Diagnóza F63.0, časť 3 – Prvý tiket, prvá láska
Vieš, práve ten ti život zmrví.
Prepáč, Meki, fakt som nechcel, ale nejakým záhadným spôsobom sa mi to sem naťukalo, nechápem. Pritom veršotepectvo nenávidím z celej duše, so zaťatými zubami síce tolerujem aj najstupídnejšie televízne či rozhlasové reklamy, no iba vtedy, keď v nich nespievajú a nebásnia. Ale keď toto dvojveršie je také výstižné…
Faktor prvého tiketu, mysteriózna záležitosť. Nestalo sa to iba mne, mnohí gambleri tvrdia to isté – keby im prvý, pomerne lukratívny tiket nevyšiel, zrejme by sa na tipovanie vybodli. Ale vyhrali… No nie je jasné, že temný svet stávkovania ovláda zlomyseľná a zákerná bohyňa? Predsa nemôže byť náhoda, že toľko ľudských osudov bolo presmerovaných na nesprávnu cestu iba preto, lebo zopár športových duelov sa skončilo podľa očakávania. To gamblerský kumpán Drak v Bohyňu neveril, mal iné vysvetlenie – zlých anjelov. Čo o tom píšem v Gamblerovi?
Kumpán proste verí, že ak chce vyhrať, musí poraziť zlomyseľných anjelov – škodoradostné bytosti, čo sledujú ľudí a ubližujú im. Zákerne, človeka najprv navnadia a potešia, potom vo vhodnej chvíli vývoj otočia a postihnutý neborák je zrelý na infarkt. Ako ich chce okabátiť? Nebude provokovať, musí byť nenápadný! Kým ja v pobočke veselo diskutujem s kolegami, Drak tam mlčí ako hrob nemého introverta. Najspokojnejší je vtedy, keď si zápasy vyberie doma, bleskovo zbehne do kancelárie, s nikým sa nerozpráva, nadiktuje tipy, zaplatí, zhrabne tovar a vypadne. Takto je väčšia šanca, že ho anjeli prehliadnu a neurobia protiopatrenia, fakt to žerie! Rovnako, ako ja prisahám na svoje rituály.
A ako to bolo s mojim prvým tiketom? Stávkové kancelárie som dlho ignoroval, zamestnávali ma iné veci, bavila ma škola, no aj tenis, bejzbol, kondičný beh, vysokoškolské kluby, dievčatá… Ale aj profi šport, tak som aspoň radil kamošom a väčšinou dobre, veď o tenise, futbale či hokeji som vedel dosť. Chalani si to všimli a stále častejšie sa ma pýtali, čo si myslím o tom či onom zápase, ako to asi môže dopadnúť, získal som si rešpekt. Len nechápali, prečo ja sám netipujem. A potom prišiel deň D:
V nedeľu sa hrá premiérový zápas hokejovej reprezentácie Slovenska na domácej pôde, v Bratislave, no a hneď ráno sa do bývalej alkoholickej izby ako veľká vodka dovalí neobyčajne vzrušený Andrej.
‒ Kripli leniví, na nohy, vo Viky rozdávajú peniaze!
Ospalý zimno-jarný deň, skúšky hotové, postieľka opravená a mäkučká, čo otravuje?! Našiel dobrý tip?
‒ Vo Viky? Čo sa deje?
‒ Hráme ten hokej s Talianmi, kurz na našich je jedna sedem!
Vyletím z postele ako tristohlavý šarkan.
‒ Čóó, jedna celá sedem, čo im drbe? Rozbijeme ich na kašu!
Chalan rozjarene huláka:
‒ Hovorím, prachy za nič! Skočím ešte za Imrom, ty choď pre Laciho a Mirca, ale bleskovo, kým to neznížia.
A o polhodinu konečne vstúpim do chrámu bohyne Viktórie. Na prvý pohľad to tu vyzerá ako v chudobnejšej banke ‒ pulty s ceruzkami a papierikmi, umelohmotné tabule s kurzmi a výsledkami, okienko, za ktorým sedí znudená slečna, lenivo ťukajúca do klávesnice počítača. Pri pultoch postávajú akési prízraky a študujú ošúchané noviny, brožúrky a zošity.
Ondrík mrkne na tabuľu a tvár sa mu rozžiari.
‒ Neznížili, sráči, ich chyba! No čo, ako to švihneme?
Skupina sa rozdelí na dve podgrupy. Štyria kamaráti dajú na tikety len Slovákov – niekto za stovku, iný za dve, Andrej obetuje celé tri kilá, eventuálna čistá výhra dvestodesať korún. Skúpejšie a opatrnejšie elementy trojciferné sumy riskovať nechcú. Aj ja sa rozhodnem, že radšej nájdem v ponuke zo štyri tutovky a vrazím do hry minimálny vklad, tridsať slovenských korún. My sme za jedna sedem, tri sympatické prípravy zvýšia kurz na tri deväť, dva duely NHL ho upravia na okrúhlych desať celých desať, naryžujem tri stovky. No a ak to nevyjde, tridsať korún ma nezruinuje.
Precízne vyšpekulovaná stávka. Keď sa však postavím k okienku a nadiktujem slečne čísla, stane sa zázrak, z ničoho nič ma osvieti poznanie, že vyhrám, musím! Pohrabem sa v peňaženke.
‒ Dajte mi to za štyri stovky!
Nonšalantne hodím na pult okolkované federálne bankovky, Andrej zmeravie. Asi si myslí, že som debil, idem z extrému do extrému, najprv nič, a zrazu štyristokorunový hazard. Zneistiem, ale kým sa stihnem ozvať, tlačiareň zavrčí a dostanem do ruky papier, aký mi kedysi ukazoval Dráčik. Tento tiket neskončí v koši!
Bol to naozaj pravek tipovania, bookmakeri v stávkovkách občas robili fatálne chyby, kurz na Slovákov bol šialený. Rozbili sme Talianov 7:1, tri prípravné zápasy tiež dopadli dobre, takže mi chýbali už iba dva duely z kanadsko – americkej NHL. Ale tie sa hrajú v noci, kedy sa dozviem výsledok? O internete sme ani nechyrovali, teletext sa na intráku nevyskytoval, no a ako na potvoru som si s kamarátmi na pondelok dohodol cyklistický výlet do Viedne. Ako sa to skončilo?
Ráno od piatej otravujem rozhlas, ale o NHL sa dozviem prd makový. Potom už musím vysadnúť na favorit. Počasie je nádherné, rakúske cyklotrasy dokonalé, no mňa interesuje len to, či ma Viktória v noci nepodviedla.
Podvečer sa vraciame domov. Pod mostom Lafranconi sa vykašlem na kolegov, nemôžem ísť na internát, obrovská sila ma ťahá do mesta k Viki. Viem, že tam vo výklade objavím odpoveď na základnú otázku života, vesmíru a vôbec. Kamaráti by ma naťahovali.
Prirútim sa na Mariánsku, bicykel šmarím na zem, pozerám, hľadám, NHL, NHL, tu je to. Boston porazil Hartford päť štyri, to bolo jasné, ale čo Buffalo v Montreale? Tri osem! Pána, ja som… Doriti, huráá, je to doma! Štyri tisícky, fantázia! Tancujem na ulici, ľudia sa usmievajú.
Prichádzam do izby. Tu ma už čakajú chalani, gratulujú mi, trochu závidia, cítim sa ako celebrita. Po groše mi skočil Andrej, hneď ráno. Škoda, výhru som chcel vybrať sám, slávnostne, ale je tu, na stole, štyri šuštiace tisíckorunáčky. Moje peniaze, zarobené za jediný deň! Môžem sa vysrať na klub či iné žobrácke brigády.
Takto som si teda premiérovo rozmnožil financie v stávkovej kancelárii. Nečudo, že sa mi dátum D diamantovým hrotom vryje do pamäti, veď je pre mňa vskutku historický, Deň víťazstva. Prvú veľkú bitku s Viki som zvládol, vojna sa však iba rozbieha.
