Nemocničné urgenty: poplatky nie sú všetko, ale sú dôležité
Jednou z predvolebných čiastkových tém z oblasti zdravotníctva je diskusia ohľadom zvýšenia poplatkov za ošetrenie na urgentných príjmoch. Primárnym dôvodom zvýšenia poplatkov je množstvo pacientov, ktorí sa dožadujú vyšetrení na urgentných príjmoch bez toho, aby naozaj mali urgentný zdravotný problém. Súčasná legislatíva a pomery v zdravotníctve bohužiaľ neumožňujú zdravotníkom týchto pacientov účinne filtrovať a neposkytnúť im starostlivosť. Personálne obsadenie urgentov je často úplne na hrane a vyšší počet pacientov nielenže komplikuje starostlivosť pre tých, čo ju naozaj potrebujú, ale aj postupne demotivuje a vyčerpáva zdravotníkov, ktorí následne zo systému odchádzajú a nekonečný kruh rozpadu takto ďalej pokračuje. Preto sa hľadá aspoň nejaké opatrenie, ako tento počet pacientov znížiť (samostatnou, ale previazanou témou je zneužívanie záchrannej zdravotnej služby, ale to je veľmi komplexná a problematická téma, ktorej sa nebudem v tomto príspevku venovať, aj keď na niektorých veciach má istý podiel). V skratke, postoj politikov je asi v štýle: ,,nebudeme to riešiť, veď pacienti sú predsa voliči”, a už dupľom nie teraz pred voľbami. Problémom je, že sa k tomu asi nikto neodhodlá ani po voľbách (ako už viaceré strany naznačili), pretože by to znamenalo drvivé rozbitie jednej z najväčších ilúzií slovákov – že zdravotníctvo už nebude ,,zadarmo”.
Zdravotníctvo zadarmo nikdy nebolo. Bežný občan len nevidí toky peňazí a skutočné ceny, platby a náklady za starostlivosť, ktorú on po predložení kartičky poistenca dostane. Proste prišlo zadarmo, je tu. A teraz nepríde, lebo si o polnoci s 3-dňovým vytknutým členkom na pohotovosti budem musieť za ošetrenie zaplatiť – a to už zadarmo nie je. Pacient v tejto situácii: ,,tak to kategoricky odmietam, veď platím odvody, poistenie, a mám nárok o tretej ráno riešiť viacdňové ťažkosti”. Tento populizmus politikov a žalostné nepochopenie urgentnej zdravotnej starostlivosti by sa dal charakterizovať aj vetičkou ,,nezáleží nám na stave a budúcnosti zdravotníctva, len na tom, aby sme sa do parlamentu znovu dostali a prihrávali kšefty našim ľuďom”. Postoj poisťovní nie je tiež nápomocný. Pacient je náš klient, my sa postaráme. Peniaze za opakované a zbytočné urgentné ošetrenia vymáhať nebudeme, veď načo, asi by sme sa k nim ani nedostali. Radšej vykážeme stratu a budeme pýtať viac od štátu, akokeby sme tlačili na pacientov, aby sa o svoje zdravie starali a niesli zodpovednosť za svoje činy.
V normálnej krajine by sa rozhodnutia riadili dátami. Bohužiaľ, Slovensko ako klasická bašta pocitovej a zvykovej medicíny (aj všeobecne prostého rozhodovania o veciach verejných) už tradične dáta centrálne nezbiera, a nikto neeviduje, koľko pacientov záchranné služby a urgentné príjmy zneužíva na starostlivosť, ktorá tam naozaj nemá byť poskytovaná (dáta máme len čiastkové, aj to málo a bez kontextu). Veď nemáme ani zadefinované, aká starostlivosť by tam mala byť poskytnutá a na čo má pacient nárok. Čo ale máme zadefinované relatívne presne, je zodpovednosť lekára za všetko, čo na urgente ne-urobí. Inak povedané – pokiaľ nebude alibista, tak zamestnávateľ a systém sa v prípade chyby za zdravotníka nikdy nepostaví a stále na to ostane sám. Lebo vlastne ani nevieme, ako sa tie veci majú robiť, nemáme postupy, štandardy, uniformnú záruku toho, že pacient napr. s bolesťami na hrudníku alebo zlomenou rukou dostane taký istý štandard starostlivosti v nemocnici v Kráľovskom Chlmci, Banskej Bystrici, alebo v Nemocnici Bory (výber zariadení je náhodný).
Nikto nikdy nepovedal, že pacienti s jasným dôvodom a indikáciou ošetrenia na urgentnom príjme budú niečo platiť z vlastného vrecka. Urgenty taktiež neslúžia len na riešenie život-ohrozujúcich stavov, ale aj tých, ktoré vznikli náhle, pacient ich potrebuje riešiť okamžite, a iná časť zdravotného systému ich naozaj nevie v tom momente ošetriť (napríklad aktuálne úrazy, otravy, bolesti na hrudníku a tisíc iných stavov). Takéto stavy by mali byť logicky hradené z poistenia – pacient za nich v tom danom momente nemôže (aj keď o naozajstnej zodpovednosti môžeme viesť debatu – 20 rokov fajčím, pijem, nedbám na rady lekárov a potom dostanem infarkt a systém ma musí zachrániť napriek tomu, že som si to privodil vlastným, nezodpovedným správaním). Na urgentnom príjme ale toto neriešime, snažíme sa o to, aby pacient v tej chvíli prežil. No a potom tu máme obrovskú, druhú porciu pacientov, ktorí prichádzajú na urgentný príjem s veľkou skupinou ťažkostí, ktoré sú zoširoka definovateľné dvomi množinami: 1.) môžem si za to sám svojou hlúposťou 2.) mám to riešiť inak, ale rozhodol som sa, že si urobím skratku a pôjdem preťažiť urgent (idem systémom, ktorým nemám v tomto momente ísť).
Ako príklady jednotlivých skupín môžem uviesť:
1.) intoxikácie alkoholom, drogami (a s tým spojené stavy), svojvoľné vysadenie liečby, nedodržiavanie odporúčaní, ignorovanie varovaní – jednoducho veci, kde som sa pri všetkej inteligenčnej kapacite rozhodol robiť niečo, čo mi pri poznaní následkov privodilo takýto stav.
2.) stavy trvajúce dni, týždne, ba až mesiace, ktoré mali byť riešené ambulantnými špecialistami (a oveľa skôr), riešenie chronických ťažkostí, ktoré sú prezentované ako akútne, a pod.
Riešenie ,,silákov” – treba ich poslať preč a neošetriť – sa v praxi aplikovať nedá. Prečo? Žiaden zákon nám to vyslovene nepovoľuje. Zákon nechráni zdravotníkov pri snahe o usmernenie systému a zachovanie dostupnosti urgentnej starostlivosti pre tých, ktorí to potrebujú. Zákon sa stavia na stranu sťažností a scenárov typu ,,čo keby” a k zdravotníkom pristupuje štýlom ,,zákazník má stále pravdu”. V tom všetkom strese zo stavov, pri ktorých pacienti naozaj môžu zomrieť sa lekár resp. iný zdravotník naozaj nebude púšťať do ruskej rulety a posielať pacientov preč, pretože raz sa mu to vypomstí a nikto netúží tráviť voľné dni na výsluchoch a súdoch. Ešte skončí niekde na nejakom videu na sociálnej sieti…
Nakoniec si treba naliať čistého vína a pozrieť sa na stav nemocničných ,,urgentov”. Nemocničný urgentný príjem by malo byť pracovisko, ktoré je schopné poskytovať integrovanú a komplexnú starostlivosť o všetky urgentné stavy, najmä prostredníctvom lekárov urgentnej medicíny a konziliárnych špecialistov, a to v na to prispôsobených a dizajnovaných pracoviskách so všetkým potrebným materiálno-technickým a personálnym vybavením. V drvivej väčšine prípadov na Slovensku nemáme urgentné príjmy, ale ,,centrálne prijímacie oddelenia”. V realite sú to množiny medzi sebou nespolupracujúcich ambulancií, medzi ktorými sa pacient posúva ako horúci zemiak (klasickým štýlom vylučovacej medicíny – toto nie je naše, my sme tú jednu drobnosť predsa vylúčili). Tieto oddelenia často vedú lekári z iných, čiastkových odborov (nie lekári urgentnej medicíny), ktorí nejako počas rokov nadobudli presvedčenie, že urgentná medicína je vlastne to, čo praktizujú v tej jednej miestnosti a jednom medicínskom zameraní. Asi ani netreba pokračovať, že o tom, ako by to naozaj malo vyzerať, často nemajú ani poňatia (česť pár výnimkám – pracoviskám a ľuďom, ktoré sú tými jasnými hviezdičkami na pomyselnom nebi a ťahajú to aspoň trochu dopredu).
Vytvoriť moderné urgentné príjmy sa samozrejme nedá zo dňa na deň – potrebujeme jednak masívne finančné injekcie a surové prestavby, ktoré sú ale bezpodmienečne nutné na to, aby sme mohli mať naozajstné, fungujúce urgenty. Zároveň ich potrebujú viesť skúsení špecialisti urgentnej medicíny (ideálne s medzinárodnými skúsenosťami, pretože na Slovensku sa to bohužiaľ nemali kde za predošlé roky naučiť) a potrebujeme ich naplniť aj personálne. A to je tiež obrovským kameňom v topánke – mladí zdravotníci nechcú ísť pracovať do prostredia urgentnej medicíny. Prečo by aj išli? Vyzerá to tam hrozne, bez konceptu, ladu a skladu, bez mentorov, ktorí by ich viedli. Hodia ich príliš skoro do zmien, kde existuje obrovské riziko chýb so strašnými následkami, a keď sa to stane, nikto sa za nich nepostaví. Do toho musia zvádzať denno-denné boje so systémom a vyhorenými kolegami, ktorí sú často arogantní, vulgárni a medicínsky 15 rokov pozadu. Racio v tom nenájde asi nikto. Lenže bez mladej krvi to nepôjde. Na moderný urgent potrebujeme zanietený, motivovaný personál, ktorý musí pracovať v moderných a vyhovujúcich podmienkach. Cesta k tomu je len cez vyššie uvedené reformné kroky a v prípade mladých zdravotníkov a lekárov hlavne cez reformu prístupu k vzdelávaniu v medicíne.
Zvýšenie poplatkov za neindikované ošetrenie na urgentných príjmoch je naozaj nutný krok. Peniaze, ktoré tým do štátnej kasy pritečú, nám určite zdravotníctvo nespasia. Tento krok je ale dôležitou súčasťou mozaiky vylepšovania kvality a efektivity zdravotnej starostlivosti, ktorý musí ísť ruka v ruke s ostatnými dôležitými reformami. Hlavne ale apeluje na verejnosť a samotných pacientov – keď chceme, aby nám zdravotníctvo fungovalo, tak musíme jeho zložky využívať spôsobom, na ktorý boli určené (a poplatky to istým spôsobom usmerňujú), inak sa nám to všetko zrúti. Pacient má v tomto systéme extrémne dôležitú pozíciu, veď je predsa koncovým užívateľom systému. Keď systém nefunguje, tak na to doplatí presne samotný pacient, a to nikto nechce.
