že existuje nejaká LGBTI ideológia – potom vám z toho nemôže vyjsť nič iné ako nezmysel. Podľa pána Majerského tu teda zrejme nejde o človeka (pche!) a jeho ľudské práva, ale o boj proti akejsi (pomyselnej) ideológii. Ale ak sa z toho, čo zverejnil, predsa len pokúsime vybrať aspoň ako-tak „racionálnu“ podstatu, vyjde nám z toho toto: Heterosexuáli majú právo uzavrieť s milovanou osobou manželstvo. LGBTI ľudia takéto právo nemajú.

*

Asi pred dvoma týždňami diskutovala redaktorka Denníka N Monika Tódová s komentátormi Mariánom Leškom a Martinom M. Šimečkom a so sociológom Michalom Vašečkom na (predvolebnú) tému Ako zachrániť demokraciu. V rámci diskusie citovala niekoľko odpovedí z ankety s prvovoličmi, ktoré mali jej hostia komentovať. V odpovedi istého mladého budúceho voliča Republiky zaznelo: Snáď neveríme, že by Republika skutočne oživila nacizmus a fašizmus. Tieto ideológie sú ako mŕtvy had, ktorého sa snažíme znova zabiť. Skutočným problémom sú ultra liberáli a gender ideológia ktorú presadzujú.“ Ako komentoval výroky tohto mladého pomätenca Martin M. Šimečka? „On sám je dôkazom, že fašizmus žije, pretože koho označil za nového nepriateľa? Ultra liberálov a gender. To je klasická fašistická rétorika. On je fašista, prezradil sa jazykom, vyslovil fašistické slová a vety.“ A veľmi presne mu sekundoval Michal Vašečka: „Nezanedbateľná časť populácie si pod fašistom predstavuje človeka v uniforme, ktorý práve nakladá niekoho do dobytčiaka alebo je rovno súčasťou Waffen SS. To je nezmysel. Fašistov prezrádza to, že stále delia spoločnosť, stále hovoria o tom, že nejaká skupina má mať práva a iná ich nemá mať, má byť vylúčená zo spoločnosti alebo dokonca vyhnaná. Nepredstavujme si ľudí v uniformách, sú to ľudia, ktorí jednoducho mentálne nepatria do moderného sveta.“

*

Mimochodom, celá „kauzička“ Majerského výroku veľmi pripomína „prerieknutie“ ďalšieho svätého muža Eduarda Hegera po teroristickom útoku v Teplárni, keď hovoril o „spôsobe života“ LGBTI ľudí. Aj po ňom nasledovalo teatrálne ospravedlnenie. Mimochodom, najmä v prípade pána Majerského si ani náhodou nemyslím, že ho myslel úprimne. Vlastne sú tie pôvodné výroky podľa mňa obrazom starého známeho „keď sa pomýli, tak aj pravdu povie“. Teda svoju pravdu, pochopiteľne.

Slová niekoho ako pán Majerský ma nemôžu uraziť, a teda logicky ani nepotrebujem nejaké (pseudo)ospravedlnenie. Ale viete, čo je na tom celom najstrašnejšie? Že tento Boží človek si takto predstavuje úctu k človeku. Že si – azda úprimne – myslí, že súčasťou ospravedlnenia môže byť, keď nejakej skupine svojich blížnych šplechne do očí, že jej neprináleží právo, ktoré si iná skupina jeho blížnych (blížnejších?) môže do sýtosti užívať. (Niektorí už druhý raz.)

Ktovie, ako je to vlastne s tým fašizmom…

 

Poznámka: Všetky citáty sú krátené, v prípade ústnych aj štylisticky upravené.

Teraz najčítanejšie

Jaroslav Hochel

Píšem už dlho. Najčastejšie o filme, najmä keď ma niečo poteší. A príležitostne aj o inom, najmä keď ma niečo naštve.