Zlatí, dobrí komunisti
Krajina je pred voľbami zaplavená červenými plagátmi s heslom-Zlatí dobrí komunisti. Vraj voľte staré dobré časy. Nuž, tak sa poďme pozrieť na tie staré, dobré časy.
Po roku 1948 komunisti okradli celý národ, znárodnili všetko čo sa dalo a to čo sa nedalo, ľuďom jednoducho ukradli, no nestačilo to a hospodárstvo pod vedením komunistov začínalo kolabovať. A to ukradli ľuďom majetok v hodnote 2,53 násobku HDP!
V roku 1953 spravili komunisti menu peňazí, kde okradli ľudí už o všetko. Za jeden deň prišli ľudia o všetky svoje úspory a štát pod vedením komunistov získal za jeden deň 1,6 násobok celoročného HDP, ale ani to nestačilo, a tak museli ľudia chodiť do práce šesť dní v týždni, ale stále to nestačilo. Tak každú druhú sobotu robili zadarmo, takzvané soboty pracovnej cti.
V šesťdesiatych rokoch sa začali prejavovať prvé plody divokého industriálneho rozvoja pod dohľadom komunistov. V okolí nových fabrík a kombinátov a baní umierala krajina a umierali aj ľudia, to donútilo komunistov vysťahovať celé dediny, čo ale nebránilo poľnohospodárom a družstevníkom, na priľahlých poliach pestovať plodiny, na lúkach kosiť trávu a chovať ňou dobytok.
V druhej polovici šesťdesiatych rokov začali lekári upozorňovať na zvýšené počty chorôb a zdravotných komplikácii v istých oblastiach a regiónoch. A aká bola reakcia komunistov na zhoršujúce sa zdravie svojich občanov? Lekári boli donútení podpísať mlčanlivosť, zákaz informovať pacientov o pôvode ochorenia a kto to odmietol podpísať bol v lepšom prípade len premiestnený na nejaké odľahlé miesto. Výročné správy štátnej obchodnej a potravinárskej inšpekcie boli už od začiatku šesťdesiatych rokov tajné a určené len pre najvyšších predstaviteľov komunistickej strany. Prečo asi?
Prišlo krátke obdobie uvoľnenia a s ním aj naštartovanie ekonomiky, ale po roku 1968 nastala normalizácia, kríza a recesia z ktorej sa krajina pod vedením komunistov už nikdy nespamätala. Krajina nemala dostatok zdrojov na rozvoj, na investície, už sa len dokončovalo čo bolo začaté ešte koncom päťdesiatych a začiatkom šesťdesiatych rokov. Diaľnice sa končili pred riekou, alebo údolím, lebo neboli prostriedky na stavbu mostov, železnice sa nemodernizovali, len sa udržiaval stav z čias výstavby, fabriky a závody sa aj v osemdesiatych rokoch stavali s technológiami z rokov šesťdesiatych, na kultúru už nezostalo vôbec nič. Jediné čo sa budovalo, na čo ešte boli peniaze a čo aj bolo vidieť, bola občianska vybavenosť. Teda len byty. Na obchody, škôlky, školy a služby už nezostali peniaze, dokonca ani na chodníky a cesty. Ale komu by to vtedy z tých ľudí, ktorí tie byty dostali, vadilo? Boli mladí, už mali alebo si zakladali rodiny, boli šťastní že dostali byt, že sa osamostatnili, život bol pre nich jedno nádherne dobrodružstvo.
Štát sa o nich postaral, štát im dal prácu, štát im dal byt, štát im dal istoty, štát im dal istú budúcnosť, nemuseli sa o nič starať, štát sa postaral o všetko.
Im nevadili nezdravé potraviny, lebo oni to nemali odkiaľ vedieť, že potraviny v obchode sú nezdravé, tiež im nevadilo nezdravé ovzdušie, lebo oni nemali odkiaľ vedieť, že vzduch ktorý dýchajú obsahuje jedy a takisto považovali za úplne normálne, že keď si chceli kúpiť chladničku, práčku, alebo farebný televízor, museli dať úplatok. Úplatok museli dať aj vtedy, keď sa chceli dostať na zahraničnú dovolenku, dokonca, pokiaľ ste nedali úplatok skladníkovi v porobetóne, tak ste vaše kocky na dom nedostali načas, aj keď ste ich už mali objednané a zaplatené dva mesiace dopredu. A auto? Tam sa dával úplatok len zato, aby ste sa dostali do poradovníka na auto, ďalší úplatok sa dával za lepšie miesto v poradovníku na auto, na ktoré sa čakalo aj dva roky
Tí ľudia, ktorí to vtedy prežívali, ktorí sa tešili z nového bytu, do ktorého si kúpili nábytok za mladomanželskú pôžičku od štátu a do ktorého sa dostali počas dažďa zablatení až po kolená, lebo neboli chodníky, tí ľudia, ktorí si vystáli radu pred obchodným domom, aby si domov doniesli štyri kotúčiky toaletného papiera a jeden balíček menštruačných vložiek, tak tí ľudia mali vtedy dvadsať až tridsať rokov. To sú presne tí ľudia, dnešný šesťdesiatnici a sedemdesiatnici, ktorí rozprávajú o tom, ako bolo dobre za komunizmu, ako mali všetci prácu, ako sa žilo zdravšie a tak celkovo bolo všetko lepšie ako dnes. Lenže títo ľudia nerozprávajú o komunizme, títo ľudia hovoria o sebe, o svojich pocitoch, zážitkoch, emóciách. Vtedy boli mladí, zdraví, svojim spôsobom bezstarostní a dnes sú to zatrpknutí dôchodcovia, trápia ich choroby, majú nízky dôchodok a tak je celkom prirodzené, že na svoju mladosť prežitú v komunizme spomínajú s láskou.
Zvyčajne sa snažíme z našich spomienok vytesniť to zlé a to dobré si uchovať, takže kto si ešte z tých dnešných šesťdesiatnikov a sedemdesiatnikov spomenie na rok 1985, keď sa v obchodoch objavili konzervy Pražskej šunky, dvesto gramové balenie v elegantných farebných plechovkách v tvare trojuholníka, len za 5Kčs? Chutila naozaj výnimočne, akurát nám súdruhovia zabudli povedať, že tie konzervy boli vyrobené na export do USA, ale Američania nám ich vrátili, lebo nevyhovovali ich normám. Vlastne nevyhovovali ani našim normám, ťažké kovy, pesticídy, herbicídy a antibiotika niekoľko násobne prekračovali maximálne limity. Tej šunky bolo dvadsaťpäť ton a všetka sa predala na domácom trhu.
Takže ak toto majú byť tie staré dobré časy, asi niekde súdruhovia komunisti urobili chybu.
