Denník N

Voľby 2023

Smer
22,94 %
PS
17,96 %
Hlas
14,70 %
OĽaNO, ZĽ, KÚ
8,89 %
KDH
6,82 %
SaS
6,32 %
SNS
5,62 %
Republika
4,75 %
Aliancia
4,38 %
Demokrati
2,93 %
Sme rodina
2,21 %
ĽSNS
0,84 %
KSS
0,33 %
Piráti
0,31 %
Modrí
0,26 %
Maďarské fórum
0,11 %
My Slovensko
0,09 %
SOS
0,08 %
Karma
0,08 %
Srdce
0,07 %
Princíp
0,06 %
Vlastenecký blok
0,04 %
Spravodlivosť
0,04 %
SHO
0,04 %
SDKÚ
0,02 %
Aktualizované 8:50
99,98 % spočítaných okrskov
Prejsť na výsledky

SASSKa (Syntetická analýza slovenskej spoločenskej katastrofy)

SASSKa – oxymoron a slovná hračka v skratke.
A presne taká je naša slovenská spoločnosť. Plná protirečiacich si názorov a činov, hlúpo zahrávajúca sa s našou vlastnou existenciou.
Robíme to však hrdo a presvedčene, veď nie sme charakterovo zlí a spoločenski hlúpi…. Alebo? Zhrňme si to.

 

Naše názory (duševný svet, hodnoty, postoje) sme pokrytecky odlúčili od stavu spoločnosti (politiky, ekonomiky, vyspelosti krajiny). Nechápeme („nemôžeme“ si pripustiť), že prvé vytvára druhé. A že keď druhé je otrasné a speje ku katastrofe, tak je problém v prvom – v našich mysliach, názoroch a postojoch. Tie vytvoria svet okolo nás. Na žačiatku všetkého sme my a zodpovednosť každého jedného z nás.

Naše vnútra sú ako rodičia, ktorých dieťaťom je naša spoločnosť. A my máme pomýlenú, hlúpu a necharakternú spoločnosť.

Ale my vlastne chceme byť takí, volíme si opakovane tieto postoje a názory. Sme na ne hrdí a “bránime ich vlastným telom”. Tak to sme my. Navonok pekní, múdri, úspešní, dôstojní a kultúrni. Vo vnútri sme však takí, aká je spoločenská realita – my sme tá katastrofa .

Zoznámte sa prosím … so sebou. Ale vedzte, že „Na začátku je vždycky tma.“ [0]

Opravovať niečo v našich mysliach ( upravovať si a vytvárať si správne názory), môžeme spoločensky spriechodniť, len ak si uznáme, že je čo upravovať a je na to aj adekvátny dôvod. Musíme vedieť v čom je problém, prečo vzniká, a ako ho riešiť. Tieto tri kroky sú odstupňované aj obtiažnosťou. Ako to vyriešiť, môže mať náročnosť aj nekonečnosti.

Ako sa odborne  analyzujú a interpretujú podstaty spoločenských problémov na Slovensku?:

 1. Naša sociálna história – Sme postsedliaci. [1]

Náš mentálny svet uviazol v 19. storočí. Navonok však žijeme v materiálnom svete, blahobyte a výhodách západného sveta 21. storočia. Náš mentálny svet je nastavený na užívanie prospechu a výhod, ktoré sa nachádzajú vo vlastnej spoločnosti, štátu. Nie je  však nastavený na uvedomelé chápanie problémov v 21. storočí.

Máme koňa v hlave, maštaľ prázdnu a pred domom BMW.

Tento rozpor svetov  opísal antropológ Juraj Buzalka v knihe Postsedliaci (mamaš, 2023). Hovorí, že ⅘ (80 %) Slovákov majú sedliacku mentalitu z 19. storočia s odporom k uvažovaniu v meste (pokrokové, uvedomelé), ale sú obklopení /vlastnia veci, blahobyt/ týmto moderným mestským svetom a nakupujú potraviny v Tescu.

 

Slovensko (relevantná väčšina obyvateľov) je mentálne uviaznuté v 19. storočí, Tisovej republike a komunistickom režime z Ruska.  V meste Revúca boli  oslavy SNP ´23  ľudským sendvičom nasledujúceho textu. V jednej skupine ako spoluúčastníci podujatia  – vpredu primátor Buchta s jeho ľuďmi z MsÚ (organizátor podujatia), v strede SZPB, OÚ RA, hostia (SNS a spol.) a vzadu uzatvára spoločenstvo  Republika a Brat za Brata. Okolo sú spokojní občania, školy, učitelia. Všetci vedia veľmi dobre, čo a s kým robia. Neviem/zaujímalo by ma v koľkých mestách na Slovensku prebiehajú oslavy v tejto kompozícii.

 

2. Základom (problému) je naša sociálna kultúra.

Štatistický model  Hofstede’s Globe [2] hodnotí kultúru spoločnosti cez 6 kultúrnych dimenzií.

A. Slovensko uprednostňujeme maskulinitou v spoločnosti. Skóre 127 z roku 1998  bolo revidované druhou štúdiou z roku 2013 na 83 (0-100). Aj 83 je tretie najvyššie skóre na svete. Vysoké skóre na tejto dimenzii značí spoločnosť, v ktorej sú jasne rozlíšené rodové roly. V slovenskej spoločnosti teda ideál muža predpokladá dominantnú, mocnú a materiálne zabezpečenú postavu; ideál ženy zmierlivú, na vzťahy orientovanú a prorodinnú postavu.

 

B. Asi máme aj vážny problém s vnímaním “vzdialenosti moci”, Čo znamená, že akceptujeme, že nám niekto mocný vládne  a máme voči tomu bázeň, min. rešpekt a akceptáciu. Škála vzdialenosť moci  znamená, že v krajine zastáva moc a autokracia výsadné postavenie a výrazne udáva tón komunikácie medzi občanmi. Podľa štúdie pochádzajúcej z roku 1998 vyšlo v  štatistickom modeli Hofstede’s Globe najhoršie skóre na svete 103 . Údaje za Slovensko boli “odhadované” z iného prieskumu /Kolman, 2003/  . Pri doplnkovom výskume pre Česko a Slovensko z roku 2013 a ich komparáciu vyšlo skóre 25. Nevie sa však, či dramatický rozdiel bol v tom, že prvý výskum bol chybne vyhodnotený, alebo či nastala radikálna zmena v našom vnímaní vzdialenosti moci.

 

Ale keď sledujem vzhliadanie a počúvanie k aukratickým režimom a politikom ako Fico, Putin, Orbán, alebo ako sa nastavuje rétorika “potrebujeme silný štát”  a ako sa akceptuje  všetko nemorálne a nezákonné, čo robia, intuitívne mi to skóre vyskakuje skôr k 100ke ako k  25ke. Tak si asi  musíme počkať na ďalší prieskum….

To,  že silne inklinujeme k maskulinite a /asi určite/ akceptujeme vzdialenosť moci, sa prejavuje inklinovaniu k maskulinitnej politike  a autoritatívnym režimom a osobnostiam –  k “silným, všemocným a vševedúcim” vodcom, ktorí spravia „poriadok“.

 

K  modelu  Hofstede’s Globe odporúčam si prečítať aj tento článok: https://dennikn.sk/3532347/preco-slovensko-podlieha-ruskej-propagande/

 

3. Vylučujeme sa zo spoločenskej zodpovednosti. [3]

Na to, aby sme spokojne žili v škaredej spoločnosti, sme si vytvorili kultúru vylúčenia zodpovednosti samých seba za stav spoločnosti a k tomu podpornú kultúru presvedčenia, že sme konali správne. Teda, že my za toto nezodpovedáme.

Tieto “kultúry” vytvorili chybné kauzálne spoločenské frázy – vzorce, ktoré nie sú navonok vnímané, lebo tvoria “operačný systém” pôsobenia človeka v spoločnosti.

Od 89. sme individuálne alebo komunitne neriešili spoločenské dianie. Neaktivizovali sme sa. Veď predsa nie sme politici. Zodpovednosti sme sa vyhli frázou “Politiku neriešim /Tu politiku neriešime/”. No a za 30 rokov sa v spoločnosti slobodne a bez zábran rozmohlo to, čo v nej bolo a čo sme neriešili. Ale my za to necítime zodpovednosť. My sme mali súkromne iný názor a tým sme presvedčení, že nemáme zodpovednosť za vývoj spoločnosti.

Tým, že sa necítime zodpovední za stav spoločnosti, necítime vinu a potrebu nápravy z našej strany /zmena nášho osobného postoja/.

Tým, že vytesňujeme kľúčové spoločenské témy z našich životov, tak ju neriešime nikde a nikdy, kde by sa mohla a mala. Vo svojom spoločenskom prežívaní sa staráme vlastne iba o seba (čo mi prospeje, využijem a čo prospeje spoločnosti, ale spoločensky neprospeje mne, neriešim).

 

4. Quarteto: Charakter – Hlúposť – Svedomie – Spoločenské zrkladlo

Do tejto spoločenskej kultúry vstupuje (nachádza sa) náš charakter, naše svedomie a naša rozumnosť (hlúposť)  a tie robia ďalšiu kľúčovú a zakorenenú šarapatu /tak ako §363/ v celkovom pôsobení spoločnosti.

4.1. Charakter [4]

Charakter človeka netvoria len hodnoty, ktoré on teoreticky uznáva (teória) ale aj prax v živote – ako sa tie cnosti prejavujú, či tak konáme a či tak konáme v  každej situácii – tzv.  regulačných vlastností osobnosti človeka . Alebo si len, ako morálni teoretici, vyberáme, kedy je nám to komfortné. Podľa mňa je to kľúčové, pretože “sme si uspokojivo prijali spoločenský konsenzus”, že sme charakterní, ak vieme vysloviť, alebo pritakať charakternej myšlienke. Pritom skutočnú charakternosť našej osoby tvoria skutky a miera v akej ich robíme. A hlavne tie skutky, ktoré nie sú ľahké, psychicky komfortné a spoločensky konformné.

K tomu, či vieme usmerňovať charakter človeka, povedal pán prof. Zelina, že áno. Každý sa rodíme s naturálnym charakterom a stačí podporovať jeho dobré vlastnosti. Takže výchovu vieme vychovať človeka s dobrým charakterom ale rovnako aj chrapúňa. No a prečo máme toľko chrapúňov a netýkavých ľudí? Lebo si sami takých vychovávame. Po ulici sa nám prechádzajú pekné a slušne vychované deti a hovoria „zkur..ná Ukrajina“. Je to naša budúca generácia.

Veľmi výstižným výrokom je výrok Janka Jesenského, ktorý má 100 rokov, ktorý dáva na váhu zdanie šľachetného a skutočnú šľachetnosť.

Krajšie je byť charakterným a pritom  mať úbohé písmo, ako mať úbohú dušu a pekné písmo.”

Ak by som to mohol preinterpretovať: Inklinujeme k ľudom, ktorí dobre vyzerajú, dobre pôsobia, sú úspešní – majú pekné písmo. Prehliadame však tých, ktorí bez tých vonkajších prejavov majú dobré vnútro. No a preto sa dostávajú do spoločenských pozícií tí, ktorí formálne a funkčne pôsobia a my to akceptujeme ako ctihodnosť.  A keďže to vedia, že to funguje, tak aj necharakterní chrapúni si cibria svoje vonkajšie pôsobenie a my ich potom posúvame ďalej. Keď vytvoríme dopyt po peknej duši, nielen po funkčnosti bez charakteru, bude spoločenský etalón charakter s funkčnosťou a spoločnosť to bude opakovať…. jednoduché, však? Tak to robte, prosím!

 

4.2. Spoločenská hlúposť [5]

  Spoločenská hlúposť  by mal byť spoločensky legitímna definícia schopnosti človeka, alebo skupiny, konať správne alebo mať správne názory. Dôvodom prečo sa tento termín nepoužíva pri analýze spoločenských  javov je konflikt s komunikačnou etikou a zneváženie osobností, ktorých sa to týka. Môžete niekomu povedať, že je klamár, ale nemôžete o niekom hovoriť, že sú hlupáci. Je to spoločensky nepriechodné. Martin M. Šimečka sa snažil prinášať  charakteristiku spoločenské hlupáctvo ako zdroj zlých postojov a rozhodnutí a teda zlej spoločenskej situácie. Ale ako mi v rozhovore povedal: “Neúspešne.”

„Hlúposť je nebezpečnejší nepriateľ dobra než zlo,“ píše Dietrich Bonhoeffer v knihe Na ceste k slobode (Listy z väzenia). Proti zlu sa totiž dá brániť, ale proti hlúposti „sme bezbranní“. Nedá sa proti nej argumentovať, lebo „fakty, ktoré odporujú predsudkom, sa prosto neuznávajú“.

„Hlupák, na rozdiel od zlého človeka, je sám so sebou spokojný”

“Podstata tejto hlúposti však nespočíva v nedostatku intelektu, je to „ľudský defekt“, ktorý postihuje aj inteligentných ľudí.”... a to v rovnakej miere naprieč vrstvami obyvateľstva.

Nassim Taleb (americký spisovateľ), ktorý prišiel pre elitnú, ale hlúpu skupinu vzdelancov s jedinečným pomenovaním „intelektuál, no napriek tomu idiot“.

O spoločenskej hlúposti od M. M. Šimečku si prečítate v tomto článku: https://dennikn.sk/3026858/to-co-vyzera-ako-zlo-je-v-skutocnosti-hlupost/

Ronald Blaško priniesol vo svojom článku (https://dennikn.sk/3543858/hlupost-ako-brzda-rastu-prosperity/?cst=69f91170ad7599efb9c28e6f96716a60dfd01fdfc39c3d78ca4b450ae22003f7 ) pohľad filozofov a historikov na definovanie stupidity. Píše:

“James F. Welles ju v knihe Pochopenie hlúposti rozlišuje od nevedomosti, pričom hlúposť sa vyznačuje tým, že človek vie, že koná vo vlastnom najhoršom záujme, a preto musí byť stupidita voľba, nie vynútený čin alebo nehoda. „Hlúpe konanie je neprispôsobivé v zmysle, že je v najhoršom záujme aktéra a vykonáva sa s cieľom zabrániť prispôsobeniu sa novým alebo existujúcim okolnostiam.”

“Podobnú definíciu zavádza aj Carlo M. Cipolli v knihe Základné zákony ľudskej hlúposti: „Hlúpy človek je človek, ktorý spôsobí straty inej osobe alebo skupine osôb, pričom sám nezískava žiadny zisk a dokonca [aj sám] môže utrpieť stratu.“

A pri našom volebnom rozhodovaní nezabúdajme na slová Bertranda Russella: „Problém je v tom, že v modernom svete sú hlúpi sebaistí, zatiaľ čo inteligentní sú plní pochybností.“

No a tento príklon k sebaistým hlupákom ešte podporuje naše silné špecifiká podľa Hofstede’s Globe štúdie – inklinujeme k autoritatívnym politikom maskulínneho typu. No a tu to máme – dôkazom sú prieskumy a volebné preferencie.

 

 4.3. Svedomie 

 

Regulačným mechanizmom by malo byť svedomie. Tak ako v štáte sú tri oddelené, navzájom regulačné a spolupôsobiace moci – zákonodarná, výkonná a súdna, tak aj my ako osoby sme “vlastným štátom” s vlastnou integritou. No a výkonná moc je náš rozum/hlúposť – chceme správne riešenie, alebo hlúpe. Zákonodarná moc je náš charakter – chceme dobre, alebo zle. A svedomie by nás malo súdiť  – a vracať nás k našim rozhodnutiam, činnom.

Na všetky  kľúčové socialno-psychologické  premenné vieme v spoločnosti vplývať. Práveže problém nastal, že sme to nerobili a vylúčili sme to z vnímania ľudí. V rámci spoločenskej a osobnej slobody sme si osvojili kultúru ekonomického „rastu-rastu“ ako spoločenskú normu a vylúčili sme do roviny teórie, že by sme mali zohľadňovať najmä správnosť (rozumné) a morálnosť (charakter). Kult úspešných a prosperujúcich s týmito hodnotami veľmi nepracuje. A tak všetko, čo zvýši naše možnosti konzumu a užívanie si blahobytu je správne a vlastne v skupine morálne a svedomie je „čisté“.

 

 4.4. Spoločenské zrkadlo

Cesta k bezcharakternosti začína spochybnením morálnych hodnôt. To vedie k relativizmu, čo je vlastne morálne. A to spôsobí, že bezcharakterní sa vnímajú ako charakterní.  A ak tento zhubný proces nenarazí na výhradu vo svedomí, ostáva len spoločenská kontrola, zrkadlo. Spoločenská reakcia má byť taká, že aj keď necharakterne konajúci človek má svedomie kľudné, bude mu nepríjemná kritika a odmietnutie od spoločnosti – je vystavený spoločenskej hanbe. Následne takto konajúci človek musí upraviť (pre svoj prospech) svoje správanie, pretože človek má potrebu spoločenského uznania a nie hanby a na to potrebuje byť konformný so záujmami relevantnej časti populácie. Príkladom takéhoto komunitného zrkadla je iniciatíva „Nie v našom meste“

 

5. Kognitívna disonancia a paradox spolužitia protinázorov

Kognitívna disonancia je  čiernou energiou v spoločnosti, ktorá mení realitu (vo svete jedinca). Človek s hlboko preferovanou hodnotou (svetonázorom) odmieta tvrdenia, ktoré idú proti jeho silnému presvedčeniu a hľadá a prijíma tvrdenia, ktoré ho obhajujú. Táto osoba sa nachádza v rozpore postoja a reality.  Potrebuje si  vyriešiť nepríjemné vnútorné psychické pnutie a nestratiť tvár pred verejnosťou. A nech je dôkaz akýkoľvek silný v jeho neprospech, odmietnu ho a príjmu propagandu, ktorá podporuje hlúposť, ktorá je však súčasťou ich identity. (Rusko sa musí brániť, musí denacifikovat, muselo zastaviť vyvražďovanie ruskojazycneho obyvateľstva, na UA sú biochemické laboratória, je to vojna Ruska a USA…)

Paradox spolužitia protinázorov. Slovensko je plné spoločenskej hlúposti a kognitívnej disonancie, ktoré potom vytvárajú názory, ktoré idú proti sebe, alebo svojej ideológii. To čo si myslíme, robíme, deklarujeme, chceme a skutočne potrebujeme pripomína dielo “Relativita” od Mauritsa Cornelisa Eschera. Pri tom, čo všetko chceme, si vyberáme rôzne schodiská a rôzne gravitácie a robíme to počas jednej snímky /chvíli , života/.

Trochu v inej súvislosti to priniesol Ronald Blaško tu: https://dennikn.sk/3455217/escher-nietzsche-a-buducnost-slovenskeho-hospodarstva/?cst=bce8e6d0e50b40cec615ed9dc88df176a988c87950df454f849c5633ceba2a0f

Tak velebíme putinove Rusko, ale chceme žiť na Západe. Tak chceme žiť slobodne a robiť si, čo chceme, ale chceme silný štát.  A tak tí ľudia, čo oduševnene oslavujú SNP, volia Republiku a Smerohlas atď.

6. Epilóg.

Dianie a vývoj spoločnosti  určujú tí, ktorí sa do diania a vývoja zapoja.

 A my, čo sa hodnotíme, že nie sme spoločensky hlúpi, nie sme vo vnútri amorálni, a sme svetonázorovo v poriadku hľadáme niekoho, kto by túto iniciatívu uchopil a vybojoval nám relevantnú väčšinu, ktorá by ukormidlovala našu spoločnosť. Situácia je taká, že ani v politike, ani  v komunitnom prostredí  nemáme dosť  síl na to, aby sme to mohli, my civilní obyvatelia nechať, na samovývoj. Žiaľ sme to nechávali 30 rokov a ďalej to nejde. Musíme nasadiť naše osoby, mená, vytvárať komunity a zväčšovať dopyt po vyspelej, uvedomelej a liberálnej  spoločnosti a zároveň tak dávať mandát ostatným, že chceme na túto spoločenskú cestu nastúpiť a pokračovať.

A v tomto sme veľkí pokrytci a zbabelci, nechceme prevziať tú zodpovednosť.

Preto vyhrávajú antisystémové a pomýlené sily. Oni sa toho svojho zastanú. Mali sme si byť tým zrkadlom, kontrolórom spoločenského diania. A problém je, že sme neboli a že sme v tom zlyhali. Spolu s ostatnými sme mali spoločnú črtu – prioritou nám bol osobný prospech, blahobyt a neriešenie iných, spoločenského diania, názorov, politiky. Nechali sme názory a politiku (v širšom, spoločenskom význame) oddelenú od našich reálnych spoločenských životov. A tak sme nechali zhubnieť dezorientovanosť, spoločenskú hlúposť a z bezcharakternosti sa stal synonymom priebojnosti, uchopenia príležitosti a normou pre všetkých.

Teraz idú voľby a my zháňame politikov, strany. Snažíme sa rýchlo aktivizovať. Rýchlo vysvetliť, prehovoriť, aby so šťastím vyhrali demokratické strany.

Ale nemáme len to, čo sme si zaslúžili? Nie je obraz týchto svetonázorových a politických preferencií výsledok toho, ako sme sa o seba starali? O našu  spoločenskú/ rodinnú výchovu. Ako sme sa /ne/vedeli a /ne/chceli vysporiadať so spoločenskou hlúposťou. A ako sme /ne/vyžadovali, aby sme sa v spoločnosti reálne správali charakterne.

Áno, máme to, čo sme a čo si zaslúžime. Dopustili sme, že tieto negatívne atribúty sú hlboko zakorenené a sú našou kultúrou.

Sme nezodpovední, sme spoločensky neuvedomelí, nie sme charakterní. Svedomie nám sem tam niečo blikne, a aby sme sa spoločensky blysli, tak niečo vyzdielame, lajkneme. Nekritizujeme však, osobne sa nevyjadrujeme, nehovoríme svoj osobný názor, nepíšeme eseje,  neopisujeme svoj bezprostredné okolie. Sme postnevolníci, ktorým sem doniesli demokraciu a my nevieme, čo s tým. Čo to je? Chceme ju? Treba ju zachrániť? (A prečo to máme robiť my, veď my chceme silného vodcu s vystupovaním, ktorý sa za nás postará.)

Dá sa to zmeniť? Áno dá. Pri veľkom úsilí a hlavne osobnom obetovaní to môže trvať jednu – dve generácie. Lebo si neviem predstaviť, že deti týchto rodičov pôjdu proti rodinnej mentalite.

Do volieb to však nestihneme. Môžeme sa modliť, že 5% voličov prejde do demokratického tábora a voľby nedopadnú katasrofou, len zle. No a potom? Potom to pôjde ako predtým a môžeme si to prečítať od začiatku.

„Oslavy SNP´23 v Revúcej. Pri oficiálnej účasti Brat za Brata a Rebubliky sú všetci „spoko“. V jednej skupine spolu so samosprávou – MsÚ RA, štátnou správou – OÚ RA, Mestským kultúrnym strediskom RA. Vo verejnosti „správne orientovaní“ učitelia s triedami a kľudne sa prizerajúci obyvatelia. Toto sú súčasní dejatelia v spoločnosti. Nik osobne nie je proti. Nik osobne a relevantne nespraví nič. Takáto je Revúca. Takéto je Slovensko. Česť výnimkám. 

[0] Michael Ende, kniha Nekonečný príbeh
[1]Postsedliaci, Juraj Buzalka, (mamaš, 2023)

[2]DIMENSIONS OF CULTURE: THE CASE OF SLOVAKIA AS AN OUTLIER IN HOFSTEDE’S RESEARCH JANA BAŠNÁKOVÁ, IVAN BREZINA, RADOMÍR MASARYK Institute of Experimental Psychology, Slovak Academy of Sciences, Československá psychologie 2016 / ročník LX / číslo 1

[3] ČO ZNAMENÁ PREVZIAŤ ZODPOVEDNOSŤ? K pojmu imputácie v súčasnej etike DAGMAR SMREKOVÁ, Filozofický ústav SAV, Bratislava, FILOZOFIA Roč. 65, 2010, č. 9

[4], prof. PhDr. Miron Zelina, DrSc. Emotikony 27.8.2023, Slovensko 1 (https://www.rtvs.sk/radio/archiv/11342/2126848)

[5] Martin M. Šimečkahttps://dennikn.sk/3026858/to-co-vyzera-ako-zlo-je-v-skutocnosti-hlupost/

Ronald Blaško: (https://dennikn.sk/3543858/hlupost-ako-brzda-rastu-prosperity/?cst=69f91170ad7599efb9c28e6f96716a60dfd01fdfc39c3d78ca4b450ae22003f7

 

 

 

 

 

Teraz najčítanejšie