Niekto si povedal, že stačí už len klamať. Stačí šíriť, masovo, tvoriť stáda, podmienky a komunikáciu „pritakania“, stačí využívať možnosti sociálnej kontroly, tešiť sa z moci, z toho, že to funguje…sociológia, sociálna psychológia, manipulácia či sugescia v praxi…masovo -komunikačné prostriedky… moderný svet…technológie, pocit progresu…

(….a nuda, nihilizmus, pocit odcudzenia, prázdnota…tam niekde v „duši“, keď to piští…to sa skúša potláčať …)

Stačí si vymýšľať vlastný „odborný“ jazyk, meniť význam slov, treba dôsledne „pracovať“ na tom, aby sa stratila schopnosť dohody občanov na ich spoločnom cieli, spolupráci, treba zlikvidovať nástroj na budovanie vzájomnej dôvery, posilňovania, pomoci pri každodennej práci, ktorá dáva ľudom zmysel, pocit spokojnosti.

Áno, podobné obrazy z knihy kníh si môžeme vyloviť z pamäte. Keď si povedali ľudia, že oni sú tvorcami, že netreba si vážiť niečo, čo nás presahuje, čo dáva zmysel, keď si budovali vežu do nebies, vtedy tiež sa stalo, že sa izolovali ľudia, nebolo možné ďalej sa dohodnúť a porozumieť si v jazyku.  Taký „svet mýtov“…

A čo je dnes nové? Nehovorí sa o tom, ale možno to pozorovať asi posledné tri roky.

Sľuby ostali. Tvrdenia, že slušnosť je hodnota. Mierne správanie, vypočutie si stanoviska, názoru…ale čo bolo ďalej?

No v praxi skúsenosť, že nič.

Nič.

Nie si jednoducho náš…

Ni si náš človek…

Kto ťa pozná?

…a  tvoj názor nie je náš názor.

…my máme svoje „agendy“, svoje príbehy, riešenia, kampane,

…a ty sa pridaj (chceš byť „jedna“, a či „nula“ – vyber si….digitál….), buď náš nástroj, …alebo si si  jednoducho vybral pobyt „v tábore“ tých, ktorí nestoja ani za nejaký normálny či ľudský prístup, taký ten demokratický, so všetkými tými hodnotami, aké demokracia deklaruje, že má, jednoducho a stručne, navonok slušný, tichý a ten na správnej strane, v tom správnom obleku so správnym účesom a prejavom a v skutočnosti prejav arogancie, drzosti a voči iným, tým, ktorí sú na to aby „slúžili“ – POHŔDANIE. (a aký je rozdiel medzi týmto a tým, čo bolo napr. v ZSSR za čias boľševizmu? (Lenin a podobne…)…HM?

Veľa príkladov by som mohol dať k tomu, že to tak je.

Spomeňme si na otázku verejného zdravia, kedy sa jednoducho povedalo, že sto metrov od domu, a to len vtedy a vtedy, extravilán, intravilán, obchod pre seniorov, autobus a náš pobyt v ňom, vtedy a vtedy, ako do banky, ako do parku…akože ochrana….

A dnes tiež, toto je tak, inak nie, o tom sa nediskutuje…žiadne možnosti, ktoré by iný, či rozum priniesol. Toto je potrebné dať nelegálnym migrantom -teda tým, ktorí sú tu protiprávne, od tých, ktorí tu majú mať práva. Nie, oni, tí v práve, práva nebudú mať, tých ovládame, tých sme oklamali, od nich máme moc, oni sú bezmocní…a tu sú tí, ktorí sú asi prostriedkom na niečo, nejaký prostriedok niečoho, účelu, ktorý sa ťažko dokazuje…

Teda o to asi ide v týchto voľbách.

Rozhodujeme o tom, či máme mať práva, či budeme niekto, alebo budeme nikto, nikto pre tých, ktorí si myslia, že netreba nič, len poslúchať, netreba premýšľať, netreba si mozog zaťažovať, pohodlie a dobro bude pre tých vyvoleným..

Dopíšem tento textík veľmi rýchlo. To hlavné je práve v tom uvedomení si rozdielu: rešpekt/pohŕdanie. Dôvod možný na útek, keď tu bude prenasledovanie, systém zákazov, trestov, aj za názor odlišný (asi v rámci rešpektu tej „inakosti“), keď budú možno i nám v tej cudzine skúmať právo na politický azyl.

Aj som sa k tomu písaniu vrátil, manželka ma strihala. Je to vlastne, to čo píšem, že to takto píšem, tak trochu i dôkaz toho, že to píšem stále na jeden „šup“, bez prípravy…Vravím jej, že už dosť. Ona sa smeje, že budem mať polku hlavy vystrihanú…Vravím si: „ako Progresívec“. V prenesenom zmysle naozaj ide o to, že ten progres – asi z dôvodu pôsobenia digitálneho – rýchleho – sveta je v tom, že máme výkon a nemáme srdce.

Rozum/cit.

Hej, spomínam si na jedno doobedie, kedy sa zdarma v priestore jednej knižnici rozhodli odborníci venovať téme hoaxov, že poučia verejnosť, učiteľov a tak. Boli tam z rôznych inštitútov, prednášali to, čo bolo treba. Keď som povedal niečo zo „širšia“, akoby nemali informáciu, kontext, záujem, nereagovali…Teda pripomínalo mi to nejakých neľudských tvorov, síce mladých, vychudnutých, ale akoby pripravených „na niečo…“, nie „na všetko“…

Alebo – príklad, ako sa asi tvárili kolonizátori z čias Krištofa K., keď prvý krát videli „indiánov“, keď sa prvý krát stretli? Neboli i oni milí, usmiati, neboli za „slušných“? A nešlo im pritom len o jedno? O vlastný prospech?

A ako by asi vyzerali hoc mimozemšťania, keby prvý krát prišli medzi miestnych, s ich kultúrou? Tiež by im povedali, že im ide o to svoje, o svoje záujmy? Alebo by hrali záujem o prospech miestnych, o ich ochranu, o ich verejné zdravie?

Ako sa píše i v upozorneniach pri ponuke na investičné príležitosti: aj keď to je možné, že to to, čo bolo, nastane, nie je zaručené, že to, čo bolo, naozaj ešte niekedy bude. Že príčina a následok, sľub a skutočný výkon, bude v nejakom prirodzenom vzťahu, v takom, na aký sme si zvykli. Ak si dáme ruku na srdce, posledné tri roky sa diali veci, ktoré si nik pred cca. desať rokmi ani len nevedel – či nechcel – pripustiť, že môžu nastať…

Nedovoľme digitálnym vzťahom typu: jedna/nula, aby nastali v bežnom vzťahu medzi ľuďmi. Nenechajme sa nalákať na prázdny obal, cvičený úsmev a „mladosť“, …na sľuby o budúcnosti… Vzťahy? je to tak a tak a teda, teraz ty sprav toto a budeš sa mať – zatiaľ – takto, kým ti nepovieme iné, že teraz treba takto, lebo toto, teraz týmto strašíme, toto je hrozba a ty si otrok…nepremýšľaj – nula/jedna ..a budeš mať svoju „kašu i na zajtra na stole“ (svoju „istotu“)…

Hej, voľby sú pre slobodných. Pre tých,  ktorí sú schopní si vybrať z možností. Skúsil som tie možnosti popísať, tak, ako to vidím (môj názor, i skúsenosti sú …žiaľ…tu sme žili tie tri roky v prostredí, kedy sa „živil strach“ … i „teror“,,… názor, skúsenosť ….nič viac…nedajme si ten prejav slobody vziať (to sú ľudské práva…)).

Naozaj, najlepšie je stretávať sa s ľuďmi reálne. Doslova sa odstrihnúť od sveta smart, ľahkých, pohodlných riešení, ktoré mase v komfortnej zóne poskytuje niekto v štýle amazon.com…prejdime sa do sveta ticha, do sveta prírody, kde nám niečo v tých srdciach možno ešte naskočí, nejaká jasná – vlastná – myšlienka…zoberme si do rúk knihu. Hoc napríklad Sto rokov samoty, kde jasne v tzv. magickom realizme ukázal autor tento svet falošnosti, sľubov, kedy prišli a v mene zisku nalákali ľudí dôverčivých na námestie, že sa budú baviť a potom po uplynutí lehoty na odchod, ich jednoducho postrieľali a potom tvrdili, že vlastne sa nič nikdy nestalo, že udalosť ani nenastala, a kto to tvrdil, ten bol prenasledovaný, zosmiešňovaný….ako to ten autor v tom románe storočia vedel už pred rokmi? Možno poznal tie skutky, hodnoty…zo života v „kolóniách“, v banánových republikách…Kolumbia, Venezuela, Čile…Panama…kapitál, voľný pohyb, investície, efektivita…ovládanie robotníkov…čítajte, chce to síce čas, ale stojí to za to… život potrebuje i nejaký čas, aby sa žil kvalitne…čas a pozornosť…

A teda, možno dôkaz, že nie som za populizmus a ani za nenávisť, aroganciu, neľudskosť…teda politika v zmysle snahy robiť dobro, to tak maximálne…a skôr apolitickosť…tak som sa zúčastnil akcie Upracme si Slovensko, kde som vlastne prekročil určitú zónu komfortu, populizmu, povrchnosti a dosť v akrobatických kreáciách sa skláňal nad brehom Dunaja a zo skál vyťahoval po iných občanoch kúsky skla z fliaš, ktoré porozbíjali, ktoré nestihol zobrať prúd do mora (Čierne more). Teda nerobím rozdiel, zúčastním sa, ak to nie je veľmi okato politické, i keď tu tiež možno tušiť nejakú silu…a teda aby som zdieľal úprimne pocity, niektorých akcií, ktoré by boli priveľmi zafarbené nejakým smerom, symbolom, farbou…by som sa nezúčastnil…

A čo som tým chcel povedať, či skôr dokázať? No možno niekto sa dočítal až sem, hľadal, premýšľal, možno, kam by ma zaradil, či som „jedna“, či som „nula“ …a možno nie som ani to ani hento…možno je veľa možnosti, možno je pluralita a možno i ten, kto súdil, hľadal či interpretoval podľa slov…sa mohol zúčastniť. Možno sa i zúčastnil, nehovorím, neviem,,, ale je dobre si upratať nielen Slovensko, ale i svoju myseľ, čisto, aby bolo a niečo tam zažiarilo…peace of mind…ako sa vraví…..“chápeme sa“, …ako hovorí Boris…slová/čin….teda tá trochu skla drobného v tom vreci, to je to…drobné…čo sa možno ráta…niekde….