Lucia Popp známa aj neznáma. SND si uctilo pamiatku speváčky, ktorá dobyla operný Olymp

Význam a medzinárodné postavenie speváčky výstižne charakterizoval teatrológ Jaroslav Blaho (v biografii Spomienky na Luciu Popp autorky Ursuly Tamussino) nasledovnými slovami:

“Lucia Popp bola prvou slovenskou speváčkou účinkujúcou na scéne Viedenskej štátnej opery a na javisku v Salzburgu, prvou slovenskou speváčkou v milánskej La Scale, parížskom Palais Garnier, londýnskej Covent Garden a newyorskej Metropolitnej opere”.

Tým je o nej povedané v podstate úplne všetko. Britský hudobný portál Classic FM tento mesiac zaradil Luciu Popp medzi 20 najvýznamnejších sopranistiek a mezzosopranistiek všetkých čias (viac: TU).

Ocitla sa tak v rebríčku spolu s Mariou Callas, Ceciliou Bartoli, Joyce DiDonato, Montserrat Caballé, Renée Fleming, Mirellou Freni alebo Joan Sutherland.

Lucia Popp začala svoju kariéru v zahraničí pomerne nečakane, keď dostala od československého štátneho aparátu povolenie vycestovať len na jediný deň do Viedne. Pochopila to ako šancu v štýle „teraz alebo nikdy“ a podarilo sa jej neočakávane a bez ohlásenia presvedčiť vedenie Staatsoper a Herberta von Karajana, aby jej dali príležitosť okamžite predspievať.

V roku 2015 som mal možnosť sa zhovárať s vdovcom po Lucii Popp Petrom Seifertom, ktorý potvrdil, že Karajan najprv chcel, aby si dohodla riadny termín a prišla predspievať v iný deň. S tým, že predspievanie bude bez ohlásenia a v podstate ihneď, súhlasil až keď sa dozvedel, že Luciu pustili do zahraničia len na niekoľko hodín a najbližšia príležitosť vycestovať do Rakúska sa jej môže vyskytnúť až o niekoľko rokov.

Seifert vtedy uviedol, že Kráľovnú noci spievala Karajanovi po slovensky. V takejto verzii to asi nikdy predtým nepočul. Keď si ju vypočul, v momente ju angažoval. Na predspievaní sedel aj režisér Otto Schenk, takže o angažovaní Lucie Popp rozhodovala silná zostava (viac v rozhovore so Seifertom TU).

Keď o niekoľko rokov neskôr Lucia Popp spievala tú istú Kráľovnú noci v Metropolitnej opere v New Yorku, kostým a líčenie, ktoré mala na tvári, navrhoval slávny Marc Chagall. Vtedy sa Lucia s humorom jej vlastným vyjadrila: “Teraz som najdrahšia na svete, lebo mám na sebe maľbu od Chagalla. Nemôžem sa viac umývať”.

Lucia Popp v kostýme od Marca Chagalla v Metropolitnej opere v New Yorku ako Kráľovná noci. Zdroj: Metropolitan opera.

Slovensko má len veľmi málo osobností, ktoré by vo svojom obore patrili medzi najužšiu špičku v celosvetovom meradle. Napriek tomu, že Lucia Popp je jednou z nich, v širokých vrstvách je len veľmi málo známa. Svojho času som zaregistroval iniciatívu pomenovať po nej v Bratislave aspoň ulicu, avšak neviem o tom, že by táto snaha bola nakoniec úspešná.

Ulica Lucie Poppovej existuje iba v jej rodnej Záhorskej Vsi, kde na jej rodnom dome odhalili aj pamätnú tabuľu. Bratislavská župa jej v roku 2022 udelila in memoriam titul Historická osobnosť regiónu. A to je azda všetko.

Vypovedá to o tom, aký až macošský vzťah máme k ľuďom, ktorí významne preslávili našu krajinu v zahraničí.

O to dôležitejšou sa javí skutočnosť, že aspoň SND považovalo za svoju morálnu povinnosť si dôstojným spôsobom pripomenúť blížiace sa výročie predčasného odchodu speváčky. Hoci Lucia Popp vystúpila na pôde SND iba raz (v Čarovnej flaute 17. apríla 1963), to neznamená, že by sa k nej naša prvá scéna nemala hlásiť.

Výstrižok z novín o absolventskom koncerte Lucie Popp v roku 1963. Zdroj: Opera Slovakia

Koncert na jej počesť začal premietnutím krátkeho spomienkového dokumentu, kde na jej spevácke umenie spomínali rôzne osobnosti hudobného života. Jednotlivé sekvencie boli popretkávané zábermi z jej posledného vystúpenia v Slovenskej filharmónii zo začiatku deväťdesiatych rokov.

Diváci mali možnosť vidieť aj zábery, na ktorých sa Lucia Popp rozpráva so svojou hlasovou pedagogičkou Annou Hrušovskou, ktorá mala veľkú zásluhu na úspešne sa rozvíjajúcej kariére mladej sopranistky.

Tribute Lucia Popp v SND. Foto: Zdenko Hanout

Samotný koncert bol zostavený z diel, ktoré počas svojej kariéry interpretovala. V prvej časti večera zaznela predohra z Mozartovej opery Idomeneo, v ktorej svojho času účinkovala aj s Lucianom Pavarottim. Áriu Illie z tejto opery interpretovala sopranistka Simona Šaturová a dvojspev Illie a Idamanteho zaznel v podaní Simony Šaturovej a mezzosopranistky Jany Kurucovej.

Vynikajúce výkony sólistiek v tejto časti večera neboli prekvapením, veď od medzinárodne ukotvenej speváckej hviezdy Simony Šaturovej a taktiež od Jany Kurucovej, ktorá je stálou členkou Štátnej opery v Hamburgu (a predtým bola dlhoročnou sólistkou Deutche oper Berlin) sa špičková úroveň očakávala s akousi samozrejmosťou.

Veľkým prekvapením bol však výkon orchestra. Mozart totiž znel konečne tak, ako má Mozart naozaj znieť. Prejavovalo sa to nielen v štýlovosti interpretácie ale aj v celkovom výslednom zvuku telesa. Vklad dirigenta Tomáša Netopila bol naozaj počuteľný.

Netopil viedol desať rokov Filharmóniu v Essene a diriguje na popredých operných scénach, najmä v Nemecku. Môžme ho však často vidieť napríklad aj vo Viedenskej štátnej opere.

Orchestru SND spolupráca s medzinárodne etablovanými dirigentami môže len a len prospieť. Každé teleso rastie najmä vtedy, ak za dirigentským pultom stoja špičkové osobnosti, ktoré vedia hráčov niekam posunúť a vštepiť im niečo vlastné.

Orchester SND má v poslednom období čoraz častejšie príležitosť na umelecké konfrontácie takéhoto druhu.

Tribute Lucia Popp v SND. Zľava Jana Kurucová, Simona Šaturová, Tomáš Netopil. Foto: Zdenko Hanout

K vynikajúcemu výkonu orchestra zjavne prispela aj zmena na poste koncertného majstra. Od novej sezóny túto stoličku obsadil Adam Novák, ktorý pôsobil ako koncertný majster Viedenského komorného orchestra v operných produkciách v Theater an der Wien. Veľmi dobre vie, ako má znieť Mozart.

Kvalitne hrajúci orchester je alfou a omegou každého operného domu. Počas slávnostného galaprogramu výkon nášho telesa nebol jediným prekvapením večera.

Po ukážkach z Idomenea nasledoval výber z ďalšej Mozartovej opery – Figarovej svatby. Ako prvá odznela ária Grófky v podaní členky ansámblu Viedenskej štátnej opery, sopranistky Slávky Zámečníkovej.

Tribute Lucia Popp v SND. Tomáš Netopil a Slávka Zámečníková. Foto: Zdenko Hanout

Zámečníková je hviezdou nielen vo Viedni, ale výborne sa nedávno zapísala aj v Parížskej opere Bastille (viac: TU). Má pred sebou ďalšie účinkovania v Paríži, Stuttgarte, či San Franciscu.

Takýto záujem o jej účinkovanie v zahraničí samozrejme nie je bezdôvodný. Ľahkosť spevu, charizma a práca s celou škálou emócií sú Zámečníkovej veľmi silné stránky a vo vzájomnej kombinácii vytvárajú znásobujúci sa synergický efekt. Aj počas recenzovaného večera excelovala a ukázala, že je oceňovaná právom.

Celkovo je potrebné uviesť, že úvodný cast tvorený trojicou Šaturová, Zámečníková a Kurucová bol zjavom sám o sebe. Táto trojica priniesla na pôdu Slovenského národného divadla skutočnú spevácku prvú ligu.

Zvyšná časť sólistov večera bola takýmto silným ženským triom viacmenej zatienená, a to napriek tomu, že aj výkony ostatných účinkujúcich boli kvalitné.

Nasledovala ária Zuzanky v podaní sopranistky Adriany Kučerovej, ktorá zaujala prekvapivo sýtou farbou v hlbokých polohách.

Tribute Lucia Popp v SND, Adriana Kučerová. Foto: Zdenko Hanout

Na záver prvej časti nasledovalo ešte finále Figarovej svatby v ktorom sa k hosťujúcim speváčkam pridali domáci sólisti Pavol Remenár, Michal Onufer, Veronika Bilová, Peter Račko, Ivan Livč (Ivan Lyvch) a Dominika Mičíková.

Druhá polovica večera patrila hudbe Richarda Straussa. Mali v nej zaznieť aj jeho Štyri posledné piesne, ktorých nahrávka s Luciou Popp patrí zo strany jej priaznivcov medzi veľmi vyhľadávané.

Avšak kvôli náhlej zdravotnej indispozícii speváčky Kateřiny Kněžíkovej toto číslo nakoniec nemohlo byť uvedené a bolo pohotovo nahradené inými Straussovými piesňami v konštelácii sólistka a klavír.

Je to určite škoda, pretože Štyri posledné piesne patria k vrcholom tvorby Richarda Straussa a počuť ich na Slovensku je vždy tak trochu raritou. V Bratislave naposledy zazneli v roku 2018 v budove Slovenskej filharmónie na koncerte usporiadanom agentúrou Kapos – a to pomerne netradične – v prevedení Pavla Bršlíka (štandardne tento part spievajú vyššie ženské hlasy).

Straussove piesne, ktoré zazneli namiesto pôvodne plánovaného programu pochádzali z viacerých piesňových cyklov. Tie, ktoré boli súčasťou jedného cyklu nezazneli v predpísanom poradí. Predpokladám, že išlo o úmysel, aby sa tak zvýraznilo, že ide o prednes samostatných kúskov, ktoré netvoria širší celok.

Prvé štyri Ständchen, Befreit, Seitdem dein Aug’ a Morgen zaspievala nemecká sopranistka Maida Hundeling a ďalšie dve Zueignung a Cäcilie Slávka Zámečníková.

Maida Hundeling je našemu publiku pomerne dobre známa. Je to speváčka s vynikajúcou speváckou technikou a wagneriánskym objemom hlasu. U nás si ju pamätáme ako skutočne nezabudnuteľnú Elektru (vo februári 2017 koncertne v Slovenskej filharmónii s dirigentom Jurajom Valčuhom) alebo celkom nedávno v SND ako špičkovú Turandot v inscenácii Jozefa Bednárika.

Tribute Lucia Popp v SND, Maida Hundeling. Foto: Zdenko Hanout

K jej dispozíciám patrí schopnosť vytvoriť silný a objemný tón a taktiež aj obrovská výdrž uspievať vyčerpávajúce roly bez badateľnej hlasovej únavy.

Môže ich skvelo zúročiť, keď spieva s mohutným orchestrom a je potrebné, aby hlas sólistu bol prierazný. Tieto dispozície sa však nedajú príliš uplatniť pri spievaní piesní, ktoré vyžadujú výrazne krehkejší prejav.

Maida Hundeling spievala tak, akoby pod ňou burácal mohutný orchester. Spevácky kontrast medzi pianom a efektným fortissimom bol až natoľko veľký, že intimnita piesní sa miestami strácala.

Dramatické hudobné cítenie taktiež speváčke príliš nepomáhalo, navádzalo ju občas k ostrejším tónom. Kládol som si otázku, či by o niečo subtílnejší prejav nebol viac na mieste. Ide len subjektívne vnímanú vec, netvrdím, že sa to niekomu nemohlo páčiť aj v takejto verzii.

Ďalšie dve piesne v podaní Slávky Zámečníkovej názorne ukázali, že menej je niekedy viac. Zámečníková svojim lyrickejším prejavom a striedmejšie poňatými kontrastami oveľa lepšie vytvorila potrebnú atmosféru.

Najmä druhá pieseň s názvom Cäcilie bola v jej interpretácii jedným z dvoch vrcholov slávnostného večera. Vrúcne znejúci, ľahko ohybný a zvučný Zámečníkovej soprán, presvedčivý výraz a osobitý spôsob vyjadrovania emócií – toto všetko spolu vynikajúco fungovalo.

Na tomto mieste by som chcel vyzdvihnúť aj klavírny sprievod Róberta Pechanca, ktorý s veľkou mierou empatie a citu doprevádzal obidve sólistky. Jeho hranie akoby ani nebolo “len” sprievodom k sólistkám, ale doslova samostatným majsterštukom.

Tribute Lucia Popp v SND, Slávka Zámečníková a Róbert Pechanec. Foto: Zdenko Hanout

Následne sa tvorby Richarda Straussa uchopil aj orchester. Hoci predohra ku Gavalierovi s Ružou pôsobila trochu neusadene, finále opery už bolo veľkolepé. Práca s farbami, dynamikou, prepracovanie jemných odtieňov a kompaktnosť zvuku telesa výrazne prispeli k cekovo veľmi vydarenému výsledku.

Pre diváka bolo predovšetkým príjemnou zmenou počuť kúsky, ktoré neboli obohrané. Namiesto príliš často prezentovaných diel Verdiho, Pucciniho a Dvořáka konečne bolo v SND počuť aj niečo výrazne iné.

Mozart sa síce hráva, avšak Idomeneo nezaznel od roku 1991. A pokiaľ ide o Richarda Straussa, v SND bola pred desiatimi rokmi premiérovaná Salome a v o niečo vzdialenejšej minulosti (pred 16 rokmi) bola premiérovaná aj Ariadna na Naxe. Avšak Gavalier s Ružou sa nehral celé desaťročia, premiérovaný bol naposledy v roku 1958.

Pred časom sa síce plánovalo jeho koprodukčné uvedenie v spolupráci s Maďarskou štátnou operou, ale nakoniec sa neuskutočnilo.

Je to o to viac paradoxné, že Richard Strauss počas svojej tretej návštevy v Bratislave 11. januára 1949 Gavaliera s ružou v Slovenskom národnom divadle osobne dirigoval (dva dni predtým aj Elektru).

V každom prípade možnosť vypočuť si v SND neobohraný repertoár pôsobila určite veľmi osviežujúco.

Záverečné finále Gavaliera s Ružou som si sám pre seba rozdelil na dve časti – na prvú, v ktorej znel tercet sólistiek Simony Šaturovej, Jany Kurucovej a Petry Alvarez Šimkovej. Ten vytváral pomerné komplexnú a menej priehľadnú hudobnú štruktúru, rámcovanú krivými akordami v orchestrálnom parte.

A potom na akúsi pomyselnú druhú časť, kedy znie duet sopránu a mezzosopránu – pritom táto časť je naopak zvukovo veľmi priehľadná a natoľko čistá, že každé hypotetické zaváhanie ktoréhokoľvek protagonistu by bolo okamžite počuť.

Počas galavečera znel tento duet v podaní Simony Šaturovej a Jany Kurucovej. Ich spoločná kreácia (Šaturová miestami spievala s prižmúrenými očami) bola nepopísateľným hudobným zážitkom.

Bohato farebný a krásne zaoblený Šaturovej mäkký tón spolu so svetlejším a jasnejším Kurucovej mezzosopránom zvonivo rezonujúcim vo vyšších a stredných polohách pri spoločnom speve (nebojím sa povedať harmonickom súzvuku) vzájomne tak dokonale ladil, že výsledný farebný efekt bol taký, akoby ani nezneli hlasy dvoch speváčok, ale dve flauty.

Spoločne vytvorili lyrickú, jemnú a nesmierne éterickú atmosféru, ktorá dala vyniknúť nádherným zákutiam Straussovej hudby. Pre mňa išlo o druhý hudobný vrchol večera.

Tribute Lucia Popp v SND, zľava Jana Kurucová a Simona Šaturová. Foto: Zdenko Hanout

Celkovo vynikajúci dojem nakoniec nepokazilo ani zaváhanie divadelného personálu pri záverečnej klaňačke, kedy Adriana Kučerová ako jediná z účinkujúcich nedopatrením nedostala kyticu. Situáciu galantne vyriešil Róbert Pechanec, ktorý jej džentlmensky daroval tú svoju.

Vďaka tzv. castingu snov v podaní troch výnimočných sólistiek v kombinácii so špičkovým dirigentom bola úroveň koncertu porovnateľná s tým, čo môžme zažiť na najpoprednejších scénach vo svete. Je škoda, že nie každý deň ma divadlo možnosť osloviť sólistov, ktorí patria k tomu najlepšiemu v kategórii, ktorá je pre finančné možnosti SND ešte stále dostupnou.

Nezostáva, než si želať, aby koncertov na takejto úrovni bolo viac. Hráčom orchestra taktiež určite prospieva, ak sú z času na čas z jamy vytiahnutí von na javisko, kde majú priamy kontakt s divákom. A rovnako diváci ocenia kontakt s hráčmi.

Tribute Lucia Popp v SND, Róbert Pechanec odovzdáva svoju kyticu Adriane Kučerovej. Foto: Zdenko Hanout

Na sobotný galakoncert sa spoločne s vedením Klubu priateľov Viedenskej štátnej opery prišiel ako divák pozrieť aj spevák, ktorého nemožno predstaviť inak, než ako legendu Viedenskej štátnej opery. Dvojnásobný držiteľ ocenenia Grammy za nahrávky Wagnerových opier – 83 ročný Heinz Zednik.

Po predstavení sa v kruhu priateľov podelil o mnohé osobné zážitky so spoločného účinkovania s Luciou Popp. Spomínal na Predanú nevestu (a po rokoch sviežo citoval české texty) či na legendárneho Netopiera, kde Luciu Popp zažil na javisku spoločne s Editou Gruberovou.

Královná noci v podaní Lucie Popp z roku 1964 

Na záver si dovolím aj ja trochu zaspomínať. V roku 2017, pri príležitosti odhalenia busty Lucii Popp vo Viedenskej štátnej opere, som sa o našej legende rozprával vo Viedni s Gabrielou Beňačkovou, Editou Gruberovou a Evou Blahovou. Edita Gruberová mi vtedy povedala, že patrila medzi posledných ľudí, ktorí s ňou telefonovali krátko pred jej smrťou. 

“Zavolala som jej do nemocnice v Mníchove a ona mi s nadšením rozprávala, že pán profesor, ktorý ju ošetroval, jej oznámil, že na druhý deň už môže odísť z nemocnice domov. Tvrdil, že jej zdravotný stav to umožňuje. No a potom náhle prišiel koniec.

To bol pre mňa úplný šok, pretože ja som samozrejme uverila tomu, že sa jej polepšilo.

Dnes s odstupom času si hovorím, že oni vtedy v nemocnici asi už nevedeli, čo ešte majú robiť s pacientkou v jej stave, lebo jej zrejme už nevedeli nijako pomôcť. Tak ju chceli aspoň prepustiť domov a ona si myslela, že je to preto, lebo jej stav sa zlepšil. Bola vtedy naozaj plná nádeje, že na druhý deň ide domov a že už bude lepšie“ – povedala Edita Gruberová.

Zprava: Edita Gruberová, Eva Blahová a Gabriela Beňačková, za nimi vdovec po Lucii Popp nemecký tenorista Peter Seifert. Foto: Natália Dadíková

Gabriela Beňačková si vtedy zase spomínala na Luciu nasledovne:

„Je zvláštne, že sme si s Luciou spolu nikdy nezaspievali – nemali sme asi šťastie. Ale hoci sme neboli spolu na javisku v priamom zmysle slova, ocitli sme sa aspoň symbolicky spoločne v tej istej úlohe, lebo ja som jej prenechala svoju rolu.

Ona totiž veľmi túžila potom, aby mohla spievať Maršálku, a ja som na ňu dostala ponuku. Vtedy ma poprosila, či by som jej ju neprenechala, lebo ona je už veľmi chorá, a ak si to nezaspieva teraz, tak už zrejme nikdy. Ja som jej teda ju prenechala a paradoxne som to potom bola ja, komu Maršálka už nikdy nebola ponúknutá. Takže som si ju už nikdy nezaspievala.

A taktiež som neskôr robila Lohengrina v Zürichu, ale som to odriekla. Pamätám si, že Lucia mi vtedy povedala vetu: „Zoberiem to za teba, lebo ja už dlho nebudem živá.“  

Eva Blahová vtedy uviedla, že v roku 1982 sa na predstavenie Lucie Popp s Lucianom Pavorottim prišla pozrieť aj monacká kňažná Grace Kelly. Dva týždne potom sa zabila v aute. Viac v rozhovore: TU.

Lucia Popp s Lucianom Pavarottim pri príprave Idomenea. Foto: FB stránka Lucie Popp 

SND pred galakoncertom usporiadalo spomienkovú tlačovú konferenciu, kde si okrem Evy Blahovej na Luciu Popp zaspomínali aj Peter Dvorský a Simona Šaturová. Dvorský ako zaujímavosť prezradil, že pri prvom spoločnom účinkovaní s Luciou Popp sa navzájom vôbec nestretli. On spieval na javisku v inú chvíľu než ona a ani v zákulisí vtedy na seba nenarazili.

Sprievodnou akciou ku galakoncertu bola aj rovnomenná výstava vo foyeri divadla.

Galaprogram na počesť Lucie Popp bol skutočne dôstojnou spomienkou na jednu z našich najvýznamnejších speváčok. Možno sa jedného dňa nakoniec dočkáme aj v Bratislave aspoň spomínanej ulice či námestia nazvaného jej menom.

Nakoniec, práve takéto akcie, akou bol galaprogram SND, môžu práve k budovaniu povedomia o našej rodáčke výrazne napomôcť.

 

Peter Bleha

Diskusia k článku je možná na facebookovej stránke: Do Re Mix