Ako v nebi! Tak sa cíti gambler, keď konečne dofičí k obľúbenej stávkovej kancelárii a nedočkavo vkročí dnu. Teda, to asi platilo kedysi, v praveku, pred dvadsiatimi – tridsiatimi rokmi, keď svetu tipovania kraľovali kamenné pobočky, chrámy gamblingu. Internet bol v plienkach, tí šťastnejší síce už mohli na nete hľadať výsledky, prezerať si stávkovú ponuku či dokonca sledovať priebeh kľúčových zápasov, ale podanie tiketu a slávnostný akt výberu výhry sa odohrávali v sídle bohov, v Kancelárii. Dnes už tieto prastaré zaprášené mauzóleá navštevuje málokto, gro tipovacieho biznisu sa presunulo do online priestoru, internetových stávkových kancelárií. Ale fundament hazardu ostal zachovaný.

Neveríte? Tak mi povedzte, prečo sa dve z najväčších stávkoviek v našich končinách volajú ako bohyne! Samozrejme, staroveké grécke a rímske, predsa len, moderné monoteistické náboženstvo je u nás sväté a nikto príčetný by si nedovolil nazvať zlatonosnú firmu Panenka Mária. Ale Fortúny, Niké Samotrácke a podobné vykopávky už neštvú nikoho, hurá s nimi na piedestál gamblingu! Človek nemusí byť študovaný psychológ, aby pochopil, o čo tu ide – keď má stávková kancelária meno ako bohyňa šťastia či víťazstva, zrejme v nej budem mať šťastie a zvíťazím. To sa nám napríklad snaží v sérii reklám naznačiť štíhla slečna, ktorá však nie je nastajlovaná ako rímska bohyňa osudu, ale skôr ako veľkoobslužňa kamionistov z parkoviska pri Slovnafte.

Čiže šťastie, víťazstvo… ale pre koho? Nezabúdajte, tipovanie je súboj, duel! Na jednej strane stojí maličký tipér, tuctový človiečik s obmedzenými športovými vedomosťami, no a proti nemu sa rúti kolos, mamut, gigant zamestnávajúci desiatky ľudí, čo osem hodín denne spriadajú plány, ako súpera rozdrviť. Drobných hráčov, tipérskeho planktónu je síce viac, milióny jedincov, ale každý z nich je v bitke so stávkovkou sám. Dennodenne sa odohrávajú súboje Dávidov s Goliášmi, ktoré sa však len zriedka končia ako ten originálny z Písma svätého. Chcete dôkaz? Skúste si vyhľadať finančné bilancie stávkových kancelárií, aký majú ročný obrat či zisk, koľko investujú do pompéznych reklám, v ktorých účinkujú len tí najúspešnejší športovci…

Áno, stávkovky musia mať mená bohýň, veď aj ja som si ich kedysi perzonifikoval. Bral som ich ako živé, vysokointeligentné organizmy, ktoré som sa snažil prekabátiť. Viem, bol to poriadny úlet, ale podobné pocity mali aj gamblerskí kumpáni – predsa nie je možné, aby to boli bezduché firmy, keď sa správajú tak prefíkane, rafinovane! Vždy ťa nechajú vyhrať prvý tiket, aby ťa navnadili, keď cítia, že im unikáš, tak si ťa pritiahnu štedrým darčekom, no a akonáhle zistia, že ťa majú totálne namotaného, tak ťa oberú aj o gate. A ak pochopia, že už z teba nevytrieskajú nič, nechajú ťa kľudne aj skapať. Ako prekrásne, ale zákerné ľahké slečny.

Hovorím tu o stávkovkách ako o bohyniach, osobách ženského pohlavia, ktoré zvádzajú nadržaných tipérov, chlapov, ale ako to funguje v opačnom garde? Nuž, pri kurzových stávkach nijako. Tento špecifický druh hazardu je takmer výlučne mužská záležitosť, podľa štatistík až na deväťdesiatdeväť percent, závislosť výšky IQ od objemu testosterónu zrejme nebude učebnicový príklad priamej úmery. Nežné pohlavie trpí druhotne, v pozíciách matiek, partneriek či kamarátok gamblerov. Navštevoval som množstvo stávkových kancelárií, ale vybavuje sa mi iba jediná pravidelná klientka jednej z nich, Betka. Teda, pardon, ešte aj Mamka Pôstková, ale to bola špecifická kategória závisláčky:

A aké sú moje spomienky na vznik prvej slovenskej stávkovej kancelárie? V Gamblerovi som sa s nimi trochu pohral: